Morálny vývin dieťaťa a rodinná výchova

Na vývin psychiky majú určujúci vplyv činitele, s ktorými sa osobnosť dostáva do styku v priebehu celého života. Pretože človek je tvor spoločenský, je prirodzené, že najväčší vplyv na utváranie a vývin jeho psychiky majú ľudia a aj výchovné inštitúcie ako sú rodina, škola, rôzne mládežnícke a iné organizácie. Prostredníctvom nich sa realizuje výchova – výchovné pôsobenie.

V predchádzajúcich častiach som písala o výchove, výchovných možnostiach, o vplyve rodiny na ďalšom formovaní dieťaťa, ale aj o negatívnych reakciách pri zlom výchovnom pôsobení. V tomto článku by som chcela poskytnúť niekoľko možno zaujímavých rád z psychologického aspektu výchovy.

Pojem výchovné pôsobenie rozpracoval Ďurič (1991). Uvádza, že ak človek pôsobí na iného človeka a v jeho psychike vplyvom tohto pôsobenia vznikne nejaká zmena, možno hovoriť o psychickom pôsobení. Priame psychické pôsobenie je také, keď človek priamo bez nejakého medzičlánku vplýva na psychiku iného človeka, alebo skupiny ľudí. Je to vplyv rodičov, pedagógov a pod. Nepriamym sprostredkovaným pôsobením je taký vplyv človeka na psychiku iných ľudí, ktorý sa uskutočňuje prostredníctvom výtvorov vlastnej práce. Tvorivý umelec, vedec, novinár a pod. pôsobia na psychiku iných ľudí prostredníctvom svojich diel. Toto je jedna stránka psychického pôsobenia. Druhá stránka tohto procesu spočíva v reakcii človeka na toto pôsobenie. Táto stránka je z hľadiska psychológie veľmi zložitá. Tie isté výchovné zásahy nenavodia u všetkých detí rovnakú reakciu a tiež ani u jedného dieťaťa ten istý výchovný vplyv nemá za následok vždy rovnakú reakciu. A napr. tá istá odmena alebo trest môže vyvolať v rôznych podmienkach a situáciách rozličné reakcie dieťaťa. Psychické pôsobenie je veľmi zložité. Ak dieťa – žiak má negatívne reakcie na psychické pôsobenie, predstavujú odmietanie, nerešpektovanie. S týmto prejavom sa stretávame v rôznych vekových obdobiach, ale osobitne sa prejavuje najmä v období puberty. Často vidíme napr. pri trestoch, ktoré nie sú vhodné a primerané, že iba prehlbujú vzdorovitosť a trucovitosť a často prerastú v agresiu. Pedagógovia, výchovní činitelia a teda aj rodičia, by mali starostlivo vyberať výchovné postupy tak, aby nevyvolávali negatívne formy správania. Ak dieťa reaguje na pôsobenie rodiča alebo pedagóga odmietavo, pasívne, takýto postoj zo strany dieťaťa – žiaka sa podobá „hrachu hádzanému na stenu“. Správa sa indiferentne, akoby sa ho to netýkalo. Môže sa stať, že dieťa – žiak navonok reaguje aktívne na pôsobenie, ale bez vnútorného presvedčenia. Reaguje tak niekedy iba pod vplyvom sugestívnej sily rodiča alebo pedagóga, alebo pod vplyvom ich autority, ale vnútorne s nimi nesúhlasí. Chýba mu vnútorné presvedčenie o správnosti pôsobenia. Všetko urobí a splní, len aby mal pokoj. Úspech výchovného pôsobenia spočíva v tom, aby dieťa reagovalo na psychické pôsobenie z vlastných pohnútok a presvedčení a konalo tak v súlade s požiadavkou psychického pôsobenia, teda vonkajšie vplyvy sa zvnútornia, dieťa – žiak je presvedčený o správnosti následného aktívneho správania. To je potom výchovné pôsobenie.

Osobnosť človeka sa formuje po celý život.

Zmyslom výchovného pôsobenia je navodiť plánovitú, cieľavedomú a systematickú zmenu v psychike dieťaťa – žiaka. Vývin dieťaťa – žiaka nie je mysliteľný v ľudskej spoločnosti bez výchovného pôsobenia. Všetci zainteresovaní na výchovnom pôsobení by sa mali zúčastňovať celou svojou osobnosťou – pedagóg, rodič, vychovávateľ..., každý jeden by sa mal správať tak, aby bol pre dieťa vzorom.

Z celkového sociálneho vývinu jedinca – osobnosti jeden z aspektov je aj morálny vývin človeka. Už aj v mojich predchádzajúcich článkoch som písala o rodinnom prostredí ako jednom z dôležitých faktorov pri formovaní osobnosti. Rodina je primárna skupina, v ktorej sa človek učí poznávať mravné hodnoty, normy správania, včleňovať sa do spoločnosti. V rodine dieťa či dospievajúci preberá prvé vzory správania, získava prvé sociálne skúsenosti.

J. A. Komenský tiež píše vo svojom diele Informatorium školy mateřské o deťoch, ako o klenotoch:

Že dítky nejdražší Boží dar klénot nejpilnějšího opatrování hodný jsou.

Zvláštní, drahý a slavný klénot že jsou dítky, poučuje Duch Boží skrze Davida tak mluvě: Dědictví od Hospodina jsou synové, a plod života jest mzda. Jako střely v ruce udatného, tak jsou dítky zdárné. Blahoslavený, kdož takovými střelami naplněný má toul svuj (Žalm 127). Aj hle blahoslavený, kdo dítky má!

Tak teda, pristupujme k výchove svojich ratolestí s láskou, úctou a hlavne tak, aby sme videli ovocie na našich deťoch. Nech všetky poznatky o výchove a vplývaní na dieťa, ktoré sa k vám dostali, vás vedú k dobrým a správnym reakciám a aj rozhodnutiam pri formovaní vašich ratolestí.

Predškolský vek je obdobím tvorby základov budúcej morálky, dieťa ešte nemá morálne vlastnosti, iba sa učí, čo je dobré a čo zlé, a to na základe sociálneho učenia, napodobňovania, posilnenia reakcií a hodnotenia, pričom mravné hodnotenie u dieťaťa závisí od autority dospelého. (Piaget 2007) Dieťa nemožno pokladať len za objekt výchovných vplyvov. Rodičia sa snažia vytýčiť si cieľ, plánovite sa usilujú ho aj dosiahnuť a nazdávať sa, že všetko je v poriadku. Byť dobrými a morálnymi ľuďmi a usilovať sa o to, aby ich vlastné deti v tom nasledovali, je síce chvályhodné, ale to veru nestačí. Keby to bolo také jednoduché, neexistovali by rodičovské slzy, výčitky, súženia a nešťastia. A aj v tých najlepších rodinách môžu vzniknúť „skraty“ vo výchove. Rodičovská pozornosť voči dieťaťu by mala byť nevtieravá, ale zároveň nie pasívna. Takto sa môžu rodičia vyhnúť nežiadúcim formám správania svojich dietok. Budúca životná pozícia dieťaťa závisí predovšetkým od rodiny, od jej pevných morálnych základov a hlavne od jej súdržnosti.