Zrodenie a vývin anglikánskej identity

Anglikanizmus je smer v rámci historického kresťanstva, ktorému málokto v našich zemepisných šírkach čo i len sčasti rozumie

Anglikanizmus je smer v rámci historického kresťanstva, ktorému málokto v našich zemepisných šírkach čo i len sčasti rozumie. Je tomu tak z viacerých dôvodov. Anglikánske kresťanstvo nemá takmer žiadnu tradíciu v našom stredoeurópskom regióne a jeho širokospektrálnosť a rôznorodosť nemožno vystihnúť jedným článkom, knihou, dokonca ani dlhodobým členstvom v nejakom anglikánskom zbore. Popri katolicizme, protestantizme a pravosláví je anglikanizmus jedným z hlavných prúdov v kresťanstve posledných piatich storočí a zastupuje ho viac ako 80 miliónov pokrstených, aktívnych aj nominálnych členov. Napriek niektorým nezrovnalostiam a problémom v súvislosti s týmto kresťanským prúdom, ktoré čitateľom aj neskôr predstavíme, je autor tohto článku presvedčený, že základné historické a teologické poznatky ohľadom rôznych hnutí v rámci kresťanstva, vrátane anglikanizmu, sú nevyhnutou súčasťou všeobecného prehľadu každého kresťana. Cieľom tohto článku je poukázať na základné otázky vzniku a historického vývinu anglikánskeho kresťanstva a tiež vylíčiť niektoré jeho charakteristické črty.

Ecclesia anglicana a Henrich VIII.

Počiatky kresťanstva na území dnešného Anglicka podľa tradície siahajú až do obdobia na prelome prvého a druhého storočia po Kristovi. Prvé písomné historické zmienky o kresťanstve medzi Britmi pochádzajú zo spisov Tertuliána a Origena zo začiatku tretieho storočia. Z Británie pochádzal podľa (do istej miery spornej) tradície aj známy ranokresťanský heretik Pelagius, s ktorým viedol vyhrotený teologický spor významný cirkevný otec Augustín z Hippa. Formálne korene anglickej kresťanskej tradície však siahajú do roku 597 n. l., doby tzv. Gregoriánskej misie, kedy pápež Gregor I. vyslal z Ríma Augustína z Canterbury, aby evanjelizoval Anglov. Tento muž s pomocou kresťanov v Kente založil cirkev v Canterbury, hlavnom meste kentského kráľovstva. Tu začala tradícia canteburského arcibiskupstva, ktoré je jednou z centrálnych ustanovizní anglikanizmu (hlavne na území Veľkej Británie).

Na britských ostrovoch sa sformovala početná kresťanská komunita, ktorá mala od počiatku silnú národnú identitu a postupne sformovala unikátnu tradíciu, no stále fungovala v úplnej kompatibilite a poddanosti voči Rímu (s príležitostnými konfliktmi). Práve z roku 1246, keď bolo kresťanstvo na Ostrovoch v plnej poslušnosti rímskej cirkvi, pochádza termín ecclesia anglicana („anglická cirkev“), z ktorého bolo neskôr odvodené slovo anglican, ktoré prekladáme ako anglikán, prípadne anglikánsky. Nedá sa povedať, že by Anglicko nemalo predreformačné snahy, ktoré by vyslovili kritiku na adresu vtedajšej katolíckej kúrie, prípadne vo svojom kresťanskom presvedčení vykonali niečo, čo vtedajšia širšia cirkev odsúdila ako heretické. Medzi takéto „rané hviezdy” reformácie patrili John Wycliffe a William Tyndale – predreformátori, ktorých dnešné protestantské kresťanstvo drží vo veľkej úcte. Nedá sa však povedať, že by pôsobenie týchto Božích mužov nejakým radikálnym spôsobom okamžite zmenilo smerovanie širšej cirkvi na území Anglicka. História tejto „anglickej“ cirkvi by zrejme pokračovala v zaužívaných pro-rímskych intenciách, nebyť ambiciózneho panovníka Henricha VIII., ktorého absolutistická vláda sa veľmi konkrétnym spôsobom odrazila aj na ďalšom vývine anglického kresťanstva.

Henrich VIII. sa vďaka predčasnej smrti svojho staršieho brata Arthura (ktorý mal v tom čase 15 rokov) stal nástupcom britskej koruny a po svojom bratovi taktiež „zdedil“ jeho kráľovskú nevestu Katarínu Aragonskú, dcéru kráľa Ferdinanda II. Aragonského a (neslávne známej) kráľovnej Izabely I. Kastílskej. Henrichov otec Henrich VII. týmto dohodnutým sobášom sprvu mienil politickú alianciu medzi britskou a španielskou korunou. Na to, aby toto manželstvo mohlo byť uzavreté, musel pápež udeliť zvláštne povolenie, keďže Henrich ako brat zomrelého spadal do prípadu, ktorý vtedajšie kanonické právo charakterizovalo ako „prekážka príbuzenstva“ (angl. impediment of affinity – zákon, ktorý mal zaručiť, že ženíchovi/nevestini súrodenci sú pre druhú stranu iba súrodenci a romantický vzťah s nimi by bol považovaný za incest). Napriek Kataríninej prísahe, že medzi ňou a Arthurom nikdy nedošlo k zavŕšeniu manželstva, obe rodiny sa dohodli, že bude múdre a politicky (a teda aj nábožensky) korektné počkať na oficiálne odobrenie zväzku zo strany pápeža. A tak štrnásť mesiacov po nešťastnom ovdovení vydal pápež Július II. pápežskú bulu, ktorou oficiálne povolil zväzok medzi Henrichom VIII. a Katarínou Aragonskou. Politické pohnútky pre uzavretie tohto manželstva neboli šťastnou voľbou, ktorá sa s mladým Henrichom tiahla de facto počas celého neskoršieho spolužitia s Katarínou, keďže sám tvrdil, že rozhodnutie o sobáši padlo bez jeho vedomia, či rozhodnutia. Táto skutočnosť bola ešte posilnená stratou záujmu jeho otca, kráľa Henricha VII., o alianciu so Španielskom. Keďže by však nebolo prípustné odvolať manželský sľub, v roku 1509 si sedemnásťročný Henrich VIII. krátko po otcovej smrti nakoniec Katarínu Aragonskú zobral a dva týždne nato boli mladomanželia korunovaní na pôde Westminsterského opátstva.

Henrich sa vyhlásil za „zvrchovanú hlavu“ anglickej cirkvi, postavenie, ktoré mu dávalo pápežskú moc.

Henrich zaujal pozíciu kráľa vo veľkom štýle, takmer od začiatku svojho vládnutia započal „tradíciu“, ktorá spočívala v tom, že ľudí, ktorí mu nejakým spôsobom stáli v ceste, obvinil z vlastizrady a dal popraviť. Takýto osud stihol, napríklad, dva dni po Henrichovej korunovácii dvoch neobľúbených ministrov jeho otca. Henrichovu vládu teda možno charakterizovať ako absolutistickú. Bol to veľmi inteligentný a ctižiadostivý vladár, pestoval si imidž renesančného muža. Zo svojho kráľovského dvora urobil centrum učencov a umelcov, pričom sám bol uznávaný hudobník, autor a básnik. Okrem vládnutia sa rád rozptyľoval rôznymi hazardnými hrami, hlavne kockami a obľuboval aj tradičné anglické športy ako lov, rytierske súboje a tenis. Henrich VIII. bol taktiež silným zástancom tradičnej konvenčnej kresťanskej nábožnosti a zo začiatku sa staval veľmi kriticky k Reformácii, ktorá prebiehala v kontinentálnej Európe. Aj mocensky bola Henrichova vláda pomerne úspešná, keďže už v roku 1513 porazil francúzsku armádu na popud pápeža Júlia II. Z ekonomického hľadiska bola však Henrichova politika takmer katastrofálna, keďže tento panovník viac myslel na uskutočnenie svojich pompéznych plánov a ideí, ako na ich financovanie. Ako dobrý príklad poslúžia napríklad paláce: pred jeho vládou bol ich počet dvanásť, zatiaľ čo na sklonku života päťdesiatpäť!

Ako absolutistický vládca sa Henrich VIII. „naučil“, že si môže vo svojom úrade dovoliť prakticky čokoľvek. Tento fakt sa odrazil na dvoch základných aspektoch jeho vlády, pre ktoré si ho pamätajú dejiny, pričom oba spolu úzko súvisia, a to sú odtrhnutie anglickej cirkvi od rímskej kúrie a jeho šesť manželstiev. Kráľ Henrich zažíval veľkú frustráciu vo svojom manželstve s Katarínou Aragonskou, okrem svojej márnivosti hlavne preto, že mu nevedela dať mužského potomka – z piatich detí, ktoré nosila pod srdcom, nakoniec prežila len chorľavá dcérka Mary (okrem nej mal ešte jedného nemanželského syna). Po osemnástich rokoch manželstva, keď mala Katarína štyridsaťdva rokov, kráľ usúdil, že jeho žena mu už zrejme syna nedá, a tak jedinou šancou pre jeho dynastiu je ďalšie manželstvo s inou ženou. V roku 1527 požiadal pápeža o anulovanie manželského zväzku s Katarínou. Toto bolo obyčajne možné uskutočniť, avšak nešlo o obyčajnú situáciu. V prípade Kataríninho prvého manželstva kráľovná odprisahala, že nedošlo k jeho zavŕšeniu, no Henrich prišiel pred pápeža s vyslovením „obavy“ o svoju dušu sužovanú „osemnástimi rokmi života v hriechu s Katarínou“. Henry taktiež citoval pasáž z knihy Leviticus 20,21, podľa ktorej muž, ktorý by sa oženil s bratovou manželkou bude bez potomstva a odvolával sa na to, aký trest teda nesie. Napriek tomu, že pápež si bol vedomý tejto skutočnosti a do istej miery s kráľom aj súcitil (hlavne kvôli Henrichovým verbálnym útokom na Martina Luthera, za ktoré ho pápež nazval „obhajcom viery“), anulovanie tohto manželstva by znamenalo priznanie pápežskej chyby, keďže uzavretie manželstva medzi Henrichom a Katarínou sám odobril pápežskou bulou. A priznanie chyby zo strany svätej stolice bolo, samozrejme, neprípustné. V súvislosti s problémom čerstvo prebiehajúcej nemeckej Reformácie by bolo takéto priznanie len ďalšou ujmou pre svätú stolicu.

Ešte väčšou prekážkou ako pápežova nečinnosť v tejto veci bola samotná kráľovná Katarína Aragonská. Katarína nebola žiadnym príveskom v tomto kráľovskom zväzku. Bola to oddaná manželka, medzinárodne rešpektovaná žena s dobrým pôvodom a schopná politička. Keď Henrich bojoval proti Francúzom, za jeho neprítomnosti sama úspešne viedla vojnu proti Škótom. Jej silná osobnosť sa premietla aj na ich dcéru Mary, čo Henrich rozoznal. Pre prípad, že by nemal mužského potomka, zariadil, aby sa Mary stala kráľovnou Anglicka. Kráľ sa však veľmi skoro dozvedel, že Katarína nikdy nebude súhlasiť s anulovaním a obával sa, že by mohla proti nemu vyvolať vzburu, nehovoriac o jej značnom vplyve na Rím. Ale kráľ Henrich VIII., známy svojou priebojnosťou a ctižiadostivosťou, sa nezmieril s týmto statusom quo.

Kráľ totiž vedel, že pre Angličanov bol každý konflikt s Rímom v súlade s národnou hrdosťou, ktorá vyjadrovala tradičné rozhorčenie z rímskej nadvlády v akejkoľvek podobe. Anglickí králi neskoršieho stredoveku už dovtedy neraz Rím kritizovali. Viac ako stopäťdesiat rokov predtým John Wycliffe kritizoval rímsku kúriu a neskôr viacerí anglickí kresťanskí humanisti ako Sir Thomas More, odsúdili vyumelkovanosť a neúprimnosť vtedajšej katolíckej piety. Henrich teda vedel, že v eventuálnom konflikte s Rímom má v Anglicku viac-menej bezpečnú pôdu pod nohami. K tomuto konfliktu aj došlo, keďže Rím odmietol anulovať Henrichovo prvé manželstvo. Od roku 1531, keď Katarína videla kráľa naposledy, začal Henrich konať. Umiestnil kráľovnú Katarínu a dcéru Mary do oddelených zámkov a prísne im zakázal akokoľvek sa navzájom stýkať či komunikovať. Donútil anglický klérus, aby ho vyhlásili za hlavu anglickej cirkvi „pokiaľ to zákon Kristov dovoľuje“, odňal parlamentu autoritu vymenovať biskupov a dosadil svojho človeka, Thomasa Cranmera, za Canterburského arcibiskupa. V roku 1533 vyhlásil Cranmer Henrichovo manželstvo s Katarínou za neplatné a uznal platnosť kráľovho nového zväzku s Annou Boleynovou (ktorá už v tom čase nosila pod srdcom jeho nenarodené dieťa). Parlament nato zastavil platby výnosov Rímu, čo nechalo pápežovi jedinú zvyšnú možnosť – exkomunikovať anglického kráľa. Týmto činom sa vlastne len z druhej strany oficiálne potvrdilo oddelenie oboch znepriatelených strán. Musíme však poznamenať, že Henryho manželstvo nebolo jediným katalyzátorom oddelenia anglickej cirkvi od katolíckej kúrie. Ako sme už uviedli, posledné dve storočia britskej histórie zaznamenávali stále viac a viac kritiky voči Rímu hlavne zo strany anglických panovníkov, ale aj zo strany inteligencie. Nadôvažok, presmerovanie cirkevných výnosov do kráľovskej pokladnice prišlo impériu vhod (hlavne v časoch Henrichovho rozšafného narábania s financiami).

To, čo v Anglicku nasledovalo, bola širokospektrálna „antikatolizácia“ impéria. Kráľovi služobníci dostali pod kontrolu každý segment náboženského života anglického kresťanstva – od stavby kostolov až po formulovanie liturgie. Spôsob, akým prebehla reforma anglickej cirkvi, pôsobí v porovnaní s inými smermi reformácie až na pár aspektov vcelku atypicky. Medzi tie „typické“ aspekty anglickej reformácie patrí oddelenie sa od pápežskej zvrchovanosti, masové zatváranie kláštorov a pod. Zrejme všetko ostatné, čo sa počas tohto tzv. Henrichovského cirkevného zriadenia odohralo, bolo aj na reformačné pomery nezvyklé. Ako sme už naznačili, Henrich sa vyhlásil prostredníctvom Zákona o zvrchovanosti za „zvrchovanú hlavu“ anglickej cirkvi – postavenie, ktoré mu dávalo prakticky pápežskú moc (hoci by to takto zrejme sám nikdy nenazval). V henrichovskej reformácii cirkvi došlo k tomu, že monarcha sa stal hlavnou cirkevnou autoritou a nastalo len ďalšie zlúčenie náboženskej a politickej moci. Nepreženieme, keď povieme, že anglická reformácia mala spočiatku výsostne politický charakter, a preto sa neuskutočnili niektoré nápravy, ktoré vidíme v iných reformačných prúdoch (možno práve preto, že vodcami viacerých iných reformačných prúdov boli biblickí učenci, teológovia a kazatelia, nie absolutistickí monarchovia). Nie je tu priestor pre detailný opis následného vývinu vlády a osobného života „zvrchovanej hlavy“ anglikánskej cirkvi Henricha VIII. (ako napríklad jeho štyri ďalšie manželstvá, milenky, politické vraždy, útlak inovercov, atď). Isté však je, že zakladateľ anglickej reformácie po sebe zanechal veľmi neistú duchovnú i mocenskú pôdu, o čom svedčí aj následný násilný pokus o rekatolizáciu zo strany jeho dcéry (známej aj pod prezývkou „krvavá Mary“). Až po tzv. Alžbetínskej náboženskej dohode (angl. Elizabethan religious settlement) sa anglikánska tradícia a identita začali vyvíjať v intenciách, v ktorých sa mohli priblížiť podobe, pod akou ich poznáme dnes.

Prehľad vývinu anglikánskej identity

Henrichova reformácia anglickej cirkvi nespočívala, ako sme vyššie uviedli, na začiatku v duchovných reformách, ale v zmenách v zriadení, ktoré po oddelení spadalo výlučne pod správnu moc Henricha, alias „zvrchovanej hlavy“. Na rozdiel od iných reformátorov, ako napríklad Luther, či Kalvín, ktorí usilovne pracovali na spisoch, v ktorých publikovali svoje teologické a doktrinárne stanoviská na rôzne aspekty kresťanskej viery (napr. Kalvínove Inštitúcie kresťanského náboženstva, či Lutherov Veľký a Malý Katechizmus, a mnoho iných diel), Henrich nebol ani teológ, ani biblista, a teda žiadne reformačné učenie po sebe nezanechal. Skutočnosť, že anglikánska cirkev prakticky nikdy (hlavne však vo svojich prvých formatívnych obdobiach) nemala systematicky rozpracované a sformulované učenie, predurčila charakter jej vývinu. Prvé katechetické vodítko, resp. stanovisko anglikánskeho učenia, bolo Desať článkov, ktoré sformuloval Thomas Cranmer. Aby čitateľ bližšie porozumel, v akom stave bolo prvé anglikánske učenie za čias kráľa Henricha, autor tohto článku sa rozhodol uviesť ich stručný sumár.

1. Záväzná autorita Biblie, troch ekumenických kréd a prvých štyroch ekumenických koncilov.
2. Nevyhnutnosť krstu pre spásu, dokonca aj v prípade novorodencov.
3. Sviatosť pokánia (resp. spoveď), s vyznaním a rozhrešením – oba segmenty Články vyhlasujú za „vhodné a nevyhnutné“.
4. Hmotná, skutočná, telesná prítomnosť Kristovho tela a krvi pod spôsobom chleba a vína v eucharistii.
5. Ospravedlnenie z viery, spolu s láskou a poslušnosťou.
6. Používanie obrazov v kostoloch.
7. Ctenie si svätých a panny Márie.
8. Prosby k svätým o prímluvu.
9. Dodržiavanie rôznych obradov sa považuje za dobré a chvályhodné (napr. kňazské rúcha, kropenie svätenou vodou, procesie so sviečkami, pomazanie popolom na Popolcovú stredu a pod.).
10. Učenie o očistci a modlitby za mŕtvych v očistci.

Ako vidieť z tohto stručného popisu prvej náboženskej praxe, môžeme len súhlasiť s vyhlásením pápeža, že Henrich bol „obhajcom (katolíckej, pozn. autora) viery“. Z hľadiska duchovného a teologického sa toho na počiatku anglickej reformácie veľa nezmenilo. Henryho náboženské postoje môžeme vnímať ako do istej miery rozpoltené – na jednej strane odmietal kontinentálne reformačné vplyvy a teologické pozície Lutherovej či Kalvínovej reformácie, na strane druhej nástojil na nevyhnutnosti anglického prekladu Biblie, zrušil svätostánky po všetkých anglických kostoloch a pozatváral kláštory. Táto dávka zmätočnosti a nejednoznačnosti vyslala anglikanizmus na kurz, vďaka ktorému ho nazývajú via media (stredná cesta) medzi katolíckou a protestantskou tradíciou. Ešte za Henryho života anglikánski duchovní hľadali identitu svojho novovzniknutého kresťanského smeru a dostali sa aj do dialógu s nemeckými protestantmi, s ktorými viedli niekoľkomesačný dialóg vo forme teologickej konferencie v Lambethe (dodnes je jedným z najdôležitejších anglikánskych cirkevných orgánov práve Lambeth conference), ku ktorým bol obzvlášť priaznivo naklonený sám Cranmer, kráľov najbližší duchovný spolupracovník. Tieto protestantské intencie ho priviedli do nemilosti u kráľovskej koruny, keďže Henrich VIII. sa len s nevôľou pozeral na luterských doktorov (spolu s ich teológiou) a ich prítomnosť vo svojom kráľovstve a konferenciu rozpustil. V roku 1539 Snemovňa lordov ustanovila novú komisiu, ktorá mala opätovne preskúmať učenie cirkvi a jedenásť dní nato vydala vyhlásenie, ktoré sa neskôr nazývalo Šesť článkov. Základnými bodmi tohto vyhlásenia boli 1. transubstanciácia (t. j. klasická rímsko-katolícka doktrína o Eucharistii), 2. správnosť odopierania kalicha s vínom pre ne-klerikov (resp. laikov) pri Večeri Pánovej, 3. celibát pre klerikov, 4. dodržiavanie sľubu čistoty, 5. povolenie súkromných omší, 6. dôležitosť osobnej spovede. Krátko pred schválením Článkov zobral Cranmer svoju rodinu preč z Anglicka do bezpečia, keďže tresty za nedodržanie zásad Šiestich článkov siahali od väzenia, cez vysoké pokuty, až po trest smrti.

Situácia sa nakrátko zmenila počas neskoršieho obdobia vlády Edwarda VI., Henrichovho syna, prvého britského monarchu, ktorý vyrástol ako nekatolík. V roku 1552 bol vydaný spis Štyridsaťdva článkov, ktorý inklinoval vo svojich teologických formuláciách viacej k protestantizmu, a to vďaka ich hlavnému autorovi, Thomasovi Cranmerovi. Zakrátko nato však mladý kráľ ochorel a zomrel. Toto najnovšie a dovtedy najprogresívnejšie vydanie Článkov však nikdy nezískalo širšiu popularitu kvôli nasledovnej vláde kráľovnej Mary, ktorá uskutočnila celoplošnú rekatolizáciu krajiny a pripojila anglickú cirkev načas k rímskej kúrii. Táto zmena však netrvala dlho a po smrti kráľovnej Mary sa uskutočnilo zhromaždenie duchovenstva pod vedením arcibiskupa Parkera s cieľom revidovať Štyridsaťdva článkov. Výsledkom revízie bolo Tridsaťdeväť článkov. Tento spis, ktorý sa nachádzal aj vo svetoznámej anglikánskej modlitebnej knižke The Book of Common Prayer, nemal za cieľ prezentovať detailnú anglikánsku doktrínu, ale mal poukázať na pozíciu, ktorú anglická cirkev zastávala voči rímskemu katolicizmu a protestantizmu. Práve počas tohto obdobia sa najsilnejšie vyformoval a prezentoval skutočný ethos anglikanizmu – via media. Postoj „zlatej strednej cesty“ bol v Článkoch až natoľko markantný, že niektorí učenci anglikanizmu označili tento smer historického kresťanstva ako „reformovaný katolicizmus“. Okrem vyjadrení na margo skorumpovanosti stredovekého katolicizmu zvýrazňuje istú spoločnú pôdu pod nohami rímskych katolíkov a anglických puritánov, ktorá je akousi platformou anglikanizmu ako strednej reformačnej cesty, pričom ostro odsudzujú anabaptistov.

Nasledovný vývin anglikanizmu však nestál na doslovnej interpretácii Článkov. Keďže Články samé o sebe povolili širšiu mieru ich pochopenia a aplikácie, rástla v anglikánskom kresťanstve diverzita a bohatá interpretačná tradícia. V hnutí, kde neboli spísané kľúčové doktrinárne spisy a rozsiahle teologické pojednania, dostala, prirodzene, podstatnú úlohu tradícia. Pre anglikánov klasického prúdu, tzv. „High Church Anglicans“, neboli zdrojmi doktrín ani magistérium (ako v rímskom katolicizme), ani zakladajúci člen (ako napr. Ján Kalvín v kalvinizme), ani sumáre vierovyznania (ako napr. Ausburgské vyznanie v Luteranizme), ale modlitebné knižky, obzvlášť The Book of Common Prayer. Tento princíp, pri ktorom sa cirkev pozerá do svojich modlitebných kníh ako do príručiek pre kresťanskú vieru a prax, sa v latinčine nazýva lex orandi, lex credendi („zákon modlitby je zákonom viery“). Anglikáni sa tiež počas svojich dejín pozerali späť na prácu a názory svojich štandardných duchovných (angl. standard divines), veľkých osobností anglikánskeho kresťanstva, čo len posilnilo miesto tradície v myslení anglikánskych kresťanov. Jeden takýto duchovný, Richard Hooker, opísal autoritu v anglikanizme ako takú, ktorá pochádza primárne z Písma, je oboznámená/poučená rozumom (t. j. intelekt a skúsenosť s Bohom) a kresťanskou tradíciou (t. j. prax a viera historickej cirkvi). Toto vyjadrenie ovplyvnilo anglikánsku identitu pravdepodobne viac ako akákoľvek iná doktrinárna formulácia. Texty Písma interpretované v zrkadle historickej cirkevnej skúsenosti a ľudského rozumu prinášajú neuveriteľne široký priestor pre interpretačné závery. Historický aj súčasný vývin anglikanizmu nasvedčuje, že tento priestor je aj vskutku využitý, o čom svedčí diverzita prúdov a pozícií na rôzne aspekty kresťanskej viery.

Napríklad, zaujímavým stretom z doby anglikánskej súčasnosti je rôznorodosť názorov na miesto homosexuálov v cirkvi. Liberálne tendencie a široké interpretačné pole zavážili aj v tomto prípade: americká provincia anglikánskeho spoločenstva, tzv. Episkopálna cirkev, prišla k záveru, že aktívne homosexuálne správanie v rámci „odovzdaného, verného vzťahu“ nie je v rozpore s kresťanskou vierou, a preto nielenže požehnáva homosexuálne páry, ale aj ordinuje homosexuálnych pastorov, mnohé iné provincie anglikánskeho spoločenstva (napr. viaceré, mimochodom početné a rastúce, africké anglikánske komunity) tento akt odsúdili ako nebiblický v rozpore s učením cirkvi a historickou anglikánskou vierou. Prah tolerancie sa v mnohých anglikánskych zboroch posúva a zasa mnohé konzervatívne anglikánske zbory táto skutočnosť privádza do rozhorčenia. Ako konkrétny príklad uvedieme zbor St. John‘s Anglican Church v kanadskom Vancouveri, ktorý kvôli tomu, že v ich diecéze dal biskup povolenie požehnávať homosexuálne páry, opustil kanadskú anglikánsku cirkev so slovami: „My sme neopustili anglikánsku cirkev, to vy ste ju opustili týmto činom.“

Dnešné smery anglikanizmu

V dnešnom anglikánskom kresťanstve môžeme pozorovať tri základné línie. Anglo-katolicizmus je termín, ktorý hovorí sám za seba. V zbore tohto smeru človek nájde kňazské rúcha, niekedy dokonca kadidlo. Niektoré zbory adaptovali liturgiu blízku katolíckemu obradu spred II. Vatikánskeho koncilu, iné zasa ranú anglickú liturgiu z čias ecclesia anglicana. V niektorých anglo-katolíckych kostoloch sa slúžia omše s modlitbami adaptovanými z rímskeho misálu (rímsko-katolícky omšový obrad) a praktizujú iné typické aspekty náboženského života prívržencov historického katolizicmu (od ruženca až po modlitby k svätým). V takýchto zboroch nie je zriedkavé, že teologické chápanie eucharistie je v štýle klasickej katolíckej doktríny o transubstanciácii. Väčšina anglikánov sa však zrejme drží učenia o konsubstanciácii, ktoré vyznávali v Anglicku Lollardi a v kontinentálnej Európe Martin Luther. Podľa tohto učenia sa pri Večeri Pánovej podáva pravé telo a pravá krv Pána pod spôsobom chleba a vína, pričom nejde o premenu, pokračujúcu obeť, ale o duchovnú prítomnosť Kristovho tela a krvi v sakramentoch. Okrem iného, tradičný anglikanizmus zastáva apoštolskú sukcesiu, na ktorú si anglikánski veriaci nárokujú, keďže svoje korene datujú do ranej anglickej misie vyslanej priamo z Ríma. Celibát pre klerikov nie je predpísaný, ale nie je ani nevídaným javom v týchto kruhoch.

V anglikánskej cirkvi môže človek veriť takpovediac čomu len chce.

Ďalším charakteristickým prúdom súčasného anglikánskeho kresťanstva je evanjelikálny anglikanizmus. Tento smer má svojich historických predchodcov. Asi najznámejším z nich bol John Wesley, zakladateľ metodistického hnutia, ktorý však celý život pôsobil ako anglikánsky služobník. Moderný evanjelikálny anglikanizmus nie je až tak silno revivalistický ako Wesleyho zhromaždenia, zdôrazňuje však klasické evanjelikálne teologické pozície a prax, ako napríklad ospravedlnenie cez osobnú vieru v Ježiša Krista, autorita Písma a dôraz na biblické kázanie. Mnohé anglikánske zbory evanjelikálneho prúdu doteraz nesú vplyv historického puritanizmu, ktorý im je teologicky aj duchovne isto bližší ako rôzne anglo-katolícke smery v rámci historického anglikanizmu.

V posledných desaťročiach rastie počet anglikánskych kresťanov, ktorí sa svojím učením a praxou zaraďujú do charizmatického kresťanstva. V týchto zboroch sa stretávame s dôrazom na dynamické a moderné chvály a uctievanie, prímluvné modlitby a jednoduché a praktické odkazy z Božieho slova. Tieto zbory patria medzi najrýchlejšie rastúce anglikánske zbory. Medzi takéto zbory patrí zbor vikára Nickyho Gumbela, Holy Trinity Brompton church – zbor, ktorý sa preslávil vynálezom Alfa-kurzu. Charizmatické hnutie uprostred anglikanizmu neovplyvnilo len atypickejšie, moderné zbory ale aj tradičné, pôvodne liturgické staré anglikánske farnosti i evanjelikálne anglikánske zbory. Vďaka hnutiu Ducha Svätého v tejto odnoži kresťanstva sa niekedy môže stať, že návštevník zavíta do starodávne vyzerajúcej budovy s očakávaním obradmi poprepletanej historickej liturgie a nájde modernú chváliaciu skupinu a nerituálne oblečeného kazateľa s jednoduchým posolstvom pre každodenný kresťanský život.

Čas ukáže, aké bude miesto a úspech prebudeneckých a evanjelikálnych zborov v rámci anglikanizmu v budúcnosti. Anglikanizmus nie je uniformné hnutie, ktoré by malo centrálny kontrolný systém, mocenské hierarchické páky, či jednotné učenie a prax (o tejto skutočnosti svedčí aj neschopnosť pravdepodobnej väčšiny anglikánskych duchovných nesúhlasiacich s ordinovaním homosexuálov do služby či požehnávaním homosexuálnych párov zabrániť tejto liberálnej praxi v niektorých anglikánskych provinciách). Aj britská kráľovná je dnes už len reprezentatívna osoba, ktorá na odporučenie vymenúva biskupov iba v rámci území Veľkej Británie. Preto, slovami jedného konzervatívneho britského teológa, „v anglikánskej cirkvi môže človek veriť takpovediac čomu len chce“. Výsledkom je heterogénna zmes názorov, postojov, učení, liturgií a foriem kresťanskej praxe – stačí si vybrať. Otázkou však zostáva, či sa má cirkev podobať na reštauráciu, či zábavný park.