Nadanie, talent, vyvolenie

Rozhovor s Tiborom Ruffom, filozofom, teológom, vysokoškolským profesorom, duchovným pracovníkom

Z Biblie poznáme veľa životných dráh biblických hrdinov, vyvolenie výnimočných ľudí. Jedným z týchto velikánov bol Mojžiš. Ako sa začínalo jeho detstvo, ako sa vyvinul jeho talent?

To je veľmi zaujímavá otázka, lebo Mojžišov život neprebiehal v súlade s modernou detskou psychológiou. Realistickí psychológovia však pravdepodobne so mnou súhlasia. Mojžiš vôbec nemal ľahké detstvo. Toto hneď poukazuje na to, že schopnosti a vlohy nie sú spojené bezpodmienečne s teplom domova a bezstarostnou atmosférou rodiny. Mojžiš sa narodil v nebezpečenstve života, len tri mesiace žil s vlastnými rodičmi, museli ho schovávať, nakoniec – nám známym spôsobom – ho prepašovali do rodiny faraóna. Dcéra faraóna ho adoptovala. Mojžiša nevychovali vlastní rodičia, vyrástol v cudzom prostredí, je otázne, kto bol jeho otcom, či vôbec niekto vykonával otcovskú funkciu. Jeho detstvo vôbec nebolo jednoduché a ružové. Na jednom mieste v Biblii je spomenuté, že Mojžiša naučili všetky múdrosti a vedu vtedajšieho Egypta, čo vlastne znamená, že dôkladne ovládal všetky vtedajšie okultné vedomosti. Keď to zhrnieme, môžeme konštatovať, že v Mojžišovom živote nebolo nič, čo by ho determinovalo viesť Boží národ, ba naopak, všetky vplyvy boli opačné. V dnešnej psychológii je výchova talentovaných detí vítaná, veľmi dôležitá. Každý sa snaží, aby jeho dieťa dostalo tú najlepšiu výchovu, ale skúsenosti ukazujú, že pre vývoj talentu výchova nemá kľúčovú a jedinečnú funkciu. Napríklad Charlie Chaplin bol bezpochyby talentovaný herec, režisér, humorista, ktorý mal veľmi ťažké detstvo. Jeho matka nebola normálna, Chaplin mal päť rokov, keď sa jeho matka dostala do blázinca. Mal štrnásť rokov, keď matka spáchala samovraždu. Chaplin prežil svoje detstvo v prístave ako tulák, aby sám mohol prežiť a súčasne živiť i vlastných súrodencov. Ich otec už dávno predtým opustil rodinu, takže Chaplin prežil svoje detstvo skutočne v otrasných podmienkach, ale to mu nezabránilo v tom, aby rozvinul svoj výnimočný talent. To samozrejme neznamená, že svoje deti máme vyhnať do prístavu, do sveta, aby sa stali výnimočnými. Chaplinov talent a Mojžišove vyvolenie sú úplne odlišné. Chaplinov talent sa zakladal na výnimočných ľudských vlastnostiach v určitých oblastiach, v prípade Mojžiša bolo rozhodujúce jeho Božie vyvolenie, poslanie, a jeho talent sa zakladal na daroch Svätého Ducha, na pomazaní. V každom prípade Mojžišovo detstvo a mladosť ho skôr zneschopňovalo na toto povolanie. Ale Boh je taký fantastický, že aj keď satan má tie najzákernejšie zámery, využije satana len ako dodávateľa materiálu, čiže všetko, čo satan chcel využiť na zlomyseľné účely, Boh premení na dobré účely, na vlastné blaho.

Zdá sa, že aj Dávid mal podobný život, aj okolnosti jeho pomazania poukazujú na to, že ho nepovažovali za perspektívneho syna, i keď zaobchádzanie s ním nebolo až také drastické, ako v prípade Mojžiša. Ako to bolo vlastne s Dávidom?

Ani v prípade Dávida nebol rozhodujúci ľudský talent, – i keď jeho schopnosti a talent boli nepopierateľné – ale v určitom momente pristal na ňom Boží Duch, ktorý mu dodal nadprirodzenú moc, dostal mimoriadne dary. Podobnosť s Mojžišom je aj v tom, že aj Dávid bol zo strany rodiny odmietnutý, a toto zavrhnutie by mu malo škodiť, ale na konci Boh všetko premenil na osoh Dávida. Jeden izraelský psychológ ma upozornil na to, že izraelský štát zakladali a premenili púšť na kvitnúcu zem práve tí Židia, ktorí sa vyslobodili z pekla koncentračných táborov. Tento psychológ nie je veriacim človekom, jeho konklúzie sú čisto odborné, bez náboženského aspektu. Títo ľudia prežili to, že ich ostatné národy odvrhli, zavreli ich do geta, vyhlasovali nespravodlivé židovské zákony, posielali ich do koncentračných táborov a na smrť. Niektorí Židia to často chápali ako trest Boží, zavrhnutie Bohom. Tí, ktorí prežili koncentračné tábory, cítili vnútorné krivdy, zranenia, a práve títo ľudia prejavili enormné snahy dokázať svetu, že sú životaschopní. Prisťahovali sa do Izraela, začali obrábať vyschnutú, neúrodnú, alkalickú pôdu a tvrdili, že ju premenia na úrodnú rajskú záhradu, v ktorej budú stromy a zázračná úroda. A to nemožné aj dokázali. Druhá generácia prisťahovalcov už vyrastala medzi priateľskejšími podmienkami a už nemá také ambície, nie je orientovaná na také výkony. Boh teda aj v tomto prípade premenil ťažkosti, sklamanie, nevýhody a zavrhnutie Židov na svoj zámer a nadmieru ich požehnal. Všeobecne platí, že veľmi nadaní ľudia sú vo vnútri zranení, sklamaní. Kto vyrastá v láskyplnom prostredí, necíti potrebu vyvíjať mimoriadnu snahu, aby si zaslúžil lásku ostatných. Tí odmietnutí si však chcú zaslúžiť prijatie okolia, obdiv a lásku ostatných ľudí, a preto musia podávať mimoriadne výkony. Z histórie nášho národa tiež vidieť, že naši velikáni, ktorí vyprodukovali mimoriadne diela, väčšinou boli motivovaní i vnútorným zranením. Potom je zaujímavá otázka, keď niekto vyrastá v normálnom rodinnom prostredí – rodičia ho milujú, nerozvedú sa, všetko dostane od rodičov vrátane výchovy – či sa mu oplatí niečo veľké tvoriť? Väčšina takýchto ľudí pomaličky, potichučky prežije svoj rodinný život, dobre sa cíti, je šťastná, lebo nemá zranenie, ktoré by ju pobádalo k väčším výkonom. Nadanie je teda veľmi zložitá otázka. Takto je pochopiteľné, že Chaplin rozosmial celý svet, no na starosť upadol do ťažkej depresie, lebo vysvitlo, že jeho odpoveď na zranenie bola nesprávna a jeho životný problém sa nevyriešil. Mimoriadne výkony neprinášajú šťastie. Je veľa nadaných ľudí, ale málo nadaných, ktorí sú aj zdraví. Otázka je, či stojí za niečo také nadanie, za ktorým je choroba, duchovné zranenie. Beethoven bol mimoriadnym velikánom svetovej kultúry, údajne bol neznesiteľným človekom. Pred našimi očami sú ako vzory takíto poľutovaniahodní ľudia. Je to dilema, či nie je hodnotnejší pokojný rodinný život menej známeho jedinca, ktorý síce nevytvorí nič mimoriadne, ale má šťastný život a pokojný koniec života.

Prirodzené, vrodené a získané nadania musíme chápať ako talent od Boha

Ďalšou biblickou osobnosťou je Šalamún. Jeho otec, Dávid, bol veľmi dobrým príkladom toho, ako treba riadiť štát. Šalamún však, keď mohol o niečo prosiť Boha, žiadal múdrosť, veď štátnickú múdrosť sa mohol naučiť od svojho otca, Dávida.

Ani Šalamúnov život nebol ideálny. Dávid síce bol dobrým kráľom, ale nebol bez chýb. Šalamún sa narodil zo vzťahu, ktorý bol zaťažený cudzoložstvom a vraždou. Ani ďalšie rodinné udalosti neboli harmonické. Amnon znásilnil Tamár, Absolon zabil Amnona, preto Absolon musel ísť do vyhnanstva, potom sa vrátil domov, neskôr sa vzbúril proti svojmu otcovi, Dávid ušiel, stratil kráľovstvo, nakoniec Dávid získal naspäť svoje kráľovstvo. Toto rodinné zázemie nie je jednoduché. Šalamún nemal ľahké detstvo a mladosť. Šalamún píše v Prísloviach, že jeho matka ho učila rôzne múdrosti, pričom ani jeho matka nebola dokonalá. Neskoršia Šalamúnova múdrosť nebola prirodzená danosť, ale nadprirodzený dar od Ducha Božieho. Šalamún vyrastal vo veľmi dobrých finančných podmienkach. Boh odpustil hriechy Dávidovi i Bat-Šebe, preto Šalamún mohol vyrastať v prítomnosti Svätého Ducha. Tie ťažkosti však poznačili Šalamúna natoľko, že keď sa stal kráľom, necítil sa hodným na spravodlivé a múdre vedenie tohto národa. Práve tento pocit nehodnosti ho primäl k tomu, aby žiadal múdrosť. Boh znovu zlé premenil na dobré, naplnil ho svojím Duchom, získal potrebnú múdrosť a k tomu aj ďalšie požehnania. Na konci jeho života sa prejavili tie ťažkosti, ktoré vplývali naňho od detstva. V knihe Kazateľ môžeme vidieť, že potom, ako dosiahol všetko, čo bolo možné – múdrosť, bohatstvo, politické a štátnické úspechy – neprinieslo mu to uspokojenie, vo svojom vnútri cítil prázdnotu, márnosť, trápenie. Svätý Duch zrejme pokladal za dôležité, aby táto skúsenosť bola zapísaná. Šalamún však v starobe natoľko nebol schopný riešiť tento problém, že na konci ženy odvrátili jeho srdce od Boha k modlám. Kde bola Šalamúnova múdrosť v tom čase? Práve Šalamún povedal: „So všemožnou bdelosťou chráň si srdce, lebo z neho pramení život.“ (Príslovie 4,23) Je to šokujúce, no toto zjavenie a upozornenie má dodnes obrovskú hodnotu pre každého človeka. To znamená, že nestačí mať múdrosť a poznanie, to ešte nezachráni nikoho, až vtedy, keď sa človek rozhodne byť verný zjaveniu - Slovu.

Viackrát si spomenul, že vyvolený Boží Duch zostúpil napríklad na Dávida. U Šalamúna vidíme, že od Boha dostal múdrosť na vedenie národa. Kde sa premení nadanie, talent na vyvolenie? Je to ten moment, keď Boh zasahuje?

Sú tri typy nadania. Prvé je vrodené nadanie, schopnosť, druhé získané, naučené nadanie a tretie je nadprirodzeným spôsobom, darom získané nadanie. Prvé a druhé nadania sú prirodzené, kým duchovný dar, čiže nadprirodzené nadanie nezávisí od prirodzeného stavu človeka. Dokonca aj duchovný dar môže pochádzať z okultného zdroja, alebo od Svätého Ducha. Tie zdroje samozrejme musíme rozlíšiť. My sa zaoberáme duchovnými darmi od Svätého Ducha. Nemôžeme hovoriť o premene prirodzeného nadania na nadprirodzené nadanie. Nadprirodzené dary sú úplne nezávislé od prirodzených nadaní. Samozrejme, Boh pri služobných daroch vie tak zariadiť život človeka, aby jeho prirodzené vrodené i získané vlastnosti harmonizovali s nadprirodzenými darmi. Dary suverénneho Boha i z prostomyseľného dokážu urobiť múdreho.

Napríklad Mojžišovi prišlo vhod, že mal egyptské vzdelanie, lebo presne vedel, čo urobia egyptskí čarodejníci, keď budú chcieť napodobniť jeho zázraky. Napokon Mojžiš neslúžil Bohu s jeho egyptskými vedomosťami. Bez pomazania Svätého Ducha by Mojžiš nebol schopný vykonať svoje poslanie.

Pavol mal vysoké farizejské vzdelanie, čo mu pomohlo pri diskusiách s farizejmi, ktorí ho nedokázali presvedčiť, ani zneistiť. Ani Pavol pri hlásaní evanjelia bežne nevyužil svoje farizejské vzdelanie.

Prirodzené vrodené a získané nadania však musíme chápať ako talent, ktorý sme dostali od Boha a musíme s ním čestne hospodáriť. Samozrejme, aj duchovné dary sú talenty, ktoré musíme maximálne využiť.

Hovorme teraz o menej významných talentoch z každodenného života. Nakoľko je potrebné pestovať talent vôbec?

Samozrejme, nie len to je talent, čo umožňuje stať sa výnimočným alebo celebritou. Človek môže vykonať významnú prácu aj v tichom prostredí, v relatívnom nepoznaní a pritom, keď získa dostatočnú lásku, tak je aj šťastný. Niektorí ľudia si myslia, že len vtedy môžu byť šťastní, keď ich davy zaplavujú láskou, keď ich sústavne oslavujú. Takáto túžba po postavení hviezdy, či celebrity je chorobná, naznačuje, že ten človek je chorý, odmietnutý a zranený. V dieťati, ktoré vyrastá v priateľskej a láskyplnej rodine snáď ani nevznikne takáto túžba stať sa hviezdou alebo celebritou. Kedysi významný človek najprv musel niečo významné vyprodukovať, dnes to vôbec nie je podmienkou. Sú veľmi užitočné profesie a činnosti, ktoré vyžadujú znalosti, precízne prevedenie práce, pritom spoločensky nie sú príliš známe, alebo uznané. Naozaj, každý človek má na niečo nadanie, každý človek má také povolanie, čo na tejto zemi vie jedine on a môže to najlepšie vykonať. V podstate každý človek na tejto zemi má určité poslanie, preto každý človek musí zistiť, prečo sa narodil, čo má vykonať, a keď to bude vedieť, musí to poslanie vykonávať počas celého svojho života čo najlepšie, najpoctivejšie. Som presvedčený, že každý jednotlivec má takúto životnú úlohu, individuálne poslanie. V kresťanských kruhoch túžby stať sa spevákom, hudobníkom, pastorom, evanjelistom môžu byť klamlivé, lebo takéto túžby môžu byť až chorobné, podobne, ako vo svete stať sa hviezdou. Chorobné túžby a vyvolenie si nesmieme pomýliť. Hlavným cieľom nemá byť zviditeľnenie sa a vystupovanie pred ľuďmi. Najprv musím nájsť, prečo som sa narodil na túto zem, čo je mojím individuálnym poslaním, čo mám robiť, čo iní nevedia. Keď to ja nebudem robiť, iný to robiť nebude. Nie je ľahké nájsť toto poslanie. Keď Saul hľadal stratené osly, stretol proroka Samuela, ktorý mu povedal, aby tam zostal na noc a ráno mu povie, čo má v srdci. Ráno mu prorok zvestoval, že sa stane kráľom Izraela. „Či som ja nie Benjamínec, z najmenšieho kmeňa izraelského? Moja čeľaď je najmenšia z čeľadí kmeňa Benjamín. Prečo mi také niečo vravíš?“ (1. Sam 9,21) To znamená, že Saul nevedel, čo má v srdci. Potreboval na to proroka, aby mu prezradil, čo má vo vlastnom srdci. Vedomosti o ozajstnom vyvolení, povolaní a talente sú veľmi hlboko v srdci, alebo dnešnými slovami „v podvedomí“, preto väčšina ľudí – možno, že až 90% - nemá ani potuchy, aké má poslanie na zemi. Pokiaľ je človek denne prilepený na televízor, tieto hodnoty ani nehľadá, ani nenájde.

Vedomosti o ozajstnom vyvolení a talente sú veľmi hlboko v srdci

Aká je možnosť,  povinnosť a zodpovednosť rodičov pri výchove detí?

Nie je vhodné preceniť úlohu rodičov v oblasti vyvolenia. Saul na to potreboval proroka, inokedy sám Boh zjaví vyvolenie – niekedy v staršom veku. Rodič by nemal prekročiť svoju kompetenciu. Rodič nie je bohom, nie je majstrom, nie je prorokom pre svoje deti, preto túto úlohu musí zveriť Bohu, Spasiteľovi, Duchu Radcovi. Niekedy menej je viac, rodič nesmie úplne prebrať riadenie života svojho dieťaťa. Musí pozorovať, aké hodnoty vychádzajú z dieťaťa, hlavne rozpoznať „charis“, čiže dar milosti, podporu od Boha. Každý človek na zemi dostane dar, ktorý mu uľahčuje život. Keď človek vykonáva takú prácu, na ktorú má dar, práca mu ide ľahšie, výsledok jeho práce bude žiadaný a bude mať aj lepšiu finančnú situáciu. V podstate každý talent sa môže stratiť, keď dieťa zostane bez dozoru a venuje sa len zábave. Samotné nadanie vtedy vychádza z dieťaťa, keď je pod určitým zaťažením. Nadané deti v školách sú v letargii a mávajú depresiu, lebo priemerná úroveň triedy je pre nich nedostatočná, ich zaťaženosť nie je primeraná k ich schopnostiam. V zásade nadané deti majú byť viac zaťažené ako priemerní žiaci, to by rodičia mali vedieť. V živote Mojžiša, Dávida, Šalamúna vidíme, že oni vyrástli v ťažkých podmienkach. Nie je pravdou, že v príliš veľkej slobode najlepšie vyrastie talent, priveľká sloboda zvádza k zábave, také dieťa nebude kreatívne.

Môžeme nájsť príklady zo života Židov?

Židia už štyritisíc rokov žijú v symbióze s Bohom, s Písmom, so zákonmi. Pred Abrahámom nezatajil Boh, čo chcel urobiť: „Lebo jeho som si vyhliadol, aby prikazoval svojim synom a svojmu domu zachovať po jeho smrti cestu Hospodinovu, konať spravodlivosť a právo, aby tak Hospodin splnil Abrahámovi, čo mu zasľúbil.“ (1. Mojžišova 18,19) Toto je vlastne ideálny stav biblickej výchovy. Židia počas predošlých dvetisíc rokov dokázali prežiť v nepriateľskom prostredí vďaka tomu, že nové a nové generácie boli schopné za svoju vieru obetovať aj vlastné životy. Tajomstvo tohto úspechu bolo vo výchove vlastných detí na bezpodmienečnú zaviazanosť, v ktorom potom aj oni pokračovali a vychovali ďalšiu generáciu na takú istú zaviazanosť. Pri výchove detí sa nezľakli tej takmer vojenskej disciplíny, bolo to rozhodne veľké zaťaženie, takto deti nestratili svoju individualitu, naopak, vznikli veľmi silné osobnosti. Potom, keď Židia z tohto prísneho zázemia museli asimilovať, stali sa úspešnými advokátmi, vedcami, nositeľmi nespočetných Nobelových cien. Nikdy sa nestali slabochmi, vždy boli ochotní aj svoj život obetovať za svoju vieru.

Je takýto vývoj nadania viazaný na vek?

Je potrebné, aby rodičia boli so svojimi deťmi čo najviac, inak nezistia, čo je v ich deťoch. Dnešná prax je opačná, rodičia nemajú čas na deti, chcú uskutočniť vlastné nesplnené sny cez svoje deti. Rodičia ani nezisťujú, čo je v deťoch, ale presadzujú, že „ja som chcel byť spevákom, takže z teba spravím speváka za každú cenu“. Toto nemá nič spoločné so starostlivosťou o talent, neberie do úvahy skutočné nadanie detí. Ak rodič chce zistiť, aké má nadanie jeho dieťa, tak musí byť s ním. Zistenie talentu potrebuje čas plného vzájomného spoločenstva, spoločné pozeranie televíznych programov nie je efektívne.

Zdroj: HIT Rádió

Preklad: János Boldizsár