Odměnou hříchu je totiž smrt, ale Božím darem je věčný život v Kristu Ježíši, našem Pánu. (Římanům 6,23)

O pravej Olive

Pár slov o židovskom pozadí Novej Zmluvy

 201008_logos_o-pravej-olive_1 - ©iStockphoto.com / mariusss

Potreba štúdia raného židovstva

Pri bližšom pohľade na texty Novej Zmluvy sa pozorný čitateľ stretne s viacerými problémami. Stále platí reformačné sola scriptura – kresťanská viera a učenie môžu byť založené iba na textoch Písma. Je však naivné myslieť si, že môžeme detailom Novej Zmluvy porozumieť bez bližšieho poznania ich historického kontextu. Bližšie porozumenie širokospektrálneho sveta, v ktorom sa Ježiš a jeho učeníci pohybovali, je dôležitým kľúčom k poznaniu Kristovej služby a posolstva. Mnohí čítajú biblické texty akoby boli napísané v historickom vákuu, kde sa nič iné nedialo, kde sa o ničom inom nerozmýšľalo a kde nič nemohlo ovplyvniť to, čo sa v samotných textoch Písma nachádza. Krátke štúdium historického pozadia Novej Zmluvy nás však rýchlo presvedčí o opaku. Táto skutočnosť však nemá viesť kresťanov k neviere v inšpiráciu Božieho slova a zbytočnému cynizmu a skepticizmu. Boh vstúpil do konkrétnych dejín, v konkrétnom čase a v konkrétnom priestore, aby konal svoje dielo. O to viac má bohabojný kresťan túžiť poznať ešte lepšie konkrétne historické javy, uprostred ktorých takto pôsobil.

V liste Galaťanom 4,4-5 čítame, že Boh poslal v plnosti času svojho Syna, narodeného zo ženy, pod zákonom, aby tých, ktorí sú pod zákonom vykúpil, aby sme prijali synovstvo. Pri čítaní týchto kľúčových, inšpirovaných vyjadrení apoštola Pavla vyvstávajú vzhľadom na túto tému minimálne dve skutočnosti. Zo samotného textu je jasné, že Ježiš vstúpil do konkrétnych udalostí a dokonal dielo vykúpenia uprostred nich! Pri čítaní Ježišových výrokov nájdeme nesmierne množstvo súvislostí, ktoré boli pre bežného žida v prvom storočí nášho letopočtu úplne jasné. Nám, čitateľom vzdialeným dve tisícky dlhých rokov zanesených rôznymi historickými a filozofickými nánosmi už tieto veci tak jasné nie sú. Ako ilustrácia nám poslúži fakt, že tieto vety napísal Pavel do zborov v Galácii, kde sa vkradli falošní učitelia, ktorí hlásali, že bez obriezky nie je možné patriť do Božieho ľudu. Bez elementárneho poznania úlohy zákona v tzv. intertestamentálnom („medzi-zmluvnom“) židovstve (ktorá bola sčasti iná ako v časoch Starej Zmluvy) nie je ľahké dostatočne pochopiť a oceniť význam týchto Pavlových slov. Niektorým židom, ktorí prijali Ježiša ako židovského mesiáša nebolo po vôli, aby sa obrátili aj pohania – keď už sa tak stalo, nútili ich zachovávať prikázania Tóry, ktoré už viac z Pavlovho pohľadu neboli potrebné k spáse. Tieto tendencie pramenili zo židovských exkluzivistických tendencií a legalizmu, o ktorých sa čitatelia Logosu dozvedia aj prostredníctvom tohto článku.

Ďalším dôvodom, prečo by mal židovský kontext Novej Zmluvy zaujímať každého jej čitateľa, sú očividné rozdiely medzi židovstvom opísaným v Starej Zmluve a židovstvom počas života Ježiša Krista a jeho nasledovníkov. Na ilustráciu uvedieme len niekoľko príkladov. Pri čítaní Starej Zmluvy sa dozvedáme, že najvyšší kňaz (resp. veľkňaz) zastával svoj úrad až do svojej smrti (napr. Joz 20,6), pričom jeho úloha bola hlavne duchovná a liturgická. Iba on mohol vstúpiť do svätyne svätých a vykonať obeť zmierenia za ľud. Zaujímavé je však, že na stránkach Novej Zmluvy sa stretávame s úplne inou realitou: veľkňaz zastával svoj úrad počas určitého obdobia (napr. Jn 11,49-51) a bol postavený do vedenia Sanhedrinu, ktorý bol najvyšším židovským politickým orgánom! Takisto sa pri čítaní Starej Zmluvy nedočítame o tradícii (alebo „podaní“) starších, synagóge, sadukajoch, herodiánoch, ani o Sanhedrine. Zoznam by mohol pokračovať, no cieľom tohto článku nie je zodpovedať všetky tieto otázky. V nasledujúcich riadkoch chceme čitateľov nášho časopisu oboznámiť so základnou problematikou a charakteristickými črtami sveta raného judaizmu a inšpirovať ich k ďalšiemu štúdiu tejto fascinujúcej témy.

Dve veľké krízy

Judaizmus, v podobe v akej sa nachádzal v prvom storočí nášho letopočtu, bol výsledkom dlhodobého formovania, ktoré nevieme zredukovať do niekoľkých bodov. Vieme však identifikovať dva historické fenomény, ktoré ovplyvnili smerovanie židovstva pravdepodobne viac ako čokoľvek iné. Tieto nazývajú niektorí historici judaizmu ako „dve veľké krízy židovstva.“ To, čo tieto krízy židovstvu spôsobili a ako sa s nimi nasledovné generácie vysporiadali nadobro ovplyvnilo judaizmus – ak nie v každej, tak vo veľkej väčšine oblastí.

Dobytie Jeruzalema a exil

Za prvú krízu židovstva historici považujú jeden z najtragickejších momentov jeho starovekej histórie – dobytie Jeruzalema a nasledovný babylonský exil. Treba poznamenať, že napriek tomu, že dobytie Južného kráľovstva nebola okamžitá udalosť v dejinách a prichádzala postupne so zvýšeným vojenským tlakom zo strany okolitých mocností. Južné kráľovstvo, Júda, odolávalo ešte cca. 135 rokov po zničení severného kráľovstva, Izraela. Potom, ako v roku 605 pred n. l. babylonské vojská porazili Egypťanov v bitke pri Karchemíši a tlačili ich juhom cez zvyšky izraelského územia, kráľ Nébukadnecar (Nabuchodonozor) pôsobil na týchto územiach ako zvrchovaný vládca a jeho panstvo podľa niektorých učencov prijal aj kráľ Jehojakím. Neskôr Jehojakímova revolta voči Nébukadnecarovi pritiahla babylonského panovníka na judské územie, krátko nato však judský kráľ zomrel a jeho syn Jehojachín sa vzdal Babylonu v roku 598. Kráľ spolu s niektorými vysokopostavenými občanmi (vrátane proroka Ezechiela) boli deportovaní do Babylonskej ríše. Následná Cidkijova vzbura však priniesla omnoho ničivejšie následky. Stalo sa to, čomu by predtým žiadny bohabojný hebrej neveril – po roku a pol obliehania bol Jeruzalem obsadený a zničený. Ten istý osud dostihol aj jeden z kľúčových symbolov súdobého židovstva, jeruzalemský chrám. Táto tragická udalosť sa, samozrejme, neodohrala bez početných obetí, zajatcov a následne exilantov.

Napriek tomu, že do zajatia bola vzatá menšina obyvateľov a život v rurálnych (vidieckych) oblastiach vzdialenejších od Jeruzalema prebiehal podobne ako predtým, pád Júdy mal tragické a širokosiahle následky. Geograficky, táto udalosť odštartovala vznik diaspóry – akéhosi roztrúsenia židov v širšej geopolitickej sfére mimo územia Izrael. Diaspóra bola svojím spôsobom prvým otáznikom (a zrejme aj výkričníkom) v otázke židovskej identity. Bezprostredná blízkosť iných národov a kultúr znamenala veľkú hrozbu pre hebrejskú rasovú, etnickú, kultúrnu a náboženskú identitu. V tejto ťažkej situácii vyvstala otázka: „Ako zostať pravým židom medzi nežidmi?“ Jednou z odpovedí bola tendencia židov v diaspóre žiť v úzkej proximite (blízkosti) medzi sebou, čím sa vyformovali celé židovské komunity, ktoré už veľmi skoro priťahovali nevraživosť zo strany nežidov (z ktorých neskôr vznikli neslávne známe židovské ghettá). Vskutku, fenomén antisemitizmu bol už pred začiatkom nášho letopočtu známou skutočnosťou. Politické následky pádu Jeruzalema mali tiež úzky súvis so židovskou národnou identitou. Napriek ich predošlému vazalskému vzťahu s Asýriou a Babylonom, v tomto prípade už židia nemali ani najmenšiu známku nezávislosti a suverenity. Zrazu boli zajatcami – niektorí v Babylone, niektorí vo vlastnej zemi.

Pád židovského štátneho útvaru prirodzene znamenal aj náboženskú krízu par excellence. Základné aspekty židovského života a svetonázoru boli totiž ich zem, monarchia a Jeruzalem (spolu s chrámom). Pre židov bolo ich územie viac než len akýsi pozemok alebo nehnuteľnosť. Vlastníctvo zasľúbenej zeme bolo viditeľným naplnením Božieho plánu pre Izrael ako zvláštny, Bohom vyvolený ľud (Gen 12,1; 13,15; 17,8). Okrem nesmierneho duchovného významu, ktorý izraelská zem nesporne mala, môžeme pozorovať aj emocionálne a národné väzby, ktoré mali židia k svojmu územiu. Strata tohto svätého územia znamenala pre niektorých židov aj stratu viditeľného znamenia Božieho zasľúbenia ich otcovi Abrahámovi ako aj im, jeho potomkom. Bolo by nemúdre podceniť dôležitosť monarchie z národného, ale aj z náboženského hľadiska v súvislosti so židovskou identitou. Hoci Jahve bol jediným a pravým kráľom Izraela, vládcovia z domu Dávidovho boli jeho zástupcovia. Nakoniec, Boh sám prisľúbil Dávidovi, že jeho potomkovia (resp. jeho syn a tí po ňom) budú kraľovať Izraelu po všetky dni (2 Sam 7,12-16). Pretrhnutie tejto kráľovskej línie spôsobilo, že mnohí židia si začali klásť otázku, či je Boh ešte na ich strane a či je jeho prísľub stále hodnoverný (porov. Ž 89,38-45). Mesto Jeruzalem spolu s chrámom boli v mnohých ohľadoch srdcom židovstva. Sion bol miestom Božej prítomnosti, vrch svätosti. Chrám bol zasa Božím domom, miestom, kde sa Jahve rozhodol prebývať a kde prebiehali obete. Božia prítomnosť uprostred Izraela nebola malá vec. Židia si dobre uvedomovali, že boli zvláštnym národom. Ich vyvolenie nespočívalo len v ich odlišnosti, vojenských víťazstvách a zemi (hoci aj tá bola duchovne nesmierne dôležitá). Hlavným znakom vyvolenia Izraela bola Božia prítomnosť v ich strede. V žiadnom inom národe si Boh neurobil svoj príbytok. Túto skutočnosť nádherne zobrazuje Mojžišovo volanie: „Ak by nemala ísť pred nami tvoja tvár (t. j. prítomnosť, pozn. autora), nevyvádzaj nás hore odtiaľto. A kde po čomže sa pozná, že som našiel milosť v tvojich očiach, ja i tvoj ľud? Či azda nie po tom, že pôjdeš s nami, a že budeme odlišní, ja i tvoj ľud, od všetkých ľudí, ktorí sú na tvári zeme?” (Ex 33,15-16) Keď teda Izrael stratil miesto Božieho prebývania, prišla na rad ďalšia otázka: bude môcť Izrael prísť pred svojho Boha bez týchto viditeľných symbolov a prostriedkov uctievania?

To, ako sa nasledovné generácie vysporiadali s Veľkými krízami nadobro ovplyvnilo judaizmus.

Z duchovného hľadiska neboli tieto chvíle pre židovský národ ľahké. Otázky ohľadom Božej zmluvnej lásky (chesed), vernosti a vyvolenia boli neodvratné. Ako sme už spomenuli, oddelenie od svätého mesta a zeme znamenalo pre mnohých židov blízkosť pohanských národov a kultúr. Zachovanie ceremoniálnej čistoty bolo len veľmi obtiažne, keďže denne prichádzali do styku s nečistou kultúrou a bez chrámu a kňazstva boli prostriedky pre odstránenie tejto nečistoty buď nedosiahnuteľné alebo len ťažko dostupné.

Ďalšou duchovnou dilemou boli samotné hebrejské Písma, Starý Zákon. Ich obsah a použitie boli úzko späté s národom, zemou, politickou situáciou, históriou a kultúrou Hebrejov. Ako sa malo Písmo používať v tejto radikálne odlišnej situácii, odlišnej od tej, ktorú predpokladali biblickí autori? Po čase sa začali židia pýtať aj na možnosť prekladu. Napriek tomu, že hebrejčina nikdy počas tejto doby úplne nevymizla, s postupujúcim časom rástol aj počet židov, ktorí nevedeli hebrejsky, ale iba aramejsky (prípadne sýrsky, grécky, atď). Je možné a správne, aby boli Bohom vdýchnuté sväté Písma preložené aj do iných jazykov?

Už z týchto niekoľkých riadkov je jasné, že židovstvo prežívalo ťažké časy, keďže Hebreji prišli o svoje centrálne národné a náboženské inštitúcie a nielen to – boli v blízkom kontakte s inými kultúrami, mimo svojho pôvodného územia, spôsobu života, svätého mesta a chrámu. Tradičný spôsob života, ako ho poznáme zo spisov Starej Zmluvy sa stal ťažko uskutočniteľným až nemožným.

Helenizmus

Akoby ťažkostí nebolo dosť, do dejín židovstva vstúpila ďalšia kríza – vpád Helenizmu. Alexander Veľký bol unikátna historická postava. Nielenže dobyl takmer celý vtedy známy svet, ale do toho sveta priniesol aj svoju kultúru. Jednoducho – Alexander nedobýval iba politicky, ale hlavne kultúrne. Sám, hoci bol pôvodom Macedónec, dostal tú najlepšiu možnú helénsku (t. j. grécku) výchovu, nakoľko jeho učiteľ bol „ten najvznešenejší zo vznešených” Grékov – sám Aristoteles. Alexandrove výpravy znamenali šírenie gréckej kultúry – náboženskej, sociálnej, politickej, ale aj jazykovej. Zakrátko bola gréčtina lingua franca na všetkých územiach ríše Alexandra Macedónskeho, teda aj na území Izraela. Helenizmus mal silný dopad na prakticky všetky kultúry, s ktorými prišiel do kontaktu, vrátane židovstva. Táto prílivová vlna kultúrnej revolúcie bola o to nebezpečnejšia pre židov, keďže nešlo len o akési umelé nasadenie gréckych hodnôt a kultúry na iné národy, ale aj o ich organické zmiešanie. Ako sme už uviedli, pre židov, ktorých hodnoty, tradícia a kultúra boli takým silným faktorom ich vlastnej identity, išlo o veľkú hrozbu. Pre ilustráciu nám pomôže naznačiť základné línie rozdielov medzi helénskou a semitskou kultúrou. Z jazykového hľadiska kultúrny žid hovoril (v lepšom prípade) po hebrejsky, prípadne (často) po aramejsky, pričom helenista hovoril po grécky. Semitské hospodárstvo a osadenie boli zväčša vidiecke, zatiaľ čo grécke bolo hlavne mestské. Hebrejské myslenie bolo striktne monoteistické, etické a praktické, no grécke bolo polyteistické (prípadne panteistické), metafyzické a špekulatívne. Hebrejské náboženstvo zdôrazňovalo uctievanie Jahveho a vzťah človeka k Nemu. Helenistické náboženstvo však bolo pohanské a sekulárne a hlavný dôraz bol na človeka a ľudské telo. Židovstvo inklinovalo k izolácii od iných kultúr a k exkluzivizmu, pričom helenizmus bol univerzalistický a synkretický. Semiti zdôrazňovali komunitu, Gréci individualitu. Samozrejme, že vyššie uvedené tvrdenia sú zovšeobecňujúce, ale stručne zobrazujú silný ideový rozpor, ktorý viedol k neodvratnému konfliktu medzi týmito dvomi svetmi.

Helenizmus mal silný dopad prakticky na všetky kultúry, s ktorými prišiel do kontaktu, vrátane židovstva.

Za vlády Alexandrových nástupcov boli židia ešte väčšmi vystavovaní helenistickým vplyvom. Židia v Egypte, ak chceli prežiť, boli nútení aspoň z pragmatických dôvodov fungovať v rámci helenistickej vládnej štruktúry Ptolemajovského impéria. Zaujímavé však je, že nielen židia v diaspóre zažili helenizáciu. V Izraeli prebehla helenizácia vo väčšine rurálnych, vidieckych oblastí (o tomto svedčia okrem iného aj starobylé dokumenty ako Zenónove papyrusy). Zaujímavé je, že grécky jazyk sa uchytil aj v takých oblastiach ako Galilea. Na začiatku bol pred helenizáciou do istej miery ochránený Jeruzalem vďaka svojej vzdialenej polohe v horskej oblasti a konzervatívnemu („chrámo-centrickému”) vedeniu. Takáto „ochrana“ však de facto nič nezmohla, keď helenizácia tohto regiónu nabrala militantný a mocenský rozmer, ktorý nadobudla za vlády neslávne známeho seleukovského panovníka Antiocha IV. Epifana. Tento expanzívne naladený vládca bol odhodlaný úplne helenizovať Judsko. Nie je jednoduché jednoznačne určiť jeho pohnútky, avšak je bezpečné konštatovať, že išlo o kombináciu politických, spoločenských a náboženských hľadísk. Iba stručne spomenieme, že Antiochus Epifanes sa stal modelovou antikristovskou osobnosťou – znesvätil chrám, obetoval v ňom prasa, zakázal obyvateľom zachovávať Tóru, nútil ich obetovať soche, ktorú v chráme postavil a jesť nečisté mäso. Aj takúto tvár mala helenizácia v tomto regióne. Hoci Makabejská vzbura bola namierená proti helénskym utláčateľom, neprotivila sa helenizmu ako takému. Vzbura bola vyvolaná Antiochovými pokusmi zaviesť v Jeruzaleme pohanský kult. Avšak o skutočnosti, že vzbura nebola namierená proti samotnému helenizmu, svedčí fakt, že helenistická kultúra už nikdy neopustila túto oblasť ani jej obyvateľstvo. Veľmi presvedčivé dôkazy o silnom vplyve helénskej kultúry v Izraeli pochádzajú najmä z pobrežnej oblasti a z už spomínanej Galiley (preto „Galilea pohanov,“ viď Mt 4,15). Napríklad aj Herodova prestavba Jeruzalema i chrámu bola uskutočnená podľa helénskeho modelu. Ďalším dôkazom o silnej prítomnosti helenizmu v judaizme je zistenie, že 40 percent náhrobných (a iných) nápisov spred roku 70 n. l. je v gréčtine. Judsko nebolo krajinou jedného jazyka, multilingualizmus („mnohojazyčnosť“) bol na Blízkom východe bežný jav.

Napriek silnej prítomnosti helenizmu v židovstve nenájdeme jednotnú odozvu na túto druhú krízu. Zatiaľ čo Filón Alexandrijský, jeden z najväčších a najznámejších židovských filozofov a mysliteľov, bez ostychu používal grécke filozofické kategórie, citoval gréckych klasikov a gréčtina bola jeho materinskou rečou (mnohí učenci venujúci sa skúmaniu Filónových diel tvrdia, že zrejme on sám ani nevedel po hebrejsky), iné intertestamentálne dokumenty ako napríklad 1 Makabejcov a Sirach (Ekleziastikus) sa stavajú do silnej opozície voči akémukoľvek aspektu helenizmu. Príslušníci tradičnejšieho a konzervatívnejšieho krídla nevedeli skĺbiť helenistickú kultúru s kultúrou, o ktorej verili, že vychádza z Tóry a ich jedinečného vyvolenia (tzv. partikularizmus). Ak chceme porozumieť opozícii niektorých židov voči helenizmu, musíme si uvedomiť nasledovné dôležité skutočnosti: 1. Tóra zobrazovala kultúru a spôsob života ako viditeľné prejavy zmluvného vzťahu Izraela s Bohom. 2. Mojžiš a proroci po ňom neustále varovali Boží ľud, že dobro celého národa ako aj jednotlivcov závisí od vernosti a poslušnosti ich Bohu. 3. Židia dobre vedeli, že mnohé iné národy stratili svoju identitu vďaka dobyvateľským mocnostiam a následnej asimilácii. Na druhej strane, židovskí proponeti helenizmu nepovažovali obavy konzervatívcov za opodstatnené a nevideli žiadnu kontradikciu medzi ich židovskou vierou a niektorými prvkami helenizmu. Naopak, poukazovali na väčšinovo dobré vzťahy medzi helenistami a židmi, nakoľko aj helenistickí panovníci až na Antiocha dovoľovali židom slobodne praktizovať svoje náboženstvo. Možno sa domnievať, že pre viacerých židov výhody participovania na novej kultúre a štruktúrach prevýšili nevýhody, a preto považovali hrozby zo strany helenizmu za viac-menej minimálne.

Novodobý historik helenistického obdobia, Edwyn Bevan, veľmi trefne opisuje túto dilemu. „Predstavte si, aké to muselo byť pre mladého žida, ktorého myseľ bola od útleho detstva plná závažných prikázaní Zákona, živých obrazov z prorokov a volaní žalmistov po živom Bohu, keď po prvýkrát počul, alebo sám čítal výroky Platóna – iné ako čokoľvek v jeho tradičných knihách, no pritom tak vzrušujúce vo svojej hlbokej vášni po spravodlivosti a sebaovládaní, vo viere, že za pohybom vo svete bola Moc, ktorej záležalo na dobre. Možno spoznal nejakého žijúceho gréckeho Stoika, ktorého filozofia skutočne viedla jeho život – niekto, pri kom by ste pocítili, či už skrze dotyk jeho osobnosti alebo vďaka akejsi zvláštnej sile žiariacej z jeho pohľadu, že nič iné okrem dobroty a vnútornej slobody nebolo hodné jeho túžby. Tu by tento mladý žid, verný svojmu Bohu, vskutku narazil na niečo blízke, niečo čo ho priťahovalo podobnosťou jeho vlastným ideálom spravodlivosti a pritom niečo, v istom zmysle, iné, odlišné, pohanské. Určite mohol byť zmätený. Bolo takmer nemožné sa obrátiť chrbtom tomu všetkému, ako tak spravili jeho otcovia v súvislosti s náboženstvom v Egypte, či v Kanáne. Len ťažko by ste mohli vyhnať helenizmus tohto druhu ako zlo. Bolo by však bezpečné nechať ho vkradnúť sa so svojou jemne prenikavou, podmanivou mocou do mysle, ktorá by mala byť zasvätená Zákonu?“

Obe krízy, jedna v šiestom a druhá v štvrtom storočí pred n. l., boli hrozbou pre hebrejskú identitu i náboženstvo. Nakoľko v súvislosti so židovstvom ťažko oddeľovať duchovný aspekt od tých ostatných, môžeme povedať, že obe krízy boli duchovného charakteru, pričom v prvej boli výraznejšie vojensko-politické faktory a v druhej spoločensko-kultúrne. To, ako sa judaizmus, resp. jeho príslušníci vysporiadali s týmito krízami ho do veľkej miery ovplyvnilo do podoby, s akou sa stretávame pri čítaní spisov Novej Zmluvy.

Odozva židovstva na „krízy“

Zrejme presnejšie by situáciu vystihovalo slovné spojenie „všeobecná odozva“ ako len „odozva“, keďže úplná jednotnosť a homogenita neboli v židovstve nikdy prítomné. O homogenite už vôbec nemôže byť reč v tzv. intertestamentálnom židovstve, kde sa začala vyvíjať silná názorová i kultúrna rôznorodosť. Napriek tomuto nepodceniteľnému faktoru môžeme pozorovať istú líniu, prostredníctvom ktorej predstavíme niektoré charakteristiky spomínanej odozvy.

Zmena dôrazov

Monoteizmus, zmluva a Tóra boli (a sú) základnými stavebnými kameňmi hebrejského náboženstva. Tieto sa nemohli zmeniť, ak mala židovská viera zostať židovskou vierou, avšak mohli byť interpretované a prispôsobené novým spôsobom do novej situácie a doby. Základom odozvy na dve veľké krízy židovstva bola práve zmena dôrazov v interpretácii a v  aplikácii (t. j. v porozumení a v uplatnení) týchto teologických pilierov hebrejského náboženstva, obzvlášť Zákona. Prvou výraznou zmenou dôrazu bol posun od kultu k morálnemu zákonu. Izraelská náboženská prax spočívala v dvoch základných aspektoch, ktorými boli chrám a kňazská služba a morálny život na základe prikázaní Tóry. Počas obdobia kráľovstva bol hlavný dôraz na prvom aspekte. Svedectvom o tom, že morálka a iné imperatívy Zákona boli často pre väčšinu druhoradé (a porušované), sú aj siahodlhé opisy morálno-duchovného úpadku Izraela, či už v historických knihách Starej Zmluvy alebo v Prorokoch. Proroci vyjadrili Božie pohrdnutie ceremoniálnym uctievaním Hospodina zo strany Izraela pre jeho nemorálnosť, nespravodlivosť a, samozrejme, modlárstvo, ktoré bolo taktiež striktne zakázané Zákonom. Židia korektne interpretovali dobytie izraelskej zeme a Jeruzalema, a tiež zničenie chrámu ako Boží trest za permanentné porušovanie zmluvy zo strany Božieho ľudu, ktorý sa spoliehal na formálne chrámové náboženstvo a nejavil záujem o Božie nariadenia a direktívy. Teraz, keď bol chrám zničený, sa Židia postupne začali schádzať s cieľom štúdia, diskusie a aplikácie Božieho slova. Postupne sa vyformovala nová skupina náboženských autorít, ktorá už nepochádzala iba z levítskeho rodu a teda neboli kňazmi, ale učencami a učiteľmi zákona (neskôr rabíni a zákonníci). Národ neprestal túžiť po obnove jeruzalemského chrámu – veď ich k tomu nabádalo samotné Písmo. Veľmi si však uvedomovali, že chrám nemôže slúžiť ako náplasť na bezzákonný život.

Nie je snáď ani možné preceniť dôležitosť, akú nabrali posvätné Písma počas obdobia židovských dejín.

Zákon sa teda stal srdcom intertestamentálneho židovstva. To, ako niekto žil (nielen poznal) Zákon, poukazovalo na to, či je skutočným, nie iba nominálnym príslušníkom zmluvného Božieho ľudu. Z tohto obdobia pochádza termín legalizmus, t. j. zákonníctvo. V neskoršej cirkvi tento termín nabral veľmi silné negatívne konotácie. Populárna definícia zákonníctva je „striktné, doslovné dodržiavanie náboženského alebo právneho kódexu“. Bruce Metzger definoval legalizmus v súvislosti so židovstvom a Novou Zmluvou ako „koncept náboženstva, ktorý spôsobuje, že dané náboženstvo pozostáva z dodržiavania Zákona a prisľubuje Božiu milosť iba tým, ktorí podľa Zákona žijú (tzv. činitelia Zákona). Názory na charakter židovského legalizmu sa rôznia a nie je úlohou tohto článku ich prezentovať či rozsudzovať. Dôležité je uvedomiť si, že v ranom židovstve sa vyvinula silná afinita k Zákonu a jeho striktnému dodržiavaniu. K tomuto dôrazu došlo na základe tragickej skúsenosti Izraela, keď jeho vlažnosť voči životu podľa Božích nariadení viedlo k strate takmer všetkého čo Izrael robilo Izraelom.

Pri predošlej diskusii o reakcii židovstva na helenizmus sme spomenuli jav zvaný partikularizmus. Preto len v krátkosti dodáme, že po tom, ako Izraelci videli závažné dôsledky náboženského synkretizmu, si začali znovu uvedomovať dôležitosť svojho jedinečného vyvolenia. Preto medzi mnohými židmi (no nie všetkými) silneli exkluzivistické tendencie a židia pociťovali, že „ťahanie spoločného jarma s neveriacimi“ (ako to neskôr formuloval apoštol Pavel) je hrozba, ktorej sa musia vyhnúť, ak chcú zachovať svoju duchovnú i národnú identitu. Pri čítaní spisov Starej Zmluvy si bohabojní židia uvedomovali, že ako národ dostali zmluvu a prísľub – taký ako žiadny iný národ na zemi. Toto sebauvedomenie nadobro ovplyvnilo židovské myslenie, a preto sú stopy exkluzivizmu zreteľne prítomné aj na stránkach Novej Zmluvy (nielen zo strany judaizmu; porov. Jn 14,6). Aj tento sentime201008_logos_o-pravej-olive_2 - ©iStockphoto.com / Lily Rosen-Zoharnt židovskej nadradenosti vyvolával vlnu nepochopenia a problémov, s ktorou boli konfrontovaní prví kresťania pri otázke evanjelizácie pohanov. Ako príklad sme už uviedli spor apoštola Pavla, ktorý viedol aj prostredníctvom listu Galaťanom s pseudo-apoštolmi (niektorí teológovia ich volajú „judaizéri“), ktorí chceli podmieniť kontinuitu spasenia kresťanov pochádzajúcich z pohanov dodržiavaním niektorých aspektov Tóry, konkrétne kóšer stravovaním, striktným dodržiavaním soboty a obriezkou, tromi hlavnými znakmi židovskej identity židov v diaspóre. Obnova dôrazu na náboženské a kultúrne distinktíva (odlišujúce znaky, črty) teda veľmi úzko súvisí s vyššie uvedeným návratom k životu podľa Zákona a uvedomením si (tiež na základe Zákona) svojej národnej a náboženskej jedinečnosti. Samozrejme, silný dôraz napríklad na obriezku vyvolal napätie ešte pred dobou Novej Zmluvy, počas helenizácie. Obriezku považovali heléni za ohavnosť a zdôrazňovali prirodzenosť tela. Pri vstupe akéhokoľvek veriaceho (a teda obrezaného) žida do gymnázia dochádzalo k pohoršeniu a konfliktom. Pri strete týchto výrazných kultúr na filozofickej, kultúrnej, ale aj praktickej rovine dochádzalo k neustálemu napätiu, ktoré rôzne skupiny vyriešili rôznym spôsobom (napr. helenistický judaizmus versus tradičný exkluzivistický judaizmus, resp. farizeizmus), vo všeobecnej rovine však môžeme hovoriť o zosilnení dôrazu na tieto tradičné charakteristické „odlišovacie znaky“ židovstva.

Kroky k zosilneniu účinku Písma

Nie je snáď ani možné preceniť dôležitosť, akú nabrali posvätné Písma počas tohto obdobia židovských dejín. S týmto nesmierne silným dôrazom prišli kroky, ktoré mali viesť k zosilneniu účinku Písma na život ľudu. Iba v krátkosti spomenieme tri hlavné kroky, ktoré veľmi ovplyvnili následný vývin judaizmu a do nemalej miery aj kresťanstva.

Počas tohto obdobia vyvinuli židovskí učenci Písma interpretačné metódy, pomocou ktorých vykladali a aplikovali Písmo do života komunity. Asi najstaršou takouto metódou je targum (preklad, výklad). Targumim boli písané v aramejčine a boli akousi súvislou parafrázou/komentárom na texty Písma. Dobrým príkladom pre situáciu, v akej sa začali objavovať a používať targumim je Nehemiáš 8. Keď boli dokončené hradby mesta Jeruzalem ako aj chrám, bolo nevyhnutné, aby obyvatelia Judska poznali a aplikovali Zákon do svojho života – osobného aj kolektívneho. Hoci hebrejčina bola stále posvätným jazykom, aramejčina bola bežným, hovorovým jazykom. Keď Ezdráš otvoril knihu Zákona a dobrorečil Bohu, „levíti poúčali ľud o zákone, a ľud stál na svojom mieste. Čítali z knihy Božieho zákona stať za staťou, vysvetľujúc zmysel; tak pochopili, čo sa čítalo“ (Neh 8,7b-8). Neskôr na základe historickej praxe sa vyvinula ústna tradícia (podanie), prostredníctvom ktorej sa tradovali zákony a zvyky vyplývajúce a týkajúce sa zákonov a zvykov Tóry, ktoré mali slúžiť ako „ohrada okolo Zákona“ (Mišna, Aboth 1,1), ktoré sa neskôr zozbierali do písanej formy a boli adaptované v zbierke, ktorá sa volá Mišna. Ďalšou výkladovou metódou v pravom zmysle slova je midraš. Midraš je komplexný výkladový postup, ktorý tu nemôžeme detailne opísať, no formou sa viac podobá výkladovému komentáru, aké poznáme aj z raných kresťanských spisov. Cieľom midraša bolo prakticky vyložiť a aplikovať texty Zákona do života ľudí. Ďalšou dôležitou formou biblického výkladu je pešer (prvá z uvedených metód, ktorá priamo nesúvisí s rabínskym židovstvom). Tento druh interpretácie vychádza z troch základných predpokladov: 1. Biblické texty, zvlášť proroctvá, sa nezaoberajú dobou, v ktorej boli napísané, ale poslednými časmi. 2. Presný výklad záleží od Bohom ustanoveného a inšpirovaného vykladača, ktorý odhalí pravý význam jeho nasledovníkom (napr. v Qumránskej komunite to bol „Učiteľ spravodlivosti“). 3. Sám vykladač žije v posledných časoch, na konci veku. Za zmienku stojí aj alegorická interpretácia, ktorá zasa predpokladá, že autor vykladaného textu komunikuje niečo iné, hlbšie, ako sa na prvý pohľad môže zdať. Tento výkladový prístup sa pokúša ísť za to, čo je v texte zjavné a hľadá hlbší, duchovný význam, a tak narába s textom ako so sústavou symbolov. Táto interpretačná metóda zrejme pochádza z Grécka a ujala sa hlavne medzi helenistickými židmi, jej najprominentnejším zástancom bol Filón Alexandrijský.

Synagóga sa stala centrom hebrejského života po tom, ako boli zničené tradičné izraelské inštitúcie.

Druhým podstatným krokom, ktorý mal viesť k zosilneniu účinku Písem bol vývin prekladu. Už sme spomenuli, ako poslúžili targumim tým, ktorí hovorili po aramejsky a hebrejčine neveľmi rozumeli (ak vôbec). S druhou krízou židovstva, helenizmom, prišiel ale ďalší a závažnejší problém. Čo s tými židmi, ktorí nevedia ani po hebrejsky ani po aramejsky a ich materinským jazykom je gréčtina?! Situácia ohľadom samotného prekladu hebrejských Písem do gréčtiny je veľmi komplikovaná. Grécka Stará Zmluva sa bežne nazýva Septuaginta (latinsky „sedemdesiat“), v literatúre ju často reprezentuje skratka LXX. História a genéza tohto prekladu (LXX nebola jediným gréckym prekladom hebrejskej Starej Zmluvy) sú zahalené rúškom tajomstva, keďže informácie, ktoré o nej máme, sú miestami viac podobné legende ako historickým faktom. Informácie, ktoré pochádzajú od židovského filozofa Aristobula, z listu Aristeovho, a z niektorých ďalších autorov ako Filón, vo všeobecnosti hovoria, že preklad Starej Zmluvy do gréčtiny pochádza z obdobia vlády ptolemajovského panovníka Filadelfa (285-246 pred n. l.). Neskoršie fragmentárne (a viac-menej pochybné) zdroje hovoria, že sedemdesiatdva (alebo sedemdesiat) židovských učencov vyslali z Jeruzalema, aby sa naplnila Ptolemajova túžba po preklade židovského Zákona pre jeho knižnicu v Alexandrii. Legenda tiež hovorí, že Tóru prekladali všetci nezávisle od seba a pri vyhodnotení tiež prišli na to, že všetci ju preložili rovnako! Už len pri tomto tvrdení nám môže byť jasné, že historickosť tejto legendy je prinajlepšom pochybná. Skutočnosť, ktorú môžeme sčasti poodhaliť čítaním a kritickým štúdiom Septuaginty, je taká, že išlo o preklad vyhotovený viacerými ľuďmi na viacerých miestach počas viacerých časových úsekov, použitím viacerých prekladových metód. Preto ide o preklad nejednotný, miestami nesúvislý a niekedy prekvapivo presný a výstižný. Septuaginta v pravom zmysle slova pozostáva iba z piatich kníh Mojžišových, pričom ostatné biblické spisy boli preložené a doplnené neskôr. Ako sme už uviedli, existuje viacero rôznych gréckych prekladov hebrejských Písem a dokonca aj viacero verzií Septuaginty. Je však dôležité poznamenať, že grécky preklad Starej Zmluvy bol vskutku revolučný počin. Časť židovského ľudu pochopila, že odkaz svätých spisov je dôležitejší ako rigidné lipnutie na jeho hebrejskej forme (bez spochybňovania dôležitosti hebrejského originálu). Musíme si uvedomiť, že význačnosť gréckej Starej Zmluvy vidíme aj na stránkach Novej Zmluvy, kde drvivá väčšina starozmluvných citácií pochádza práve z gréckeho prekladu, nie hebrejského originálu. Nielenže sa grécka Stará Zmluva stala Bibliou židov z Diaspóry, ale bola takisto jedinou Bibliou prvej Cirkvi.

201008_logos_o-pravej-olive_3 - Foto: Rastislav Bravčok

Posledným dôležitým krokom pre našu diskusiu v súvislosti so zosilnením účinku Písem bola ich kanonizácia. Opäť ide o zložitý jav. Kánon Starej Zmluvy nevošiel do platnosti zo dňa na deň na základe rozhodnutia pár rabínov (obraz, ktorý chce pred neznalými ľuďmi namaľovať populárna kultúra, ktorá hlása, že Biblia sa počas stáročí nesmierne často a závažne menila na základe rozhodnutia pár vyvolených). V tradičnej židovskej kultúre bola Stará Zmluva, ako ju poznáme dnes prirodzene rozpoznaná ako Písmo. Palestínski židia veľmi jasne rozlišovali medzi inšpirovaným Písmom (hebr. tanach) a inými spismi, ktorým síce pripisovali istú autoritu, avšak neporovnateľnú s tradičnými svätými Písmami. Hebrejský kánon sa delil na Zákon, Prorokov a Spisy. Toto delenie bolo medzi židmi veľmi zaužívané, o čom svedčia zmienky z prológu knihy Sirachovej, židovský historik Jozefus, aj Nová Zmluva (napr. Lk 24,44). Toto trojité delenie bolo spochybnené pri produkcii Septuaginty, kde boli spisy rozdelené podľa literárnych žánrov (delenie, ktoré adaptoval aj náš kresťanský kánon). Niektorí helenistickí židia nesúhlasili s tými, ktorí ohlásili koniec doby prorockej inšpirácie, a preto v gréckej Starej Zmluve nájdeme aj viaceré apokryfné (deuterokanonické) knihy. Jedna zo základných tematických línií, ktoré vyvstávajú pri štúdiu judaizmu je jeho rôznorodosť a nejednotnosť. Táto rôznorodosť sa prejavila aj pri formovaní kánonu Starej Zmluvy. Rabínsky judaizmus, samozrejme, zostal pri tradičnom hebrejskom formáte, ktorý bol nakoniec ratifikovaný na koncile v Jamnii okolo roku 90 n. l. Treba poznamenať, že sú historici, ktorí označili tento koncil ako hypotetickú udalosť, na ktorú nie je dostatočné množstvo dôkazov. Či už k tomuto koncilu došlo alebo nie, je isté, že hebrejský kánon, ako ho poznáme dnes, bol medzi palestínskymi židmi uznávaný dávno pred rokom 90.

Synagóga

Jedným z najzaujímavejších výsledkov dvoch židovských kríz bol vznik synagógy. Synagóga patrí medzi tie javy, ktoré sa v Novej Zmluve jednoducho „objavia“ a bez aspoň čiastočného poznania dejín môžeme len ťažko rozmýšľať odkiaľ a prečo sa čosi také do židovstva dostalo. Ako sme už uviedli, štúdium a praktická aplikácia Tóry v živote veriacich sa stali akýmsi stavebným kameňom raného judaizmu. Práve synagóga sa stala inštitúciou, kde sa ľudia mohli združovať k čítaniu a štúdiu Tóry, prípadne posudzovania života v jej svetle. V starovekej literatúre nájdeme viacero mien pre túto ustanovizeň. Klasický a najznámejší termín je synagóga. Toto slovo pochádza z gréckeho slova synagógé, čo znamená „miesto zhromažďovania“. Medzi najstaršie a najrozšírenejšie názvy pre synagógu na izraelskom území je grécke slovo proseuché, čo znamená „modlitba“, prípadne „modlitebné miesto“. Židovský historik Jozefus zasa odkazuje na nariadenie cisára Augusta, ktoré hovorí o mieste zvanom grécky sabbateion („dom/miesto pre šabat“). Talmud synagógu nazýva „miesto zhromaždenia“ alebo iba „zhromaždenie“. Najstaršia písomná zmienka o synagóge pochádza z doby vládnutia ptolemajovského cisára Euergeta. Nie je isté, ako presne synagóga vznikla, ale zhromaždenie židovského ľudu za čias Ezdráša za účelom modlitby a čítania Tóry odráža situáciu, z ktorej sa postupne vyvinula inštitúcia, ktorú dnes poznáme pod názvom synagóga. Jednoducho povedané, synagóga sa stala centrom hebrejského života po tom, ako boli zničené tradičné izraelské inštitúcie. Nikdy nemala plniť účel akéhosi „kostola“, ktorý mal nahradiť centrálny chrám. Nebola náhradou chrámového náboženstva, ale skôr jeho (veľmi podstatným) doplnkom, suplementom. Preto by sme v synagóge nenašli oltár ani žiadne iné kultické vybavenie, „iba“ posvätné zvitky, ktoré boli srdcom všetkého, čo sa v synagóge dialo. V synagógach sa čítal a vykladal hlavne Pentateuch (päť kníh Mojžišových), no nezanedbávalo sa ani čítanie Prorokov. Čítania boli dobre organizované a usporiadané tak, že počas trojročného cyklu boli prečítané všetky Mojžišove knihy. Stretnutia v synagóge sa odohrávali počas šabatu, podľa niektorých historických prameňov aj v pondelok a vo štvrtok a, samozrejme, počas dôležitých sviatočných dní. Liturgia bola pomerne jednoduchá, to však nebránilo zhromaždeným veriacim tráviť pri počúvaní Zákona a jeho výkladu aj viacero hodín. Okrem čítania a výkladu Zákona boli súčasťou liturgie aj denná modlitba (Šemone Esre) a vyznanie Šema Jisrael. Nie všetky synagógy boli rovnakého rázu, rôznili sa (ako, vlastne, aj celé židovstvo) v mnohých otázkach, ako vedenie synagógy, niektoré špecifické pravidlá, a pod. Synagógy boli akési komunitné centrá židovského života, čo naznačuje aj ich samotný grécky názov. Ich použitie bolo rôzne – oficiálne verejné stretnutia, na vzdelávacie účely, pre rôzne spoločenské udalosti a slúžili aj ako lokálne súdy.

Pokus o obnovu starozmluvných inštitúcií

Druhý chrám

Štúdium Zákona nikdy nemalo za cieľ nahradiť tradičné židovské inšitúcie ako chrám (spolu s chrámovým kultickým náboženstvom a sviatkami) a monarchiu. Ponorenie sa do svätých Písem pomohlo židovskému ľudu aj po zničení chrámu a monarchie opätovne túžiť po znovuobnovení týchto súčastí hebrejskej identity. K obnove chrámu, samozrejme, došlo – bola to základná úloha prvých navrátilcov z Babylonu. Už pri položení základov Božieho domu došlo k prvým známkam istej ambivalencie, nejednoznačnosti postojov v súvislosti s druhým chrámom. Zatiaľ čo mladí sa radovali z naplnenia sna starších, ktorí boli deportovaní do Babylonu, práve niektorí starší žalostne plakali – pravdepodobne preto, že tento druhý chrám nebol tak slávny ako jeho predchodca (Ezd 3,10-13; Hag 2,3). Napriek týmto zmiešaným pocitom a ambivalencii niektorých skupín voči chrámu, mal aj tento druhý a menej slávny chrám dôležité miesto v srdciach a životoch intertestamentálnych židov, a to aj vďaka ich novej horlivosti pre Písmo. Tento vrúcny vzťah môžeme pozorovať napríklad z makabejskej vzbury proti bohorúhačskému helenistickému panovníkovi Antiochovi IV. Epifanovi, ktorý v chráme obetoval prasa a pod hrozbou trestu smrti nútil židov jesť nečisté, atď. Napriek jeho mnohým chybám si panovník Herodes Veľký získal značné uznanie u mnohých židov za honosnú prestavbu chrámu, ktorú započal okolo roku 19 pred n. l. Toto bol chrám, o ktorom čítame na stránkach Novej Zmluvy. Napriek mnohým kontraverziám, pre väčšinu židov bol aj tento chrám veľmi podstatnou súčasťou ich duchovnej i národnej identity a jeho zničenie v roku 70 n. l. bolo (a zostáva) veľkou tragédiou. Jeho pozostatky známe ako Západný múr, resp. Múr nárekov, sú dodnes epicentrom najintenzívnejšieho duchovného záujmu židovstva.

Vo všeobecnosti bol Sanhedrin zodpovedný za náboženské aj civilné záležitosti židov.

Napriek nesmiernej dôležitosti a silnému sentimentu spojeným s chrámom a jeho miestom v židovstve, je dôležité poznamenať, že postoje židov k chrámu neboli homogénne a jednotné. Mnohí si uvedomovali, že obetný systém bez srdca poslušného Božím nariadeniam je neplatný, a preto rástli aj skeptické hlasy voči chrámovému náboženstvu. Dobrým príkladom je už niekoľkokrát spomínaný Filón Alexandrijský, ktorý si na jednej strane ctil chrám a považoval ho za dôležitý, no na druhej strane bol proti jeho excesívnemu zduchovňovaniu na úkor života podľa Božích princípov ukrytých v Písmach. Členovia Qumránskej komunity sa na chrámovej bohoslužbe principiálne nezúčastňovali, hoci tam posielali svoje obete a dary. Preto sa niet čo čudovať, že pri čítaní Novej Zmluvy tiež narážame na istú ambivalenciu, nejednoznačnosť v pohľade na chrám. Ježiš a jeho učeníci ho navštevovali a mali ho v úcte, avšak nedávali mu ani zďaleka také centrálne miesto, aké mu pripisovali mnohí iní židia. To, čo bolo v dobe izraelských kráľov samozrejmosťou, t. j. absolútna centrálnosť chrámového kultu, získalo v dobe raného judaizmu (a teda aj v dobe Ježiša Krista) inú, pre niektorých spornú, pozíciu.

Monarchia

Pretrhnutie dávidovskej kráľovskej línie bolo z pohľadu židovstva problematické. Jedným zo znakov hebrejskej identity bolo ich vlastné územie riadené ich vlastným kráľom, ktorý vychádzal z Bohom ustanovenej rodovej línie. Táto skutočnosť však bola nenávratne preč po zničení judskej monarchie po dobytí Jeruzalema. Po návrate zo zajatia sa židovstvo vysporiadalo s týmto faktom viacerými spôsobmi. Počas intertestamentálnej doby (presnejšie počas vlády Ptolemajovcov) došlo k spolitizovaniu úradu najvyššieho kňaza (t. j. veľkňaza). Ten už nemusel pochádzať výlučne z jednej rodiny, ako to prikazovala Stará Zmluva. Herodes Veľký a rímski cisári si uvedomovali, že úrad veľkňaza má priveľký politický potenciál na to, aby nechali veci na náhodu ponechajúc familiárnu sukcesiu úradu. Často dosadzovali a zosadzovali veľkňaza tak, ako im to vyhovovalo. Jozefus hovorí o dvadsiatich ôsmich rôznych osobách, ktoré zastávali tento úrad v období medzi rokmi 37 pred n. l. a 70 n. l. Zdá sa, že všetci títo „vyvolení“ pochádzali z niekoľkých aristokratických rodín.

Po zničení monarchie sa ujal politicko-náboženského vedenia židovského ľudu Sanhedrin, najvyšší židovský koncil. Formovanie a vývoj tohto najvyššieho židovského orgánu nie je jednoduché určiť, keďže historické pramene, ktoré sa o ňom zmieňujú, si často protirečia, prípadne nie sú dostatočne dôveryhodné. Vieme však, že Sanhedrin pozostával zo sedemdesiat alebo sedemdesiat jeden členov (sedemdesiat jeden v prípade, že do celkového počtu rátame aj vedúceho člena), pričom členovia pochádzali primárne zo židovskej šľachty. Tento orgán viedol veľkňaz. Nepoznáme presne proces, prostredníctvom ktorého sa niekto mohol stať členom Sanhedrinu. Z viacerých zdrojov je zrejmé, že väčšinové zastúpenie v Sandhedrine mali Sadukaji, medzi ostatnými členmi by sme našli farizejov i zákonníkov. Vo všeobecnosti bol Sanhedrin zodpovedný za náboženské aj civilné záležitosti židov – dozeral nad národným náboženstvom, chrámom, mal isté výkonné, administratívne, ba aj súdne právomoci. Hlavne počas rímsko-herodiánskej vlády však bola Sanhedrinu obmedzená. Sanhedrin bol tiež akademickou inštitúciou. Po zničení Jeruzalema v roku 70 n. l. sa centrom pre rabínske štúdiá a pôsobenie stala Jamnia, spolu s niektorými ďalšími mestami. Ani jedno z týchto rabínskych centier však nemalo žiadny politický vplyv.

Iba v krátkosti doplníme, že židia neprestali túžiť po dávidovskom kráľovi a obnovení monarchie – táto túžba však nabrala mesiánsky charakter, a preto čakali už nielen schopného vojenského stratéga, ale nadprirodzene zmocneného a Bohom ustanoveného mesiánskeho kráľa z Dávidovho rodu, ktorý by zbavil židovský ľud politického útlaku a nastolil mesiánsku vládu pokoja. Silný politický sentiment, s ktorým židia v Ježišových časoch očakávali Mesiáša spôsobil, že mnohí z nich neboli schopní prijať ho, keď žil a pôsobil medzi nimi.

Židovské sekty a frakcie

Nakoľko sme sa už v našom časopise podrobnejšie zaoberali židovskými sektami, v tomto článku ich iba stručne opíšeme v kontexte dnešnej témy. Z toho, čo sme doposiaľ uviedli je zjavné, že jedným z hlavných spoločných menovateľov raného (aj súčasného) judaizmu je, paradoxne, rôznorodosť.

Samaritáni neboli sektou v rámci judaizmu, ale skôr skupinou s koreňmi v židovstve, ktorá existovala s judaizmom v silne napätom vzťahu. Politický pôvod ich vzniku spadá do obdobia prvej kráľovskej schizmy, keď sa Izraelské kráľovstvo rozdelilo na severné (s hlavným mestom Samária) a južné (s hlavným mestom Jeruzalem). V roku 722 pred n. l. po asýrskom vpáde do severného kráľovstva boli Izraelci vystavení inej kultúre a iným náboženstvám ešte viac ako kedykoľvek predtým. Došlo k zmiešaným manželstvám a náboženskému synkretizmu. Jozefus píše, že Sanbalat dopomohol k výstavbe „konkurenčného“ chrámu na hore Gerizim, avšak Qumránske zvitky naznačujú, že výstavba bola pravdepodobne uskutočnená počas vlády Alexandra Veľkého. Najsilnejšia schizma medzi samaritánstvom a hlavným prúdom židovstva nastala počas vlády Jána Hyrkana, ktorý Samáriu dobyl a vyplienil. Židia a samaritáni sebou navzájom pohŕdali a pri tomto vojenskom zásahu bola zničená aj tá najhypotetickejšia nádej na zmier. Nevieme presne o detailoch samaritánskeho náboženského myslenia, sú však základné prvky, ktoré možno vypozorovať zo zdrojov, ktoré sú nám dostupné. Samaritáni uznávali iba jedno sväté Písmo, a to Samaritánsky pentateuch. Táto verzia piatich kníh Mojžišových sa značne líši od klasického hebrejského pentateuchu a sú v nej reflektované špecifiká samaritánskej teológie. Neskoršie samaritánstvo bolo známe (napriek svojim synkretistickým koreňom) ako viera striktného, rigidného monoteizmu. Táto sekta taktiež verila, že posvätným miestom Jahveho prebývania je hora Gerizim a pripisovala ešte vyššiu pozíciu Mojžišovi ako samotný judaizmus. Samaritáni dávali silný dôraz na eschatológiu a ich kalendár sviatkov a slávností sa líšil od židovského.

Jednou z najčastejšie skloňovaných židovských siekt na stránkach Novej Zmluvy sú farizeji. Pôvod slova farizej nie je úplne jasný, ale najpravdepodobnejšie pochádza z hebrejského slova paraš (prípadne aramejského peraš), čo znamená „oddeliť“. Dôrazom tejto sekty bolo oddelenie sa od takých vecí a ľudí, ktorí z akéhokoľvek dôvodu neboli v súlade s ich interpretáciou Tóry a tradície starších. Farizeji verili vo fyzické vzkriesenie z mŕtvych, v existenciu anjelov a démonov, mali pomerne vyspelé učenie o duchovnom svete. Veľmi sa zdráhali akýchkoľvek nežidovských vplyvov na izraelský ľud, boli antagonisticky naladení voči helenizmu a rímskej nadvláde. Sadukaji, alebo saduceji boli frakciou, s ktorou mali farizeji veľmi vyhrotené a napäté vzťahy. Napriek tomu, že sadukaji neboli veľká sekta čo do počtu, ich politický vplyv bol markantný – zastávali väčšinu „kresiel“ Sandhedrinu. Odmietali farizejské ústne podávané zákony aj tradíciu starších, radikálne zastávali Tóru ako jediné posvätné Písmo, pričom odmietali všetky ostatné knihy Písma (teda Prorokov a Spisy). Zo Skutkov 23,8 vieme, že popierali existenciu anjelov, duchov a neverili vo vzkriesenie. Sadukaji boli za radikálne oddeľovanie Božích a štátnych záležitostí, a preto (resp. lebo?) boli otvorení politickej spolupráci s Rimanmi. Pri čítaní Novej Zmluvy sa dozvieme aj o herodiánoch. Títo buď priamo pochádzali z Herodovho kráľovského dvora, alebo priamo podporovali jeho dynastiu. Nevieme o tejto židovskej frakcii mnoho, ale pravdepodobne sa vyvinula po smrti Heroda Veľkého a zrejme išlo opäť o pro-rímsku skupinu (Mt 25,25-22; Mk 12,13-17). Niektorí historici zaraďujú herodiánov k sadukajom. Veľmi zaujímavou sektou v rámci židovstva boli Eséni, alebo Esejci. Táto uzavretá, legalistická komunita je veľmi enigmatická a tajomná, keďže nevieme takmer nič o jej vzniku. Niet o nej zmienky v Novej Zmluve (hoci niektorí učenci tvrdia, že do nej patril Ján Krstiteľ, čo je z viacerých dôvodov problematické tvrdenie). Život tejto sekty by sme mohli opísať ako striktne uzavretý, komunitný, asketický so silnou motiváciou po svätom živote podľa Zákona. Členovia tejto sekty sa nepodieľali priamo na chrámovej bohoslužbe, hoci do chrámu pravidelne posielali obete a dary. Eséni prísne odmietali tradíciu starších a ústne farizejské zákony, pričom zdôrazňovali vehementnú ortopraxiu založenú na absolútnej poslušnosti nariadeniam Tóry. Dôležitou črtou tejto sekty bol ich silný dôraz na eschatológiu a príchod mesiánskeho kráľovstva. Poslednou dôležitou skupinou pre našu diskusiu je tzv. Štvrtá filozofia. Toto nezvyčajné slovné spojenie pochádza z autorského pera niekoľkokrát spomínaného historika Jozefusa, ktorý ich opísal ako zločincov, zlodejov a lupičov, zdroj všemožnej mizérie. Po takomto farbistom opise nám nezostáva veľa priestoru pre sympatie. Tento prúd židovstva tvorili reakcionistické skupiny s antagonistickým postojom k Rimanom a aristokracii. Hlavné skupiny patriace do tohto hnutia boli zélóti a sikariovia. Zélóti boli exkluzivistickí židia, ktorí horlili (gr. zélótés znamená „horlivec“) za Boží zákon, boli ultranacionalisticky naladení, plní antagonizmu proti rímskej nadvláde. Ešte extrémnejšou frakciou v rámci tejto „štvrtej filozofie“ boli sikariovia, ktorí tvorili hnutie podobné teroristickej skupine. Boli známi únosmi, vraždami a krádežami, ktoré boli motivované ultranacionalizmom a, opäť, antagonizmom voči Rimanom. V rámci židovstva, hlavne v diaspóre, existovalo ešte viacero rôznych a rôznorodých skupín, hnutí a prúdov, ako napríklad rôzne helenistické židovské smery, magický judaizmus, skupina therapeutae, atď. Vskutku, židovské porekadlo „traja židia, štyri názory“ platí aj v tomto prípade.

Záver

Napriek rozsiahlosti tohto článku sme ani zďaleka nevyčerpali problematiku židovstva v Ježišových časoch. Mohli by sme písať ďalej o židovskom mesianizme, eschatolických očakávaniach, apokalyptizme, či radikálnom monoteizme. Všetky tieto aspekty židovstva sú zaujímavé a je potrebné ich poznať, ale vyplývajú z faktorov, na ktoré sme sa pokúsili čitateľov upozorniť prostredníctvom tohto článku. Veľké krízy židovského národa a to, ako na neho tento národ zareagoval môžu vo veľkej miere za to, ako judaizmus vyzeral, keď do jeho kontextu prišiel Pán Ježiš. Prajeme čitateľom, aby ste s ešte väčšou túžbou poznávali Božie Slovo, aj historický kontext, v ktorom sa to Slovo stalo telom.

Zdroj:

Craig a Porter EVANS, Stanley. Dictionary of New Testament Background.
Martin HENGEL. Judaism and Hellenism: Studies in Their Encounter in Palestine During the Early Hellenistic Period.
Bruce METZGER. The New Testament: Its Background, Growth, and Content.
J. Julius SCOTT. Jewish Backgrounds of the New Testament.



Související články

Pravá bohoslužba|Logos 4 / 2010 | Jaroslav Kříž |Vyučování
"Tvoj ľud, môj ľud"|Logos 2 / 2010 | Peter Málik |Reportáž
Jedinečnosť cirkvi|Logos 1 / 2013 | Jaroslav Kříž |Téma
Pokračujeme|Logos 10 / 2012 | Jaroslav Kříž |Aktuálně
Sloboda, rovnosť|Logos 1 / 2018 | András Kánai|Vyučování