Oplatí sa odovzdať život do rúk Krista

Príbeh manželov Šmirjakovcov

Roman

Ďakujem za možnosť podeliť sa s vami o to, čo Pán urobil v mojom živote. Vyrastal som v rodine, kde som bol vedený k životu podľa katolíckych dogiem. Mamina vyrastala v silno katolícky orientovanej rodine na Kysuciach, otec na juhu Slovenska, kde sa z neho vyformoval materialista. Časom mu to ale nestačilo a začal hľadať podstatu bytia, hľadal Boha a zaujímala ho najmä osoba Ježiša Krista, no v kostole mu nevedeli dať odpovede, ktoré potreboval. Spoločne sme chodili do kostola, kde z celej rodiny najmä otec túžil poznať Boha, aký skutočne je. Ja som sa v kostole vždy nesmierne nudil, mnohokrát som tam jednoducho zaspal. Chýbal mi v tom život, celé to bolo také nijaké a keď som videl mužov, ako z kostola idú rovno do krčmy a ženy po skončení naplno rozbehli diskusný krúžok o živote každého, koho videli, nemal som dôvod nasledovať niečo, čo bolo zle postavené.

Prišla puberta, obdobie búrenia sa voči všetkému, obdobie experimentovania. V tomto období sa mi v škole darilo, bol som mimoriadne úspešný v atletických súťažiach, navštevoval som triedu pre nadané deti, no chceli sme so spolužiakmi niečo viac, niečo zažiť. Tak prišli cigarety, alkohol, stanovačky a v trinástich prvé skúsenosti s marihuanou. Toto začalo mať narastajúcu tendenciu a povinnosti išli bokom. Športovému gymnáziu v inom meste, kde som bol veľmi žiadaný a už aj prijatý, som dal zbohom a zostal radšej pri svojej partii, aby sme si mohli užívať. Na strednej škole sa to úplne zvrhlo. Prišlo každodenné užívanie marihuany, párty a neskôr tvrdé drogy. Boli obdobia, kedy som viac nocí po sebe nespal a frčal na nich. Do toho prišiel aj celkom úspešný biznis na hranici zákona a ja som si myslel, že mám všetko – a pritom som nemal vôbec nič. Drogy mi prerástli cez hlavu a začali ma doslova ničiť. Boli obdobia, kedy som nevedel ako ďalej a chcel som život jednoducho ukončiť samovraždou. (Neskôr som sa dozvedel, že samovraždy boli prítomné v našej rodine a čakalo to aj na mňa, ale vďaka Božej milosti ma Pán ochránil od tohto skutku, ktorým by som sa poslal priamo do pekla. Boh je dobrý!) V tomto momente som sa ale vďaka Pánovi vždy stopol, už vtedy mi kričal do svedomia: „Zastav, prestaň!“ To som ale nevedel, že existuje nejaký duchovný svet. Žil som tu a teraz. Až na doraz. Veľmi ďakujem Bohu za mojich rodičov, ktorí mi dávali veľa lásky, aj keď som bol na dne, bez nich by som skončil. Neustále mi pomáhali sa z toho dostať, ale ja som napriek tomu chcel byť frajerom, ktorý dobyje svet. Ani neviem ako, no podarilo sa mi dostať sa na vysokú školu, kde ma čakala zmena. Nemyslite si, že som nechcel zmeniť spôsob života. Mal som také chvíľky, kedy som chcel, ale nešlo to, nevedel som ako z toho von. Bolo to nad moje sily.

Na internáte som spoznal osobu, ktorá priniesla svetlo evanjelia do môjho temného života. Prvý rok na výške sme spolu žúrovali a robili tie veci, čo predtým, ale náhle prišla do jeho života zmena. Prestal sa opíjať, fajčiť „zeleninu“, chodiť na párty, zmenil sa, začal nám hovoriť o Bohu, o tom, že niekto zomrel za naše hriechy, o tom, že sme boli draho vykúpení jeho krvou, že je vzkriesený z mŕtvych, že vymenil svoj život za naše. Videl som, že to nie sú iba prázdne slova, jednak v tých slovách bola moc a po druhé, videl som zmenu na jeho živote. Pýtal som sa, či sa môže človek v okamihu takto zmeniť?! Spočiatku som hral formu, odmietal som reči o Bohu, ale čím viac som to robil, tým viac som vnímal vo svojom srdci dieru, prázdne miesto, ktoré som plnil márnosťami. Viete, nebol som skutočne radostným človekom, síce som sa tak snažil tváriť, ale keď som počul tohto brata často si spievať, chváliť Boha, radovať sa s ním, bol som udivený. Ja som to nemal, ale chcel som to. Asi po pol roku kázania ma po niektoré večery pochytila beznádej, plakal som a volal: „Bože, ak si, pomôž mi, zasiahni, chcem ťa spoznať, potrebujem ťa.“ V tomto období ma Pán oslobodil od pervitínu a cigariet, a to som ešte nebol znovuzrodený, ale počúval som evanjelium – a dnes už viem, že sa brat horlivo prihováral v modlitbe a pôste za môj život. Vďaka Bohu za prímluvnú modlitbu, s ňou sa mi akosi jednoduchšie podarilo ustáť dobu po tom. Po trištvrte roku som prijal pozvanie do Kresťanského spoločenstva. Viete, nepamätám si nič z kázaného slova, ale Pán presne vedel, čo som potreboval – a to som od neho aj dostal. Bol som veľmi nepokojný, nervózny, neradujúci sa človek s tvrdým srdcom a Boh sa ma dotkol hneď, ako som vstúpil do miestnosti. Zrazu ma zalial Boží pokoj, naplnila ma jeho radosť, zrazu som sa cítil šťastne. Samozrejme, nedal som to navonok na sebe vidieť, no vedel som, že sa opäť vrátim. Vrátil som sa, znovuzrodil, obrátil a začal chodiť do miestneho zboru. Prijal som evanjelium, bol som šťastný zo života s Pánom Ježišom. Ale ešte stále ma držali alkohol a marihuana v tom, aby som úplne vystrelil do Pánovej náruče. Viackrát sa mi stalo, že som sa so starými kamarátmi poriadne opil a potom som im kázal. Vďaka jeho milosti ani toto slovo nezhynulo, pracuje a dnes už je pripravené na žatvu. Nevedel som, ako sa zbaviť týchto nerestí, ale počul som o vodnom krste, o oddelení sa od starého života a nejako som vnímal, že mi to pomôže. Pokrstil som sa vo vode, vošiel som ako starý človek a vyšiel ako nové stvorenie. Vedel som, že už nič nebude rovnaké a tešil som sa. Od toho momentu som skončil aj s poslednými neresťami a odvtedy slúžim Pánovi.

Aj takto sa dá žiť? Bez bolesti, bez smútku, bez toho neviditeľného balvanu na mojich pleciach?

Pán Ježiš Kristus zaplnil tu prázdnotu vo mne, zahojil rany z minulosti, dal mi spoznať pravdu, a to bolo v tom čase aj zjavením pre mňa: „… a poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí.“ (Ev. Jána 8,32) Spoznal som, že Ježiš sám je tou pravdou a aj cestou a životom a skrze neho mám prístup do Božej prítomnosti. Úžasné, Pán ma naplnil svojím Duchom a som iný. Som šťastný. Dnes mám nádhernú, úžasnú, požehnanú a bohabojnú manželku, Pán sa o nás stará, moji rodičia sa obrátili, ďalší z rodiny sú pred obrátením, kamaráti zo starého života tiež. Kážeme ďalej slovo života, slúžime v zbore a vidíme rast. Ideme ďalej a aktívne očakávame veľké veci, ktoré Pán pre nás pripravil. Oplatí sa odovzdať život do rúk Ježiša Krista, oplatí sa mu slúžiť, oplatí sa ho nasledovať, oplatí sa kázať evanjelium, oplatí sa modliť, postiť a dávať. Oplatí sa byť s Pánom. Boh je veľmi dobrý a mocný! Pánovi Ježišovi Kristovi patrí všetka sláva a chvála za to, ako sa zmenil môj život, za to, kde som – je to iba jeho milosť a láska. Ďakujem ti, Pane.

Skutočné prijatie Všemohúcim Bohom

Volám sa Monika a rada sa s vami podelím o to, ako Pán úplne zmenil môj život. Vyrastala som v klasickej rodine, bola som vychovávaná ako katolíčka a ani som netušila, že je aj niečo viac ako chodenie do kostola a modlenie sa ruženca, čo som videla u mojej maminy a babky. Ako dospievajúce dievča som sa túžila zabávať, mať veľa kamarátov, byť pekná a obdivovaná, zaľúbiť sa a mať krásny život. Nemala som o sebe vysokú mienku, paradoxne som si o sebe myslela, že som škaredá a keď sa zo mňa stávala žena, tak aj to, že akosi priberám. Padla som do anorexie, z ktorej som sa vďaka podpore okolia dostala. Môj život bol kolobeh vzťahov, rozchodov a nových vzťahov, začala som fajčiť, navštevovať veštice, každý deň som čítala horoskopy, kúpila som si aj tarotové karty a knihy, chcela som vedieť veštiť, vedieť, ako dopadnú rôzne situácie a pod. Presťahovala som sa z Košíc do Bratislavy, dostala som sa do dlhov a ako postupoval život, uvedomila som si, že môj život je ako húsenková dráha: raz „hore“ a potom dole a postupne nižšie. Vždy, keď som bola dole, utiekala som sa k Bohu a prosila ho, aby mi pomohol a vytrhol ma z tej ktorej situácie, a aj mi vždy pomohol postaviť sa na nohy. Ale potom, keď som bola opäť „hore“, spokojná so svojím životom, tak som na neho úplne zabudla. Posledný mesiac pred obrátením som bola opäť dole, bola som veľmi nešťastná, frustrovaná, všetkým som pohŕdala a už ma nič nebavilo. Pýtala som sa, či toto je všetko? Také nič a stále horšie? Už som nemala rada ani seba, ani ľudí. To som nechcela, takto predsa nie. Išla som do kostola na spoveď. Pripadala som si zmenená, že začnem odznova, ale opäť prišli tie isté hriechy, ten istý smútok, prázdnota a obrovská ťažoba. Niekedy som mala pocit, že niečo ako ťažký balvan mi leží na pleciach, bolievala ma často hlava a krčná chrbtica. Raz na ceste domov som úplne vyčerpaná a sklamaná zavolala k Bohu: „Ak mi ty nepomôžeš, tak už nikto.“ Viac som nepovedala, už nebolo čo. A Boh sa začal pohybovať. Zrazu som mala pocit, že ani tie karty mi už nevychádzajú a že to celé je nanič. Tak som si jedného dňa povedala, že karty aj s knihami vyhodím – aj som ich nasledujúceho dňa vyhodila s tým, že ak to neskôr budem ľutovať, tak si kúpim nové. Keď som ich vyhodila, pocítila som zvláštnu úľavu, nerozumela som tomu, ale cítila som sa lepšie. To som však netušila, že moja rodina v Žiline sa už za mňa modlila a že to bola práca Ducha Svätého v mojom živote. Dva týždne po mojom volaní k Bohu ma mamina, vtedy ešte neobrátená, zavolala do Žiliny na zhromaždenie s Ianom McCormackom, že mi zaplatí aj cestu, keď pôjdem, len aby som prišla. A tak som si povedala, že pôjdem, že už nemám čo stratiť. Keď bola výzva na modlitbu, necítila som sa dotknutá, ale povedala som si, že modliť sa predsa môžem a vtedy sa to stalo. Boh sám mi vylial svoju lásku do srdca, úplne prenikol celou mojou bytosťou, plakala som a vedela, že to bolo skutočné pokánie, skutočné odpustenie a skutočné prijatie Všemohúcim Bohom. Také niečo som nikdy v živote nezažila. On je Bohom lásky – prijal aj takú, ako som bola ja, uzdravil moje srdce a dal mi nový začiatok. Od tej chvíle som vedela, že som nový človek, že začínam odznova, mám čistý štít. Už som necítila odsúdenie a vedela som, že už sa nikdy nevrátim späť. Taký nádherný pocit vo vnútri v srdci som nikdy nepoznala, prestala ma bolieť hlava aj krčná chrbtica a čudovala som sa: „Aj takto sa dá žiť? Bez bolesti, bez smútku, bez toho neviditeľného balvanu na mojich pleciach?“ Bola som v úžase. Nič nie je lepšie ako byť slobodný a milovaný. Som šťastná, že som spoznala Boha a že ma tak nádherne zmenil a oslobodil. Odvtedy som zaviazaná Bohu, nádherne ma oslobodil z dlhov, pozdvihol ma v práci už niekoľkokrát, dlhy boli splatené za dva roky namiesto šiestich. Oslobodil ma od fajčenia, dal mi úžasného milujúceho manžela, krásny domov a požehnanú budúcnosť. Zo srdca som mu vďačná, lebo je to jeho milosť, lebo je to On, ktorý vo mne pôsobí i chcenie i činenie pre záľubu. Buďte požehnaní!