Postmoderna

Frontálny útok na kresťanský svetonázor

Postmoderna a duch doby

Druhá polovica minulého storočia zaznamenala závažné spoločenské zmeny. Tieto otriasli všetkými hodnotami, ktoré západná civilizácia považovala za nedotknuteľné a posvätné. Čo sa stalo? Prečo knihy na policiach zapadajú prachom? Čo spôsobuje, že smršť obrazov, fiktívne príbehy a fantazírovanie za doprovodu (často nevkusnej) hudby v slúchadlách nahrádza túžbu po poznaní pravdy a akademickom vzdelaní? Svet sa mení závratnou rýchlosťou a ignorovať tieto javy znamená nechať sa nimi formovať a pohltiť. Biblia kladie silný dôraz na pochopenie doby. Kronikár opisuje Izachárových synov ako tých, „ktorí rozumeli časom, vediac čo má robiť Izrael“ (1Kr 12,32). Takisto kráľ Ahasvér sa išiel po skutku neposlušnosti kráľovnej Vašti poradiť s mudrcmi, ktorí poznali časy (Est 1,13). Načo by písal apoštol Pavol Timoteovi detailný opis prevrátených ľudí, ktorí prídu v posledných časoch (2 Tim 3,1-9), ak nie preto, že ich mal Timotej (ako aj cirkev posledných dní) spozorovať v spoločnosti? Ak chce kresťan obstáť pred útokmi ducha doby, musí poznať jeho zbrane a charakteristiky. Nestačí si všímať iba prírodné katastrofy. Na druhej strane, nie je dobre ich ignorovať a zamerať sa iba na zmeny v spoločnosti. Je potrebné bojovať dobrý boj na všetkých frontoch.

Jedným z kľúčových fenoménov týkajúcich sa ducha doby je práve postmoderna. Hoci pre akademikov je tento pojem už viac-menej klišé, mnohí „bežní smrteľníci“ ho vôbec nepoznajú. Niektorí z nich o postmoderne možno už počuli, avšak vôbec ju nespájajú s dianím vo svete. Domnievame sa, že keby ľudia vedeli viac o postmoderne, prestali by sa toľko čudovať, čo sa to deje so svetom a zaujali by omnoho proaktívnejší postoj. Je omnoho ľahšie bedákať a pohoršovať sa, ako porozumieť dobe vediac, čo má kresťan robiť, aby nebol jeho život iba prežívaním, ale aktívnou oslavou Boha vo všetkých oblastiach. Práve postmoderné myslenie (pod diablovou taktovkou, samozrejme) má na svedomí, že dnešní ľudia inklinujú k morálnemu relativizmu, upusteniu od konzervatívnych hodnôt, fascinácii médiami a obrazom, ako aj k odmietnutiu žido-kresťanského svetonázoru. Duch postmoderny sa snaží ľuďom nanútiť šedú namiesto čierno-bielej, neistotu namiesto istoty, zážitok namiesto pravdy. Znie to povedome? V nasledovných riadkoch priblížime čitateľom Logosu fenomén zvaný postmoderna a poukážeme na jeho zhubné vplyvy na myslenie i správanie ľudí.

Myšlienkové pozadie postmodernizmu

Je dôležité si uvedomiť, že postmodernizmus a postmoderna nie sú úplne synonymické. Hoci ich v tomto článku používame takmer zámenne, na úvod čitateľovi predstavíme tieto základné pojmy. Postmodernizmus je myšlienkový smer, ktorý bol uplatňovaný vo filozofii, vede a umení od druhej polovice 20. storočia. Postmoderna, na druhej strane, je už celkový svetonázor – súčet hodnôt, teórií – je to celkový spoločenský stav, ktorý do značnej miery podmieňuje ďalšie spoločenské javy ako myslenie a správanie skupiny alebo jednotlivca, spoločenské hodnoty, populárne názory, a pod.

Už zo slova postmodernizmus sa môžeme domnievať, že ide o smer nasledujúci modernizmus. Na to, aby sme pochopili postmodernizmus, potrebujeme vedieť, čo je (resp. čo bol) modernizmus. Modernizmus bol myšlienkový smer, ktorý bol postavený na humanistických základoch osvietenskej filozofie. Podľa myslenia modernizmu existuje jedna objektívna pravda, ktorá je poznateľná pomocou vedeckej metódy. Pozitívne vedy, t. j. exaktné vedy s merateľnými výsledkami, sú prostriedkami poznania, ktoré musí byť takisto objektívne. Táto filozofia je založená na racionalizme, pozitivizme a materializme. Ľudia boli optimistickí voči vzdelávaniu, štúdiu a výskumu, lebo podľa modernistického zmýšľania to boli ušľachtilé prostriedky s ušľachtilým cieľom – poznaním pravdy. Modernizmus nemôžeme považovať za kresťanský myšlienkový smer, keďže človeka postavil do popredia ako bytosť, ktorá je sama o sebe schopná spoznať pravdu, ktorá musí byť za každých okolností racionálna a objektívna. Na tejto filozofii bol postavený napríklad marxizmus, vedecký ateizmus, a iné myšlienkové systémy. S modernizmom však boli spojené aj pozitívne hodnoty ako optimistický prístup k poznaniu pravdy, dôraz na vzdelanie a výskum, a iné. Hlavným problémom modernizmu však bol jeho materialistický základ, ktorý viedol modernistov k úplnému odmietnutiu a ignorovaniu duchovna a objektívne nezmerateľnej skutočnosti.

Prvým veľkým kritikom racionalistických a objektivistických myšlienok bol nemecký filozof Immanuel Kant (ktorý časovo predišiel modernizmus). Kant tvrdil, že existuje svet sám osebe a svet, ako sa javí. Človek podľa Kanta nemôže objektívne spoznať svet, aký je sám osebe, t. j. nemôže spoznať realitu takú, aká v skutočnosti je. Tam, kde končí racionálne myslenie, schopnosť a spôsobilosť poznávať, tam podľa Kanta začína viera. Viera je v Kantovej filozofii spôsob poznávania neviditeľného, objektívne nezmerateľného a sama osebe nie je racionálna.

Postmoderna je fenomén nezlúčiteľný s kresťanským svetonázorom

Ďalším otvoreným kritikom racionalizmu a neskôr modernizmu bol ďalší známy nemecký filozof, Fridrich Wilhelm Nietzsche. Podľa Nietzscheho je pravda absurdum – niečo, za čo sa neoplatí bojovať. Vedecké fakty sú iba metafory vtesnané do akceptovaných právd. V Nietzscheho videní sú to teda klamstvá. Veci, ktoré sú z pohľadu ľudí pravdivé, skutočné a jedinečné, sú v Nietzscheho videní sveta neustále sa opakujúce javy, ktoré sa objavujú v každom spoločenskom vývojovom stupni a spoločnosť na ne ako keby zabúdala. Z pár riadkov o Nietzscheho filozofii si každý domyslí, že Nietzsche položil základy pre iracionálnu filozofiu, ktorá sa stala základným kameňom neskoršieho existencializmu. Jeho myšlienky smerovali k nihilizmu (v praxi ide o odmietnutie všetkých náboženských a morálnych hodnôt) a pesimistického videnia budúcnosti, kde jediný význam malo uplatnenie tzv. vôle k moci.

Existencializmus je jedným zo základných pilierov postmoderného myslenia. Základnou myšlienkou existencializmu je popieranie existencie objektívnych hodnôt a zdôrazňovanie ľudskej slobody a skúsenosti. Existencializmus postavil existenciálnu ľudskú skúsenosť na piedestál. Skúsenosť sa stala dôležitejšou ako samotná pravda – pravda ako pojem je nezmyslom a človek sa s ňou podľa existencialistov nemá zaoberať – podľa nich je to zbytočné. Treba pripomenúť, že podobne ako v prípade Nietzscheho, ktorý sa silne dištancoval od kresťanstva, bol aj hlavný prúd existencializmu ateistický. Ako vidíme, korene postmodernizmu siahajú k filozofiám, ktoré (až na Kanta) výslovne popierali tradičné žido-kresťanské hodnoty a etiku.

Samotný nástup postmodernizmu ako filozoficko-literárno-umeleckého smeru 
sa datuje do začiatku druhej polovice 20. storočia. Jedným z protagonistov tohto hnutia bol francúzsky filozof a literárny kritik Jacques Derrida. Predstavil myšlienku, že v písanom texte neexistuje žiadny vnútorný význam daný jeho autorom. Význam textu vzniká až pri čítaní a mení sa od čitateľa k čitateľovi. Samotný vzťah čitateľa k textu je podľa Derridu významovo dôležitejší ako samotný text! Význam čitateľ z textu získava tak, že text „dekonštruuje“, t. j. rozoberie ho a samotný význam sa zrodí pri opätovnej stavbe rozložených významových jednotiek textu. Keď uplatníme takýto princíp k čítaniu Písma, môže si každý vyvodiť z biblických pasáži to, čo len chce a podľa Derridu to tak má byť. Podľa Derridovej postmodernej literárnej kritiky neexistuje pôvodný význam, ktorý dal Pavel svojim listom, Lukáš Skutkom, a už vôbec sa pri takejto filozofii nedá hovoriť o význame, ktorý dal textom Svätý Duch! Francúzski filozofi v 60. a 70. rokoch minulého storočia ako Foucault, Baudrillart, alebo Lyotard adaptovali postmodernú filozofiu a ovplyvnili tak myslenie ľudí od akademikov, cez umelcov, až po mládež. Postmoderná filozofia, spolu s dedičstvom existencializmu, otvorila ľuďom bránu do kvázi slobody, v ktorej neexistuje absolútna pravda ani absolútna morálka – všetko je relatívne a závisí od jedinca alebo od komunity, ktorá bude hľadať svoju verziu pravdy. To, čo kedysi bývalo doménou pár excentrikov na okraji spoločnosti (ako bol napríklad Nietzsche), sa s nástupom postmoderny stalo charakteristickým pre hlavný prúd (angl. mainstream).

Charakteristické črty postmoderného myslenia

1. Popieranie jednej objektívnej pravdy

Jedným z hlavných „výdobytkov“ postmodernizmu je upustenie od hľadania pravdy ako takej, pretože pravda nielenže neexistuje, ale keby aj existovala, bola by pre človeka nepoznateľná. Postmoderní ľudia stratili záujem o pravdu, pretože pre nich nepredstavuje de facto žiadnu hodnotu. Každý človek si vytvára svoju pravdu a táto osobná pravda je rovnako skutočná, hodnotná a legitímna ako pravda hocikoho iného. Takýto človek hovorí: „Toto je tvoja pravda, ale toto je moja.“ Keďže pravda sa tým pádom rôzni od človeka k človeku a od komunity ku komunite, existuje iba v subjektívnej forme. Objektívna pravda, ktorá je rovnaká pre každého v každom čase a na každom mieste, v myslení postmoderny neexistuje.

2. Zážitok namiesto pravdy

Pravda ako taká je pre postmoderného človeka neuchopiteľná a preto nezaujímavá. Zaujíma ho skôr zážitok, osobná skúsenosť. Skúsenosť nabrala v postmodernom myslení omnoho väčší význam ako pravda, pretože skúsenosť je osobná a uchopiteľná. V postmodernom myšlienkovom svete sa skúsenosť neustále mení, čo vyhovuje práve človeku postmoderny, ktorý neverí v stabilitu, rast, alebo hocijakú vyššiu normu, podľa ktorej by mal žiť.

Človek a jeho „ja“ spája svoje skúsenosti do vlastného svetonázoru, ktorý je pre neho dôležitejší ako hocijaký iný svetonázor – či už ide o svetonázor iného človeka, náboženskej skupiny alebo filozofie. V tomto prípade sa každé „ja“ rozhoduje o tom, čo je dobré a správne. Vyššia norma, či už morálna alebo náboženská, si na takéhoto človeka nemôže vytvárať žiadny nárok – je to len jedna z mnohých právd s malým „p“. Ľudí s podobným zmýšľaním stretávame na každom kroku. Tvrdia, že neexistuje jedna viera, filozofia, prípadne náboženstvo, ktoré by mali zastávať všetci ľudia. Ak niekto vyznáva vieru, ktorá tvrdí, že je jedna konkrétna norma pre všetkých, je vyhlásený za úzkoprsého, bigotného fanatika. Keď už sa postmoderný človek rozhodne pre spiritualitu, atraktívnymi sú pre neho práve také náboženstvá, ktoré sú postavené na mystike a zmyslovom zážitku. Postmoderní kresťania v Amerike inklinujú k tradičnej obradovej spiritualite a stredovekej mystike. Fascinácia obradom a rituálom ide ruka v ruke s túžbou po duševnej skúsenosti, ktorá je pre postmoderného človeka dôležitejšia ako duchovná pravda.

3. Popieranie „metanaratívu“

Vo filozofickej (aj teologickej) terminológii existuje termín „metanaratív“ (dosl. „nad-príbeh“), ktorý označuje dejovú pravdu zastrešujúcu dianie na celom svete počas celej histórie. Metanaratív sa spája s náboženstvami, ktoré vysvetľujú priebeh dejín, stav človeka voči Bohu, a pod. Najznámejší (a, samozrejme, jediný pravdivý) metanaratív je ten, ktorý zachytáva Biblia – od stvorenia až po Pánov príchod a vzkriesenie. Metanaratív Písma ovplyvňoval cez žido-kresťanský svetonázor myslenie západnej civilizácie, avšak postmoderné myslenie druhej polovice 20. storočia vyhlásilo vojnu jednej normatívnej skutočnosti platnej pre všetkých ľudí. Od nihilistických „detí kvetov“ až po dnešnú generáciu vidíme fascináciu osobnou pravdou, najlepšie keď je iná ako pravda hocikoho iného. Heslo: „Buď sám sebou“ sa stalo novodobým postmoderným náboženstvom, kde jedinou pravdou a bohom je ľudské ego. Preto má v postmodernom myslení každý človek svoj „mikronaratív“ – životný príbeh a filozofiu, ktorá je výsledkom súčtu jeho osobných skúseností, názorov a hlavne pocitov. Príbehy ľudí sa stali dôležitejšími ako ich reálny stav.

4. Relativizmus

Všetky vyššie uvedené črty postmoderného myslenia vedú k jednej z jeho hlavných čŕt, do relativizmu. Postmoderný relativizmus sa dotýka každej oblasti života, hlavne však morálky, náboženstva a filozofie. Čitatelia sa už iste stretli s odpoveďou typu: „To, čo vravíš, je relatívne – všetko je, koniec-koncov, relatívne.“ Slovo relatívny pochádza z latinského slova relativus, ktoré znamená „vzťahujúci sa (na niečo).“ Postmodernizmus vyvýšil vzťah s „pravdou“ nad pravdu samotnú. Keďže vzťah sa mení v závislosti od každého človeka, aj pravda sa mení. Termín relativizmus teda naznačuje, že hodnoty (ich obsah a kvalita) sú závislé od človeka, ktorý ich vyznáva, a preto nie sú stabilné, ani neexistujú sami osebe. Hodnoty, či už morálne, náboženské, politické, alebo iné, si vytvára človek, a preto ich nemôže vnucovať nikomu inému, pretože každý ma svoje osobné hodnoty, ktoré sú rovnako dobré a správne.

Tolerancia sa stala hodnotou, ktorá má v životoch postmoderných ľudí väčšiu cenu ako pravda

Úprimnosť a vernosť týmto osobným hodnotám sa v postmodernom myslení cení viac ako uplatňovanie všeobecne platných, zaužívaných hodnôt. Tento názor je zodpovedný za upustenie od konzervatívnych hodnôt, ktoré sa pre postmoderných ľudí stali neúnosnými a obmedzujúcimi, lebo im bránili v tom, aby boli úprimní k sebe samým. Keďže tento postoj sa stal postojom spoločenskej väčšiny, závažne ovplyvnil spoločenské hodnoty ako aj tých, ktorí tento postoj nezaujali. Relativizmus dosiahol prevahu a jeho uplatňovanie je často militantné voči menšinám, ktoré sa rozhodli vyznávať konzervatívne hodnoty. Intolerancia voči relativizmu je v dnešnej dobe netolerovateľná. Tolerancia sa stala hodnotou, ktorá má v životoch postmoderných ľudí väčšiu cenu ako pravda, alebo morálka – veď pravda aj morálka sú podľa nich relatívne, každý má svoju.

5. Fascinácia médiami

Ideálna pôda pre šírenie postmoderných myšlienok je dnešná premedializovaná kultúra. Zrejme každý človek si všimol, že s nástupom multimédií (hlavne mladí) ľudia prestali byť fascinovaní literatúrou, tradičným umením a akademickým vzdelaním. Na dnešnú mladú generáciu každý deň útočí smršť obrazu a zvuku cez televízne obrazovky, internet, mp3 prehrávače, atď. Tragédiou je, že mladí neberú tento frontálny útok ako útok, ale ako prínos. Ľudia počas stáročí snívali o aktivite, napredovaní, vynálezoch, a keď sa mnohé z nich konečne stali skutočnosťou, drvivá väčšina sa začala oddávať neproduktívnej pasivite. Akademické vzdelanie, napriek tomu, že je konečne prístupné pre všetkých, prestáva byť zaujímavé, hoci svet dosiahol väčšie poznanie ako kedykoľvek predtým. Knihy, ktoré viac nie sú iba doménou niekoľkých učencov, prehrávajú boj s chatom a videoklipmi. Postmoderný človek nemá čas na to, aby sa stíšil a zamyslel hlbšie nad vlastným životom, lebo má neustále na ušiach slúchadlá a pred očami má spleť obrazov, ktoré vystriedali riadky čítaného textu. Keď už v texte nie je žiadny daný význam, ako to tvrdil (literárny kritik!) Derrida, načo sa textom vôbec zaoberať? Nudné čítanie postmodernizmus vymenil za „kreatívne“ chatovanie.

Hoci postmoderní ľudia povýšili kreativitu a jedinečnosť nad logiku a správnosť, mediálny život, ktorý vedú, ich pripravil aj o poslednú kvapku predstavivosti – médiá všetko vymyslia za nich. Keďže však médiá hlásajú postmoderné „hodnoty“ ako nihilizmus a relativizmus, títo konzumenti sa stávajú ich učeníkmi napriek tomu, že seba predstavujú ako tých, ktorí sú „sami sebou“. Realita je však úplne iná. Napriek tomu, že postmoderný človek tvrdí, že vyznáva svoju osobnú pravdu líšiacu sa od pravdy iného človeka (najmä, ak je ten človek konzervatívny kresťan), realita je taká, že vyznáva „pravdu“, ktorú mu nanútili médiá cez obraz a zvuk. Či už ide o televízne relácie, internetové chatovacie miestnosti, alebo hudbu – na týchto a im podobných platformách sa formuje svetonázor postmoderného človeka.

Kresťanstvo a postmoderna

Základné črty postmodernizmu a postmoderny jasne ukazujú, že ide o fenomén nezlúčiteľný s kresťanským svetonázorom. Drvivá väčšina postmoderných princípov a hodnôt (ak vôbec možno hovoriť o princípoch a hodnotách v súvislosti s postmodernou) sú v rozpore s kresťanskými princípmi a hodnotami. Kresťanstvo verí v jednu objektívnu uchopiteľnú pravdu. Ježiš o sebe povedal, že je cesta, pravda a život, a nikto nemôže prísť k Bohu, ak len nie skrze neho (Jn 14,6). Takisto povedal, že keď človek spozná pravdu, tá pravda ho vyslobodí (Jn 8,32). Už len v týchto dvoch výrokoch môžeme pozorovať napätie s postmodernizmom. Ježiš o sebe povedal, že je jedinou cestou k Bohu – postmodernizmus hlása, že každý ma svoju vlastnú, rovnako dobrú cestu. Povedal tiež, že On sám je pravda a poznanie pravdy človeka vyslobodí. Postmoderné myslenie verí na osobnú pravdu, ktorá je relatívna a individuálna, pravdu ako takú nemožno podľa postmoderných ľudí spoznať, keďže objektívna pravda ani neexistuje. Základné prvky biblickej viery úplne odporujú postmodernému mysleniu!

Dôležitým rozdielom medzi kresťanským a postmoderným svetonázorom je to, že kresťanstvo je exkluzivistické a postmodernizmus je inkluzivistický. To, že kresťanstvo je exkluzivistické, znamená, že považuje Ježiša za jedinú cestu k Bohu, a tým pádom sa ostatné náboženstvá mýlia vo svojom hľadaní Boha. Pri takomto výroku sa postmodernému človeku obracia žalúdok, keďže podľa neho má každý tú svoju pravdu a nech si verí, čomu chce. To, že niekto úprimne verí, má pre postmoderného človeka veľkú hodnotu – väčšiu ako to, v čo verí. Kresťanstvo pokladá každú, hoci úprimnú, vieru, ktorá nesmeruje k Nazaretskému Ježišovi, za mylnú a neúčinnú. Úprimnosť viery nie je dôležitejšia ako jej obsah! Nová zmluva používa pre mylnú vieru slovo apaté, ktoré doslova znamená „zvod, blud“.

Úprimnosť viery nie je dôležitejšia ako jej obsah!

Človek môže veľmi úprimne veriť bludom! Podľa Písma je každý duch, ktorý nevyznáva Ježiša Krista, duchom bludu. Prečo by Ján vyzýval kresťanov, aby neverili každému duchu, ale aby ich skúmali, resp. aby skúmali obsah ich posolstva? (1Jn 4,1-6). Človek sa môže veľmi úprimne mýliť, a preto biblická viera má byť úprimná, ale iba ak je to viera v pravdu.

Biblické kresťanstvo taktiež zdôrazňuje, že Božie Slovo, Biblia, je absolútna norma pre život človeka a podľa toho, ako žil vzhľadom na túto normu, bude aj súdený. Toto je ďalší výrok, ktorý je rozpore s postmoderným relativizmom, v ktorom nie je miesto pre nič absolútne, počnúc normami. V súvislosti s morálnym relativizmom je dôležité spomenúť práve konzervatívne hodnoty, ktoré sú uprostred postmodernej spoločnosti tak zaznávané. Konzervatívne hodnoty vychádzajú zo žido-kresťanského svetonázoru a majú stabilný charakter – sú dané biblickými normami a nepodliehajú spoločensko-kultúrnemu vývoju. Všetko, čo je fixné a robí si univerzálny nárok (ako napríklad Desatoro) je nezlučiteľné s postmoderným relativistickým cítením, ktoré baží po bezhraničnej tolerancii a nezávislosti. Konzervatívne hodnoty volajú po svätosti a poriadku, kde tolerovanie hriechu a relativizovanie Boha nemá miesto. S konzervatívnymi hodnotami súvisí aj postmoderný „boom“ médií. Biblické konzervatívne hodnoty zdôrazňujú osobnú zrelosť, rodinný život, vzdelanie a svedomitú prácu. Človek sa nemôže ani priblížiť k týmto ideálom, keď je jeho život neustále sýtený mliekom populárnej kultúry a médií. Žiadny prelomový vynález, ktorý zmenil vývoj sveta, sa neudial pri surfovaní na chatovacích stránkach. Preto je dôležité, aby kresťania odolali tlaku médií a zosilnili dôraz na akademické vzdelanie, čítanie a štúdium vôbec. Kedysi bolo bežné, že deti uvedomelých rodičov chodili na hodiny klavíra, hrávali spolu šach, a voľné chvíle trávili čítaním kníh a športom. Dnes sa celé životné úsilie mladej generácie presunulo z knižníc, univerzít a ihrísk na obrazovku počítača, TV, alebo mobilného telefónu. Samozrejme, že univerzity sú plné študentov, možno plnšie ako kedykoľvek predtým, ale mnohí z týchto študentov chodia do školy, lebo musia, a ťažisko ich snaženia aj tak zostáva v letargickej pozícii pri obrazovke. Takéto prežitie života danému človeku nič neprinesie, no nielen jemu – je zhubné pre jeho rodinu, okolie, ako aj pre cirkev.

Postmoderna počas posledných niekoľko desaťročí aktívne formovala a formuje myslenie a správanie ľudí. Keďže postmodernizmus atakuje mnohé kresťanské hodnoty, je potrebné považovať ho za nepriateľa kresťanského svetonázoru. Nepriateľa treba poznať, aj keď to nemusí byť úplne jednoduché. Prajeme čitateľom Logosu, aby sa nepripodobňovali tomuto svetu a nenechali sa formovať postmodernými hodnotami, ale aby držali vieru a konzervatívne hodnoty až do Pánovho príchodu.