Rodinný stôl namiesto televízora

Rozhovor s dlhoročnou členkou banskobystrického zboru a pamätníčkou, sestrou Valikou Richterovou.

Sestra Valika, porozprávajte nám, ako ste spoznali Pána. Opíšte nám svoju duchovnú cestu.

Stalo sa to úplnou náhodou. Prišla som s chorým vnukom, pretože sme si nevedeli rady a hľadali sme pomoc. V zbore som našla ľudí, ktorí ma prijali veľmi srdečne, hoci o mne nič nevedeli, a tak som sem začala chodiť, pretože ma zaujala tá láskavá atmosféra, ten pocit spolupatričnosti, ktorý som tu vycítila. Bolo to pre mňa také nóvum. No a v roku 1991 som tu našla radosť a upokojenie, cestu po ktorej môžem kráčať. Len mi je ľúto, že som prišla už v dosť vysokom veku. To už brzdilo môj rozlet, lebo som nemala dostatok sily aktívne sa zapájať do činnosti cirkvi a čo musím vyzdvihnúť je, že po rozhovore s pastorom Jardom mi nič nestálo v ceste, aby som mohla v cirkvi zotrvávať. Prijal ma takú, aká som, a nestaval predo mňa žiadne požiadavky a za to som mu dodnes vďačná.

Boli vo Vašom živote nejaké kľúčové momenty, na ktoré dodnes spomínate a viete, že sa Vás vtedy dotkol Boh a hovoril ku vám?

Vyrástla som v pokojnom a veľmi láskavom prostredí. Bola som chránená pred všetkými nástrahami života. Moje detstvo bolo slnečný čas. Dostala som katolícku výchovu, ale nenásilnú, no nevedela som, ako mám Boha hľadať. Chodila som do kostola, ale ináč som sa nemusela nijakých pobožností zúčastňovať. Za Slovenského štátu, kedy sa sprofanovala zbožnosť, pretože všetko sa dialo „pod Božím menom“ a bolo to také hrozné, že aj mňa mladú dospievajúcu oslovovalo to v tom slova zmysle, že som videla, ako sa ľudia a tí kresťania, ktorí majú hlásať lásku k blížnemu a pomáhať si, stavali voči ľuďom iného názoru, iného presvedčenia, iného vierovyznania nepriateľsky. Musím poukázať aj na to, aké vzťahy boli medzi katolíkmi a evanjelikmi, kde predsa nebolo nijakého takého rozdielu, lebo všetci verili v jedného Boha. Toto ma veľmi zraňovalo. K tomu ešte prišlo prenasledovanie Židov, ktoré som mohla sledovať ako mladý, vnímavý človek. Vedľa domu, kde sme bývali, bola ortodoxná židovská modlitebňa. Ja som cez otvorené okná počúvala to zúfalé volanie a modlitby, ktorým som nerozumela. Vycítila som, že títo ľudia volajú k Bohu a veria, že Boh ich zachráni. Videla som, ako Židov brali a ešte predtým, ako ich ponižovali, keď ich nasadzovali na všelijaké práce, a pritom sa im chodili vysmievať a nadávali im. Videla som, aká chamtivosť vzrastala medzi ľuďmi, pokiaľ išlo o židovské majetky. Židia si tam, kam ich odvliekli, nemohli so sebou zobrať nič. Videla som, ako si tí, ktorí boli pri moci, prisvojovali rôzne veci, ktoré našli v opustených židovských bytoch, napríklad obrazy a iné cenné veci. Pre mňa to bolo neprijateľné, pretože ma vychovávali ľudia s čistým srdcom, ktorí ma odmalička učili, čo je dobré a čo je zlé.

Nebola som veľmi zbožná. Verila som, že Boh je, ale nikdy som nepociťovala, že sa mu treba odovzdať a že on je Pánom môjho života, pretože je jeho Darcom. Raz som sa úplnou náhodou, dostala na také duchovné cvičenia - exercície do Štiavnika, ktoré trvali dva dni. Tam som z bezprostrednej blízkosti sledovala rôzne obrady, a tam nastal v mojej duši taký zlom, že som si nectila žiadny obrad a tieto veci vo mne vyvolávali negatívny pocit. Pomaly, ale isto sa zo mňa vytrácala aj chuť ísť do kostola a modliť sa. Celkom som prestala chodiť do kostola a zdôrazňujem, že ma k tomu nikto nenútil. Sama som sa rozhodla a nechodila som na nijaké náboženské obrady, ani som sa nezúčastňovala nijakého spoločenstva v katolíckej cirkvi. Toto obdobie trvalo dlhší čas. Bolo to hlavne kvôli tým duchovným cvičeniam, kde ľudia hľadali pomoc Božiu, ale žiadna pomoc tam neprišla, ani ma to nijakým spôsobom neoslovilo.

Čo bolo tým momentom, ktorý Vás nakoniec priviedol k Pánovi? Čo bolo tým zlomom, ktorý Vám navrátil dôveru v Boha?

Úplnou náhodou som sa dostala do kresťanského spoločenstva Milosť. Bolo to v jeho začiatkoch. Nikdy predtým som nezažila takúto atmosféru priateľstva a účasti. Doviedla som svojho vnuka a prosila som o modlitby. Pritom mi ani nenapadlo, aby som sa ja modlila a ja prosila za to, aby bol uzdravený. Nikdy som neverila nejakým poverám ani žiadnemu šamanstvu, či podobným veciam. Jeden dobrý človek ma sem doviedol a ja som zostala v cirkvi. Nijaké pocity veľkého obrátenia som nezažívala, išlo to pomaličky, pozvoľna a myslím si, že Boh to riadil tak, ako to bolo treba vzhľadom na moju povahu. Zostala som v cirkvi dodnes a chodím sem čoraz radšej. Cítim, ako vo mne pracuje Božia milosť. Som už v takom veku, kedy sa mení myslenie a pohľad na svet. Každá myšlienka už má trocha iný uhol pohľadu, ako tomu je u mladých ľudí. Ja si veľmi cením, že môžem zažívať tú Božiu milosť. Samozrejme, že veci už nejdú tak, ako by som chcela. Moje prejavy už sú utiahnuté, ale vďačím Bohu za každý deň, kedy sa ku Nemu môžem blížiť a hľadať jeho prítomnosť.

Bezpochyby patríte medzi pamätníkov. Aké sú Vaše spomienky na mladosť? Ako sa od čias vašej mladosti zmenil svet?

Za mojej mladosti bola vojna a bol to strašný čas, kedy ľudia prežívali tragédiu za tragédiou. Ešte pred vojnou sme však zažívali veľký pokoj. Vďaka tomu, že som vždy mala chlieb na stole a strechu nad hlavou, nepociťovala som biedu a to je dosť podstatná záležitosť. Už v tom čase sa mi moja mladosť javila taká idylická. Bola som členkou skautingu, kde nás viedli k zdravému a správnemu názoru na svet a spoločnosť. Toto všetko vo mne utvrdilo pocit určitej harmónie. Vojna samozrejme priniesla zmeny, ale spoznala som, že všetko závisí od ľudského charakteru. Počas vojny som stretla ľudí, ktorí boli skutočnými tichými anonymnými hrdinami. Mnohí takí, o ktorých by si to človek ani nebol pomyslel, pomáhali druhým aj s nasadením vlastného života. To vo mne zanechalo hlbokú stopu. A boli tiež ľudia, ktorí kvôli kariére alebo bohatstvu obetovali častokrát aj svoju česť a svoje zdravie.

Ako sa odvtedy zmenil svet?

Zmenil sa prudko a pre mňa bolo fascinujúce, že v tak krátkom čase. Najväčšia zmena nastala v rodinách. Na každé povolanie sa človek pripravuje, ale na rodičovstvo nie. Pritom je to to najťažšie povolanie, ktoré človek v živote vykonáva. Akonáhle začali detičky chodiť do jasličiek, materinská starostlivosť trocha ustúpila. Môj skromný názor je, že tam to všetko začalo. Dieťa, ktoré malo byť s láskou vychovávané, bolo čoraz viacej nechávané na starosti druhých ľudí. Tým, že sa ženy zamestnávali, nemali čas na výchovu svojich detí v rodine, lebo keď prišiel rodič z práce unavený, bolo nad ľudské sily, aby sa ešte venoval výchove dieťaťa. Nebolo času na výchovu. Desať minút denne je málo. Tento čas na výchovu sa čoraz viacej skracoval. V tom vidím ten problém, z ktorého sa odvíja dnešný stav mladých ľudí. Ak porovnávam dnešné deti s vtedajšími, v minulosti boli deti pokojnejšie, skromnejšie a úctivejšie, pretože výchova v dobrej rodine viedla deti k úcte a táto úcta sa prenášala na rodičov, starých rodičov a na celú spoločnosť, v ktorej sa potom deti pohybovali. Môžem tiež porovnať, ako sa deti správali k učiteľovi predtým a teraz. Učiteľ bol autorita, pretože bol autoritou aj v očiach rodiča.

Myslím si teda, že dnešnému mladému človeku chýba úcta. V prvom rade úcta k rodičovi, v druhom rade úcta k životu ako takému a chýba mu aj trocha pokory a to preto, že dnes deti všetko dostanú. Aj v minulosti sa každý snažil svojmu dieťaťu dať všetko, čo mohol, ale snažil sa to dávať rozumne, povedala by som, dávkovať. Dnes rodičia, aby mali od dieťaťa pokoj, obdarujú ho nejakým drahým darom. Deťom tiež chýba citová výchova, a preto sú nespokojné, nervózne a zlé.

Vidíte nejakú cestu riešenia tohto problému?

To je veľmi ťažká a zložitá otázka, na ktorú by sme mohli odpovedať celý deň. Myslím si, že v prvom rade sú choré rodiny. Nehovorím, že stará rodinná výchova bola dokonalá, ale myslím si, že z rodín sa vytratila akási symbióza práce, modlitby a celého života. Vytratilo sa to už tým, že sa zrušil kuchynský stôl. Kedysi rodina sedela okolo stola, pretože nemala televízor. Jednotliví členovia rodiny si porozprávali „čo bolo a ako bolo“ a hľadali sa riešenia rôznych situácií, ktoré nastali. Toto dnes neexistuje. Každý sa utiahne k svojmu počítaču a takto sa končí deň.

Myslím si, že jediná obroda, ktorá by mohla prísť, je viesť ľudí k Bohu. Tu sú tie mravné hodnoty, ktoré človek potrebuje, aby jeho život bol znesiteľný a správny. Kým sa nestane, že rodičia budú rešpektovať nejaké hodnoty života a budú mať čas ich do svojich detí vtláčať, nemôže prísť nijaká náprava. Myslím si, že aj civilizácia takýmto spôsobom zničí samu seba.

Ak by ste mali možnosť odkázať niečo mladým ľuďom, a teraz ju máte, čo by ste im povedali?

Aby si našli čas a silu odpútať sa od všetkých zbytočností a všetkých lákadiel, ktorými sú nielen lákaní, ale vyslovene zaťažovaní. Aby vedeli nájsť ľudí, ktorí im pomôžu vyznať sa v tomto zložitom živote. Keď budú mať možnosť stretnúť niekoho múdreho, aby ho počúvali. Aby sa zastavili a naučili sa rozmýšľať o sebe a vážiť si samého seba. Toto je veľmi ťažké, pretože na to musí človek dozrieť. Hlavne teda, aby mali silu zbaviť sa tých lákadiel, ktoré sú pre nich pripravené.

Znova by som sa rada vrátila k tomu, čo som už povedala. Základ je v rodine. Ak toto nebude fungovať, deti si neporadia. Deti sú veľmi bezbranné a sú v takom nebezpečnom prostredí, aké ešte nikdy nebolo. Takže ja znova a znova opakujem, že je potrebné začať vychovávať od dospelých, a tým ukazovať, ako majú žiť, a oni to potom odovzdajú svojim deťom. Nepoznám inú cestu. Iba Boží zázrak a Božia milosť, ktorá denne prúdi na človeka, môže v tejto situácii urobiť nejakú zmenu.

Veľmi pekne ďakujem za rozhovor.

Ešte by som rada napísala o sestre Valike Richterovej, že bola učiteľkou. Pravidelne sa s ňou stretávam na modlitbách každú stredu už niekoľko rokov. Ona je úžasnou ozdobou v Božom ľude. Jej reč je priama, čistá, lahodiaca duši... Nikdy som s ňou na modlitbách nemala problémy. (Tieto modlitebné stretnutia vediem.) Je vždy pokorná, tichá, podriaďujúca sa v láske atmosfére tak, ako to vedie Svätý Duch. Ale keď otvorí ústa, aby sa modlila k Bohu! To prajem počuť každému! Moje srdce zrazu stíchne a ešte väčšia bázeň ma naplní pred Bohom. Načúvam jej modlitbám, aby som na konci mohla vykríknuť so všetkými mocné: „AMEN!“ Totiž, ja nazývam jej modlitby: Žalmy Valiky Richterovej. Boh ju obdaril „krásomluvou“ plynúcou z pokorného srdca. A to sa mám aj ja čo učiť. Takže Valika nás na spoločných modlitbách všetkých buduje a ona si to pritom neuvedomuje. Ale my to vieme. Vie svojou modlitbou otvoriť nebeskú atmosféru a je úplne cítiť, že je potešením pre Božie srdce. V mojom živote vždy chýbal príklad starších ľudí. Väčšinou boli ku mne prísni, tvrdí. Cez Valiku Boh vyhojil tento deficit v mojom srdci. Som šťastná, že sa nemusíme báť pokročilých rokov lebo v Bohu je možné to, aby človek bol láskavý a krásneho charakteru po celý svoj život. A na Valike je vidieť veľa ozdôb. Je to ovocie Ducha Svätého.

Anka Křížová st.