„Já jsem ta cesta, pravda a život,“ odpověděl Ježíš. „Nikdo nepřichází k Otci než skrze mne. (Jan 14,6)

Smer Osvienčim

„Zabudnúť znamená nechať ich znovu zomrieť.“
Elie Wiesel (citát zo slovenského bloku v Osvienčime)

Hrôza v retrospektíve

Jedným zo spôsobov vyjadrenia piety a osobného postoja voči antisemitizmu a vôbec akejkoľvek xenofóbii, je práve návšteva miest ako Auschwitz-Birkennau (Osvienčim-Brezinka), kde neuveriteľne krutým spôsobom vyhaslo približne 1 300 000 nevinných ľudských životov. Nie je to tak dávno, čo sa udiali tragédie druhej svetovej vojny a s ňou spojená škvrna na dejinách západnej civilizácie (a do istej miery aj západného kresťanstva) zvaná holokaust. O to šokujúcejšie je pozorovať neustále rozmáhajúci sa a rastúci fenomén novodobého antisemitizmu, rasizmu, fašizmu a neonacizmu. George Santayana sa vyjadril veľmi trefne: „Tí, ktorí sa nevedia poučiť z histórie, sú odsúdení na to, aby ju zopakovali.“ Nakoľko sme si vedomí drastickosti a neľudskosti tejto súčasti našich dejín, rozhodli sme sa navštíviť práve toto miesto. Zdá sa, že je stále mnoho ľudí, ktorí sú ochotní takúto sebareflexiu podstúpiť, o čom svedčia aj samotné čísla: každoročne navštívi múzeum v Osvienčime viac ako milión ľudí z celého sveta. Vzhľadom na nie práve najlepší stav národnostnej politiky na Slovensku je obzvlášť povzbudzujúce, že najviac návštevníkov prichádza práve zo Slovenska.

Keď sme ešte len plánovali a pripravovali túto exkurziu, zhodli sme sa na tom, že ľudia, ktorí žijú v pokoji a relatívnom blahobyte občas potrebujú takúto „šokovú terapiu“, aby si uvedomili, čoho všetkého je človek schopný a ako ďaleko môže zájsť ľudská nenávisť a zloba. Nikdy sa nemôžeme zmieriť s radikálnymi extrémistickými názormi, antisemitizmom, xenofóbiou, ani so žiadnou inou formou nenávisti a neznášanlivosti. Preto sme sa rozhodli, že zorganizujeme skupinu ľudí, ktorí budú ochotní a schopní zažiť takýto druh konfrontácie s realitou vojny a pogromu. Preto sme dvadsiateho štvrtého apríla navštívili múzeum Auschwitz-Birkennau.

Prvým zaujímavým faktorom tejto exkurzie bola demografia našej „posádky“, ktorá vycestovala z Banskej Bystrice (a bola doplnená o niekoľko mladých ľudí v Martine). Skupina ľudí, ktorí chceli byť konfrontovaní s realitou Osvienčimu, bola veľmi rôznorodá – od detí z prvého stupňa ZŠ až po ľudí pár rokov pred dôchodkom. Už len tento fakt svedčí o tom, že človek sa v každom období svojho života musí zamerať na podstatné hodnoty a potrebuje zdravý svetonázor a sebareflexiu. Na samotnú návštevu týchto miest sme sa pripravovali už počas cesty a to krátkymi vstupmi na témy „Antisemitizmus v kresťanských dejinách“ a „Okultné pozadie nacizmu“. Pastor Rastislav Bravčok, hlavný organizátor zájazdu, sa k nám prihovoril s dôležitým odkazom z knihy Kazateľ, zo siedmej kapitoly. Šalamún tam píše, aby sme vošli do domu smútku, čo polepší naše srdce. Rasťo zdôraznil, že to nevyvracia učenie o svätej radosti v Duchu, ale poukázal na to, že Osvienčim je tým domom smútku, kde je človek konfrontovaný s realitou zla a obludnej nenávisti ľudskej rasy, ktorá sa vie do takej miery odovzdať temnote. Skúsenosti ako táto nás učia oceniť mier, prosperitu a demokratické zriadenie, v ktorom žijeme. V duchu tohto dôležitého odkazu sme dorazili na miesto, ktoré je známe ako najničivejší vyhladzovací tábor druhej svetovej vojny.

Samotná prehliadka trvala viac ako tri hodiny, pričom jej gro spočívalo v areáli Auschwitz I (Osvienčim). Tento areál je rozlohou menší ako Auschwitz II – Birkenau (Brezinka), no na tomto mieste je väčšina expozícií. Sprievodkyne nám vylíčili situáciu zo širšej perspektívy, avšak nezostali len pri tom. Každé pojednanie bolo popretkávané aj konkrétnymi osobnými príbehmi a osudmi tých, ktorých životná púť skončila na tomto strašnom mieste. Treba dodať, že práca, ktorú odviedli obe naše sprievodkyne, bola na veľmi vysokej úrovni – vždy sa snažili spomenúť aj príbehy ľudí, ktorí tábor prežili, a tak poukazovali na silnú nádej, ktorú niektorí ľudia držali do poslednej chvíle vo svojich srdciach, napriek tomu, že všetko okolo nich svedčilo proti tomu, že by mohli prežiť. Jedna z týchto sprievodkýň, ktorá túto prácu robí už dlhšie, sa podelila so svojou skupinou o viaceré skúsenosti, ako pri exkurziách, čo viedla, stretla ľudí, ktorí prežili tábor (v niektorých prípadoch o zmienených ľuďoch dokonca hovorila počas prednášky a tí sa so slzami v očiach predstavili a povedali, že išlo práve o nich). Emócií bolo dosť už v samotných informáciách, ktoré nám podali, preto sa ich snažili podávať čo najvecnejšie.

Takisto aj pre nás je náročné písať o tejto skúsenosti bez emócií. Jeden z autorov tohto článku počas expozície našiel starší zoznam Židov, ktorí zahynuli v tábore a uvidel tam dvoch ľudí, ktorí zdieľali jeho priezvisko (Malik). Podobné zážitky veľmi silne umocnia blízkosť ohavností, ktoré sa diali na týchto nevinných ľuďoch. Nikto z nás si nevie predstaviť prejsť podobným terorom, a predsa, de facto pred pár rokmi sa niečo takéto stalo a postihlo to ľudí, ktorých predtým naši starí rodičia stretávali na uliciach, u ktorých nakupovali potraviny, atď. V múzeu sme taktiež mali možnosť vidieť rôzne predmety, ktoré zostali po vyhladených židovských bratoch – okuliare, kufre s menami, topánky. Človek si vtedy o to viac uvedomil, že šlo o ľudí ako my, ktorí žili a chceli žiť presne tak, ako my – s tým rozdielom, že im sa táto túžba vo veľkej väčšine prípadov nenaplnila. Pred koncom prvej časti exkurzie sme sa zastavili v Bloku 11, odkiaľ sa takmer nikto živý nedostal, keďže tam pravidelne prebiehali popravy odstrelením pri tzv. stene smrti a táto budova sa taktiež „preslávila“ hladomornými celami, kde okrem iných zomrel aj známy poľský kňaz Maximilián Kolbe. Náš pobyt v areáli Auschwitz I sa skončil prehliadkou zrekonštruovaného krematória, kde boli okrem samotných spaľovní aj neslávne známe plynové komory (ktoré sme na vlastné oči videli), o existencii ktorých pochybujú popierači holokaustu.

Naša konečná zastávka bola väčšia časť komplexu, Auschwitz II, tiež známa ako Brezinka. Tu bolo niekoľko krematórií, ktoré Nemci zničili krátko pred dobytím tábora (nakoľko sa do poslednej minúty snažili utajiť pred svetom, čo sa v týchto táboroch smrti dialo). Na konci prehliadky tohto druhého areálu sme v tichej piete pristúpili k pamätníku obetí tábora Auschwitz-Birkennau.

Niekoľko faktov

Auschwitz je nemecký názov pre Osvienčim (Oświęcim), mestečko, okolo ktorého boli vystavané koncentračné tábory. Toto pomenovanie dostalo po nemeckej invázii do Poľska v roku 1939. Podobne Birkenau je nemecké pomenovanie Brezinky (Brzezinka), poľskej dedinky, ktorá bola zlikvidovaná (resp. vysťahovaná) kvôli obrovskému vyhladzovaciemu táboru Auschwitz II-Birkenau. Navrhovateľom tábora Birkenau bol Heinrich Himmler, nemecký minister vnútra, ktorý tak prispel ku „konečnému riešeniu“ (nem. Die Endlösung) židovskej otázky. Rozhodnutie systematicky povraždiť Židov v okupovanej Európe bolo prijaté vodcami nacistov na konferencii vo Wannsee v januári 1942. Od jari 1942 do konca roka 1944 prichádzali do táborov vlakové transporty Židov, ako aj iných skupín obyvateľstva (sovietski zajatci, Rómovia, odporcovia nacistického režimu atď). Jeden z veliteľov táborov, Rudolf Höss, po skončení II. svetovej vojny, vypovedal na Norimberskom procese, že bolo zavraždených do troch miliónov ľudí. Tých, ktorých neudusili v plynových komorách, zomreli od vyčerpania z nútených prác, chorôb, počas pseudolekárskych experimentov, či individuálnych popráv. 27. januára 1945 bol Auschwitz oslobodený sovietskymi vojskami, a na tento dátum pripadol medzinárodný deň Holokaustu. Šibenica, na ktorej bol Höss obesený, je zachovaná dodnes. Poľsko na mieste oboch táborov Auschwitz I a Auschwitz II založilo v roku 1947 múzeum, ktoré do roku 1994 navštívilo okolo 22 miliónov návštevníkov. Ku komplexu táborov Auschwitz sa počas vojny rátal ešte tábor Auschwitz III-Monowitz, zameraný na nútené práce v chemickom priemysle, ako aj 45 menších táborov v rozličnej vzdialenosti od najväčšieho centrálneho.

Miroslav Iliaš

Údolie suchých kostí – Ezechiel 37

Ak kniha Kazateľ spomína dom smútku, tak Osvienčim je dom s veľkým D. Viac ako milión turistov ročne sa prichádza pozrieť na tento nevídaný výjav ľudskej tragédie. Bloky, ktoré mali kapacitu väzniť až štyristo ľudí, dnes stoja jeden vedľa druhého a sú samé osebe pamätníkom. Vo vnútri dlhá miestnosť, bývalá spálňa pre sto ľudí, dnes múzeum, ktoré samo hovorí aj bez sprievodcu. Za sklom sú desiatky hrncov, lavórov, plechových misiek a hrnčekov. Také ešte dnes majú ľudia na dedinách a starých domoch. Vitrína s kefami na šaty, boxy na topánky, hrebene. Po stenách fotografie ,,väzňov”. Zo všetkého som mal dojem, ako by to bolo včera. Možno preto, lebo čas na tomto mieste sa zastavil. Desaťročného syna som nechal bez komentára pozerať sa na expozície. Počas tých troch hodín sa mi do mysle tlačila len jedna otázka: „Ako je možné, že sa ľudia zbeštializovali do takejto miery? Až kam sa posunula ľudská myseľ, keď dokázala vytvoriť takéto miesto?“ Pani, ktorá nás sprevádzala, povedala, že zlo je v menšine, ale dobrí ľudia sa boja zla a sú ticho.

Keď sme na záver stáli v Brezinke na veľkom voľnom priestranstve pri tábore, ktoré vedelo obsiahnuť sto tisíc trestancov, bolo s jarným teplým vánkom cítiť slobodu, ktorú žijeme dnes. Bol to veľký paradox. Za nami miesto smrti, pred nami sloboda. Myslím, že takto sa cítili tí, ktorí zažili oslobodenie. V nadpise som spomenul Ezechiela 37. Ak bolo niečo v histórii židovského národa údolím suchých kostí tak určite Birkenau. V celej tej tragédii vidíme predsa len nádej.

„Povedal mi: Človeče, tieto kosti znamenajú celý dom Izraela. Oni, pravda, hovoria: Suché sú naše kosti a zhynula naša nádej; sme stratení. Preto prorokuj a povedz im: Takto vraví Hospodin, Pán: Ajhľa, ja otvorím vaše hroby, vyvediem vás z nich ako svoj ľud a privediem na pôdu Izraela. Potom poznáte, že ja som Hospodin, keď otvorím vaše hroby a keď vás vyvediem z vašich hrobov ako svoj ľud. Vložím do vás svojho ducha, ožijete a zložím vás na vašu pôdu; potom poznáte, že ja, Hospodin, som povedal i splním to - znie výrok Hospodina, Pána. (Ez 37,11-14)

Tri roky po druhej svetovej vojne bol v ťažkých pôrodných bolestiach predsa založený štát Izrael, a tým znovu po dvetisíc rokoch spustené hodiny svetovej histórie. Keď sme plní dojmov nastupovali do autobusu, napadla ma ešte jedna vec. Aj keď len sotva sa niečo vyrovná tomu, čo sme videli, uvedomil som si, že mnohí v dnešnom svete, aj keď majú relatívnu slobodu navonok, žijú vo vlastnom koncentračnom tábore. Strach, útlak, ustavičný stres a nepokoj, závislosti a pod. Bol som vďačný Bohu za slobodu, ale nielen politickú, ale hlavne vnútornú, do ktorej vie voviesť človeka len Boží Duch.

Rastislav Bravčok

 

Zuzana Mináčová
Prežila som veľmi zaujímavý život

Logos: Pre dnešnú mladú generáciu predstavuje slovo holokaust pojem, ktorý poznajú z hodín dejepisu. Vedia, že ide o niečo zlé – niečo, čo sa kedysi udialo, no realita vyhladzovacích táborov a plynových komôr je pre nich takmer nepredstaviteľná. Ako dieťa ste sa dostali do koncentračného tábora v Osvienčime. Prezradíte, prosím, našim čitateľom, ako ste sa tam dostali, ako sa Vám podarilo prežiť a uniknúť nacistickej vraždiacej mašinérii?

ZM: Mala som presne trinásť rokov a rodičia nás skryli do kláštora a naivne si mysleli, že tam dokončíme školský rok a nič sa nám tam nemôže stať. Niekto nás však udal. Prišli pre nás a najprv nás vzali do tábora v Seredi a odtiaľ po týždni do koncentračného tábora Osvienčim. Keď sme prišli do Osvienčimu k rampe, povedali nám, aby vystúpili bokom všetky ženy od šestnásť do dvadsaťpäť rokov. Už vtedy som mala dosť rozumu na to, aby som si uvedomila, že to je zrejme ten najlepší vek na prežitie a vystúpila som na stranu, kde stáli ženy v tomto veku. V mysli som si stále opakovala nový dátum narodenia (z môjho pôvodného som odpočítala tri roky), aby som sa nepomýlila, keď sa ma spýtajú na môj vek. Nik sa ma však na nič neopýtal a jednoducho ma vyhodili na opačnú stranu. A vtedy, akoby zázrakom, sa objavila jedna moja sesternica, ktorá bola v Osvienčime už od roku 1942 (z času, keď prichádzali do Osvienčimu tzv. dievčenské transporty) a vtedy v priemere z tisíc ľudí prežil jeden – ona bola medzi nimi. Táto sesternica ma ukryla, aby som na seba nejakým spôsobom neupozorňovala cez selekciu. Po selekcii ma doslova strčila do skupiny ľudí s nárokom na prežitie. Toto sa stalo začiatkom novembra 1944 a pomaly už začínali tento tábor likvidovať. Tak som sa dostala do Vrchlabí, na územie Československa, kde potrebovali pracovné sily. Pracovali sme v továrni, kde vyrábali nejaké rádiové lampy. „Normálni“ zamestnanci robili klasické denné zmeny, pričom nočné zmeny sme robili my, väzni. Takto tomu bolo až do štyridsiateho piateho, kedy prišlo oslobodenie. Vo Vrchlabí, mimochodom, boli väzni z celého sveta, lebo to bolo jedno z posledných miest, ktoré ešte udržiavali Nemci. Dalo by sa veľa rozprávať o nepríjemných príhodách, ktoré sa tam udiali, ale nejako som to prežila.

Logos: Ako táto skúsenosť ovplyvnila Váš nasledujúci život a hodnoty a vôbec to, ako sa pozeráte na život?

ZM: Keď som sa vrátila, zistila som, že všetky moje veci sa rozdali a rozpredali, nemala som si čo obliecť, a pod. Rozmýšľala som nad tým, že dokončím školský rok. Keď som však prišla do školy, po tom, čo som prežila, moji spolužiaci mi pripadali tak naivní a detskí, že som si povedala, že ja do školy už nikdy chodiť nebudem. Snívala som o tom, že budem robiť niečo úžasné a budem spoznávať skutočný život. Mala som fotoaparát Kodak Box, tak som si povedala, že budem fotografka. Hľadala som si miesto učnice, nakoľko sa mi zdalo veľmi romantické, že budem pracovať (smiech). Oproti otvárali školu umeleckého priemyslu, tak som nakoniec na tú školu aj šla. Po troch rokoch tí „neschopní“ museli ísť, dostali výučný list a tí ostatní mohli o rok zmaturovať. Tak ja som sa prihlásila k tým neschopným s tým, že chcem odísť. Nato si ma zavolal riaditeľ školy a povedal mi, že robím hroznú chybu – vraj študentské roky sú tie najkrajšie roky života. Ja som si povedala: „Táto príšerná nuda by mala byť tá najlepšia vec v mojom živote?!“ A odišla som. Hneď nato som nastúpila k filmu, ešte v roku 1949. Odvtedy som pracovala pre film a nikdy som svoje rozhodnutie neľutovala. Neviem..., keď je človek pesimista, tak stále na to (t.j. holokaust, pozn. redaktora) spomína a utápa sa v depresii. Ja som sa snažila túto spomienku pochovať v pamäti. Nehovorila som o tom nikomu – ani svojim deťom, ani blízkym. Samozrejme, nejaké dôsledky boli – nespavosť a podobné veci. Život je však podľa mňa taký, že človek sa vie s týmito okolnosťami vyrovnať.

Logos: Musím povedať, že aj teraz, počas rozhovoru, z Vás cítiť veľký optimizmus.

ZM: (Smiech) Ja som v živote spravila aj veľa nesprávnych rozhodnutí, no človek sa s tým nakoniec musí vyrovnať. Život je proste taký – vždy musíme hľadať nejakú cestu, ako môžeme prežiť. Samozrejme, boli to hrozné veci a ja som si ich nechcela nijako pripomínať.

Logos: Zvíťazili ste nad tým.

ZM: Našťastie som si našla taký odbor („našťastie“ preto, lebo som si ho vybrala absolútne nepremyslene), ktorý ma celý život bavil. Prežila som veľmi zaujímavý život a som s týmto životom vcelku veľmi spokojná aj dodnes (smiech). Fotografovanie je úžasná vec, ktorú robím aj teraz – doposiaľ robím veľké projekty a zaoberám sa tým, čo robím, nie tým, čo by som mala robiť (smiech).

Logos: Čo by ste chceli povedať dnešnej mladej generácii, aby sa dokázala vyrovnať so životnými problémami tak, ako ste sa s nimi vyrovnali aj Vy a prežiť život plnohodnotne? Niekedy sa mi totiž zdá, ako keby bola tá mladá generácia prázdna...

ZM: Ja si osobne nemyslím, že by táto mladá generácia bola prázdna. Mladí ľudia sa pozerajú na život úplne ináč. Ja som sa tiež vtedy pozerala na život úplne ináč. Ako mladá som sa nezaujímala o nejaké veľké hodnoty života. Mladí ľudia chcú žiť, chcú mať nejakú formu zábavy, a pod. Ale predsa, najdôležitejšie je to, aby si človek najprv našiel svoje miesto v živote a prácu, ktorá ho bude zabávať. Rozdiel medzi človekom a inými tvormi je ten, že človeka Boh obdaril tým, že mu dal možnosť pracovať. Keď si nájdete prácu, ktorá Vás zaujíma, je to niečo tak zábavné, a potom Vám to opäť prináša nové skúsenosti a priateľstvá. Mladí sa na život pozerajú tak, že to všetko trvá strašne dlho, že na všetko majú čas...

Logos: Je teda potrebné ten čas správne využiť.

ZM: To neznamená, že mladí nemajú robiť to, čo ich baví, prípadne sa vyhýbať akejkoľvek zábave a radosti zo života. Ale je dôležité, aby rozmýšľali nad tým, čo chcú robiť, čím sa chcú stať, čo chcú v živote dosiahnuť, aké sú v živote hodnoty ako napríklad morálka a pod. Ďalšou dôležitou hodnotou je zdravie, nemôžu si ho len tak „zhumpľovať“ drogami a alkoholom, lebo potom to má nedozerné následky. Mladí si musia uvedomiť, že nemôžu robiť všetko a musia myslieť aj na to, že raz budú dospelí a budú sa musieť postaviť na nohy a hľadať si svoje miesto v živote.

Logos: Pani Mináčová, veľmi pekne Vám ďakujeme za rozhovor a prajeme Vám veľa Božieho požehnania.

Zuzana Mináčová (*1931)

  • Výrazná osobnosť slovenskej fotografie, priekopníčka techník neskôr používaných v digitálnej fotografii. Narodila sa v Bratislave, ako trinásťročná sa dostala do koncentračného tábora v Osvienčime, kde prežila až do oslobodenia. Absolvovala školu umeleckého priemyslu a na sklonku štyridsiatych rokov začala pracovať v Slovenskom filme, kde sa venovala reportážnej fotografii. Okrem práce v oblasti filmu pani Mináčová zaujala aj svojimi výstavami, ako napríklad výstavou Návšteva, prostredníctvom ktorej reagovala na sovietsku okupáciu z augusta 1968. V roku 1993, v reakcii na rozdelenie Československa, sa presťahovala do Prahy, kde žije dodnes. Už viac ako štyridsať rokov fotografuje na filmovom festivale v Karlových Varoch, pričom je stále aktívna ako reportérka významných spoločenských udalostí. Jej syn, Matej Mináč, je úspešný režisér a jeho nemenej úspešná matka sa taktiež podieľala na jeho filmoch. V roku 2002 vyšla jej kniha Rekonstrukce rodinného alba, ktorou sa vyrovnala so stratou príbuzných počas holokaustu.


Související články

Vztah k rodičům aneb vysvobození z familiárních duchů|Logos 6 / 2015 | Robert Štěpán|Vyučování
Zrodenie a vývin anglikánskej identity|Logos 9 / 2010 | Peter Málik |Historie
Pokračujeme|Logos 9 / 2017 | Daniel Šobr |Pokračujeme
Zbor Viery v Debrecéne|Logos 2 / 2007 | Jaroslav Kříž |Reportáž
Operácia v Entebbe|Logos 6 / 2018 | rcs |Izrael