Svedectvo Tibora a Marienky Starých

Boh úplne zmenil môj život, za čo som mu veľmi vďačný.

Tibor

Pochádzam z katolíckej rodiny. Evanjelium som počul prvýkrát ako sedemnásťročný od spolužiaka, ktorý ma volal hrať do zhromaždenia. Moja otázka bola, či hrajú niečo od Elvisa a Jonnyho Casha. Odpoveď znela nie. Na to som povedal: „Tak potom tam nemám čo hľadať!“ Boh rešpektoval moje rozhodnutie. Počkal 29 rokov, počas ktorých sa udialo nasledovné: oženil som sa ako 23-ročný a spolu s manželkou sme mali dvoch synov. V priebehu 12 rokov sme sa dvakrát zosobášili a dvakrát rozviedli. Nerozumeli sme si.

Po druhom rozvode som žil štyri roky sám a do môjho života sa začal vkrádať alkohol. Táto kliatba vo mne driemala, keďže v našej rodine zomrelo niekoľko mužov v mladom veku kvôli alkoholu. Môj mladší brat mal 33 rokov, keď zomrel. Teraz viem, že nebola náhoda, že tie isté štyri roky sme žili s Marienkou (mojou terajšou manželkou) obidvaja osamote. Z času na čas sme sa stretli pri rozhovoroch o živote, až som sa jedného dňa k nej a k jej dvom deťom nasťahoval. Istú dobu sa mi darilo pred ňou alkohol zdržiavať. Prepuklo to, až keď som po revolúcií stratil zamestnanie. Mali sme sa radi, ale alkohol zabránil, aby sme boli spolu šťastní.

Mal som 46 rokov a sedel som v kuchyni so ženou, ktorú som miloval, a kládol som si v duchu otázku: „Už nikdy do môjho života nepríde nič dobré? Zase sa mám rozchádzať s niekým, kto mi je blízky?“

Nerozumel som tomu, prečo sa môj život nakláňa do temnoty, keď som vždy túžil po dobrom pocite zo šťastnej rodiny. Riešenie sme začali hľadať spolu. Marienka si spomenula na príbuzných, v ktorých prítomnosti v detstve sa vždy príjemne cítila, avšak pre jej rodinu boli akýsi čudní.

Po návrate z návštevy moja otázka znela, či prišlo riešenie. Odpoveď: cítila som sa u nich veľmi dobre a hovorili mi niečo o tom, že vojdem do vody najprv po členky, po kolená, po pás a potom ma to bude unášať (Ezechiel 47,3-5). Konštatoval som, že je to naozaj čudná rodina. Pritom som ale cítil vo svojom vnútri nejaký záblesk nádeje. Požiadala ma, aby som čo najskôr zistil, kedy sa títo čudní ľudia v našom meste stretávajú. Znova to nebola náhoda, že som práve stretol spolužiaka spred 29 rokov a túto informáciu som od neho získal.

Keď sme prvýkrát 15. augusta 1991 medzi týchto ľudí prišli, okamžite som pocítil obrovskú lásku a prijatie. Pastor na každom zhromaždení robil výzvu na spasenie. Moja tichá poznámka bola, prečo nikto neposlúcha a nevystúpi, keď ich on volá? 10. septembra 1991 pri jednej evanjelizačnej kázni prišiel pre nás zlom. Keď som vystúpil dopredu na výzvu, po modlitbe sa v mojom vnútri niečo zmenilo – vedel som, že som vyslobodený z alkoholu. Nasledoval krst Duchom Svätým a krst vo vode – úplné vyslobodenie od cigariet (fajčil som už 60 denne).

Boh úplne zmenil môj život, za čo som mu veľmi vďačný. S Marienkou sme sa zosobášili a v roku 1995 sa nám narodil syn Benjamín. Keďže som mal za sebou dve neúspešné manželstvá, už dve dospelé deti, vnímal som to, že Boh mi dal možnosť naučiť sa viesť rodinu a vychovávať Benjamína podľa Božích princípov. Vo svojom srdci som silno pociťoval, že svoju bývalú manželku mám požiadať o odpustenie, že som ju nedokázal milovať tak, ako som mal. Požiadal som o to aj svoje deti, aby mi odpustili, že som bol zbabelý a ušiel som od zodpovednosti ich vychovávať. Naše vzťahy s mojou bývalou rodinou sú uzdravené a jeden môj syn prijal Pána do svojho života. Modlil som sa za neho a bol uzdravený zo smrteľnej choroby v dôsledku alkoholu, pod vplyv ktorého sa dostal tiež. Ich odpustenie bola kľúčová zmena aj pre moje nové manželstvo a novú rodinu.

Keď sa ohliadnem späť, vidím, cez čo všetko nás Boh previedol a som Mu vďačný za to, že sa napĺňajú verše, ktoré som dostal pri mojom obrátení v Žalme 40,1-6: „Túžobne som očakával na Hospodina, a naklonil sa ku mne a počul moje volanie o pomoc. Vytiahol ma z hučiacej jamy, z bahnivého blata a postavil moje nohy na skalu a stavia pevne moje kroky. A dal do mojich úst novú pieseň, chválu nášmu Bohu. Mnohí to uvidia a budú sa báť a nadejať sa budú na Hospodina. Blahoslavený muž, ktorý položil Hospodina za svoju nádej a neobracia sa k pyšným a k tým, ktorí chodia za lžou. Mnohé a veľké sú tvoje divy, ktoré si ty učinil, Hospodine, môj Bože, a tvoje myšlienky, vzťahujúce sa na nás! Nikto sa nemôže tebe prirovnať a hovoriť o tom. Ale je toho taká sila, že sa to nedá vyrozprávať.“ Ďakujem môjmu Pánovi, že mi k tomu dáva každý deň silu!

Marienka

Pochádzam z evanjelickej rodiny, no k Bohu a ani do kostola som nebola vedená. Krátko po narodení som dostala čierny kašeľ a keďže sa očakávalo, že čoskoro zomriem, bol privolaný farár, aby ma pokrstil. No ja som nezomrela, ale žijem! Do mojich deviatich rokov som mala pekné a šťastné detstvo. Potom medzi mojich rodičov vstúpila iná žena a nastal rozvod, čo nebolo v tej dobe také bežné, keďže som bola jediná v triede a neskôr aj na strednej škole z rozvedenej rodiny. Keď otec naposledy odchádzal z domu, bežali sme so sestrou za ním a snažili sme sa ho zadržať, ale on nás od seba iba odsúval. Zážitky s rozchodom rodičov zanechali vo mne hlboké rany. Prejavovalo sa to postupne aj v mojom správaní – bola som extravagantná, arogantná, vo vzbure voči všetkým a všetkému.

Moja mamička veľmi ťažko znášala situáciu po rozvode. Jedného dňa sme sa pobalili a odsťahovali k starým rodičom, ktorí viac-menej prevzali našu výchovu, keďže mama mala zamestnanie mimo bydliska a nechodila pravidelne domov, a navyše začala mať problémy s alkoholom. Aj napriek tejto situácii sme boli dobre zabezpečení, dostávali sme všetko, ale materiálne veci nijako neodstraňovali zranenie a pocit odmietnutia, ktorý vo mne zostával.

Hľadala som únik v manželstve. Vydala som sa v tom roku, v ktorom som maturovala, a keďže som bola slepo zaľúbená, vôbec som si neuvedomovala, že môj manžel je alkoholik štvrtej generácie. Zo začiatku pil len príležitostne. Narodili sa nám dve krásne a zdravé deti. Môjmu manželovi sa nedarilo dostať z alkoholického zajatia. Často aj mňa prosil, aby som mu pomohla – no nevedela som ako. Boli sme zúfalí a nešťastní. Na to, že by som sa mala s ním rozviesť, som ani nepomyslela. Dobrovoľne podstúpil dvakrát protialkoholické liečenie. Vážila som si to u neho. Nerozumela som však tomu, prečo zlyhávajú jeho opakované rozhodnutia prestať s tým. Dokonca sa sťažoval, že ho k tomu niekto núti, prenasleduje ho a prikazuje mu, aby pil. Ja som v tom čase začala počuť hlasy: „Vyskoč z okna. Hoď sa spolu s deťmi pod toto auto!“ Ako len ďakujem milujúcemu Bohu za naše životy, lebo už vtedy nás ochraňoval.

Krátko po druhom neúspešnom pokuse o vyliečenie môj manžel spáchal samovraždu. Zostala som sama s dvoma malými deťmi. Neskôr som si často kládla otázku, prečo nám nikto neprišiel povedať o tom, že existuje záchrana, vyslobodenie, nádej... Veď sme chceli pokojne žiť a vychovávať svoje deti. Počas tohto najťažšieho obdobia môjho života som veľmi silno pociťovala akúsi zvláštnu ochranu a silu, ktorá mi dávala odvahu do ďalšieho života. Teraz viem, že to boli modlitby, ale ja som si myslela, že som to zvládala sama. Snažila som sa o to, aby moje deti tú stratu pociťovali čo najmenej. Takto prešli štyri roky.

Počas tohto obdobia sa u nás zvykol zastaviť Tibor (môj terajší manžel), keďže sme sa ako rodiny poznali a navštevovali aj predtým. Vždy som si ho vážila (dokonca bol jediný z tzv. „priateľov“, ktorý môjho manžela na liečení navštevoval a povzbudzoval, aby to vydržal).

Bol iný ako ostatní muži, ktorí sa pokúšali o moju priazeň len kvôli tomu, že som bola sama a možno vhodná korisť na náhodné známosti. Veľmi ma ponižoval takýto záujem, resp. snaha o zneužitie mojej situácie. Tibor mi však bez zlých úmyslov občas pomohol s deťmi tým, že ich brával na zimný štadión (žil v Bratislave), v lete na kúpalisko, alebo nás len tak prišiel navštíviť. Pri jednej návšteve priniesol dva rekreačné poukazy. Prijala som to pozvanie a po absolvovaní tejto rekreácie si vyložil u nás kufre a už od nás neodišiel – čomu sme sa veľmi tešili.

Boli sme s deťmi veľmi šťastní. V tom čase bol už dvakrát rozvedený s tou istou ženou. To, že aj on má problémy s alkoholom, som zistila až po tom, ako bol zrušený podnik, kde pracoval – dovtedy chodil domov len na víkendy, keďže mal vysunuté pracovisko. Aj keď som už s alkoholikom žiť nechcela, nevedela som ho poslať preč a akosi som cítila, že to nikdy neurobím. Aké tajomstvo sa skrýva za tým, aby sa všetko dobre skončilo? Prenasledovala ma otázka – prečo vlastne žijem, prečo som sa narodila?

V ten deň som nepristupovala k svojej situácii s nijakou duchovnou nádejou, plánom či pomyslením, že Boh zhora zasiahne a všetko dá do poriadku. S takým niečím som nemala skúsenosti, aj keď v detstve som sa niekedy zvykla ocitnúť na kolenách, pozerajúc hore so zopnutými rukami, pričom som pociťovala zvláštnu ochranu.

Vybrala som sa do kostolov a postupne som ich ponavštevovala a vždy som očakávala, že po týchto návštevách katolíckeho, evanjelického, pravoslávneho sa niečo stane. Zasiahli ma slová farára: „Choďte v pokoji!“ Ale k môjmu prekvapeniu pokoj neprichádzal. Bolestne som si uvedomovala rozdiel medzi tým, kde som si myslela, že budem, a tým, kde som bola. A tento rozdiel bol obrovský. Čakala som zmenu. Cítila som obrovskú prázdnotu a snažila som sa na ňu nemyslieť. Neuvedomovala som si však, že sa práve mení celý môj život. Vystupovali vo mne čoraz častejšie spomienky na našich príbuzných, ktorí nás v detstve navštevovali a v ktorých prítomnosti som sa veľmi dobre cítila, nevediac, o čom sa rozprávali. Pre moju rodinu však boli divní a prestali ich pozývať.

Vedela som, že potrebujem to, čo majú oni. Od detstva som ich nevidela, ale keď som sa telefonicky ohlásila na návštevu, ihneď mali z toho veľkú radosť. Teraz viem, že pocit ochrany, ktorý som od detstva vnímala, boli ich modlitby, ktoré ma nakoniec priviedli k Ježišovi, pretože to boli znovuzrodení kresťania. Cítila som sa u nich tak ako nikdy a nikde predtým. Zaplavoval ma úžasný pokoj a zvláštny druh lásky, ktorú som dovtedy nepoznala. Trpezlivo si ma vypočuli, lebo som im vyrozprávala celý svoj život a celé som to ukončila tým: „Neviem, čo je to, čo máte, ale viem, že to potrebujem aj ja.“ Čítali mi potom veľa z Biblie. Najviac ma zasiahlo slovo z Ezechiela 47,3-5. Nerozumela som ničomu, ale Slová z Biblie ma veľmi upokojovali a napĺňali zvláštnym dobrým pocitom – nechcelo sa mi odísť znovu do reality mojej bolesti a trápenia. Odvtedy nič nebolo navonok iné, ale vedela som, že v mojom vnútri sa niečo zmenilo. Práve som skutočne vykročila k viere. Mať vieru, ktorú nevyužívame, je jedna vec. Ale nemať ani len neoverenú vieru, ku ktorej sa môžeme utiekať, keď to potrebujeme, je niečo úplne iné. Vrhla som sa do toho. Zatiaľ sa nič nedialo. Žiadne svetlá, žiadne záblesky, vôbec nič.

Keďže v našom mestečku pôsobila skupina veriacich, poprosila som Tibora, aby mi čo najskôr zistil, kedy sa stretávajú. A bol to môj deň 15. augusta. V nedeľu ráno som sa zobudila s myšlienkou: dnes musím ísť na to stretnutie, vediac s určitosťou, že keď dnes nepôjdem, tak to už nikdy neurobím. Nevedela som sa dočkať. Išli sme tam spolu s Tiborom s veľkým očakávaním. Už pri vstupe som vedela, že toto je to miesto a zrazu ten istý pokoj, zvláštna láska a prijatie jednej veľkej milujúcej rodiny. Pri výzve, či chcem prijať Ježiša ako svojho Pána a Spasiteľa, moja ruka vyletela hore a ja som bežala dopredu! Keď som po modlitbe otvorila oči, akoby mi niekto umyl špinavé okná a ja som teraz videla úplne jasne a vtedy som zbadala, že Tibor stojí pri mne a že sme sa modlitbu spasenia, odovzdania svojho života a našej ďalšej budúcnosti modlili spolu.

Po krátkom čase urobili toto najdôležitejšie rozhodnutie moje dve deti, zať a aj moja mamička, ktorá v ten istý deň bola vyslobodená od alkoholu a cigariet. Odprosila som svoje deti za to, že som ich nevedela správne vychovať, lebo som nepoznala Boha. Teraz viem, že siať Božie slovo do detí a modliť sa za ne je ten najhodnotnejší dar do ich budúcnosti.

Naše manželstvo začalo naberať Božiu dimenziu a byť od základov uzdravované. Do nového vzťahu sa nám narodil syn Benjamín, ktorý už môže byť vedený odmalička dobrotou, múdrosťou, láskou a autoritou Božieho slova.

Dojíma ma to, keď si uvedomím, že mám Boha, ktorého najväčšie „tajomstvo“ nie je vôbec žiadnym tajomstvom: „Ak ma hľadáte, nájdete ma.“ Na toto tajomstvo sa môžeme vždy spoľahnúť.

Bez ohľadu na to, kde sa na svojej ceste za vierou nachádzame – či to zatiaľ iba skúšame a zisťujeme, či sa niečomu oplatí veriť, alebo sme už dávno veriaci a túžime po bohatšom a plnšom vzťahu so Stvoriteľom vesmíru, nebies, zeme a človeka – štartovacia pozícia je vždy rovnaká. Hľadajte! Tým sa to všetko začína: „A budete ma hľadať a nájdete, keď sa po mne budete dopytovať celým svojím srdcom a dám sa vám nájsť,“ hovorí Pán. (Jer 29,13-14)

V septembri bude 20 rokov, čo som urobila najdôležitejšie rozhodnutie svojho života. Odvtedy každý deň zisťujem, že ten Jediný, na ktorého sa obraciam, je zosobnený Boh, ktorý nás pozná individuálne a záleží Mu na nás. Tento Boh poskytuje absolútnu záruku, že ktokoľvek Ho chce nájsť, nájde Ho. Nie je v tom žiadny trik, chyták, žiadny zmätok. Boh nám sľubuje, že ak Ho chceme nájsť, nájdeme Ho. Ako si môžeme byť takí istí? Pretože ON nás hľadá a vždy nás hľadal. Nájdeme Ho, pretože chce byť nájdený – a ON sa nás ešte viac snaží nájsť každý jeden deň.