Vplyvní hráči v pozadí Izraelsko-Palestínskeho konflitku

Núdzová vláda Palestínskej samosprávy predstavila v piatok 27. júla 2007 svoje programové vyhlásenie. Obsahuje tradičné vyhlásenia o tom, že vláda „bude pracovať na ukončení izraelskej okupácie a budovaní nezávislého palestínskeho štátu“. Prvýkrát v histórii palestínskych vlád však chýba poznámka o „práve na odpor proti okupácii“, čiže schválenie protiizraelského terorizmu.

Palestínska autonómna vláda pod vedením Salama Fayyada vyhlasuje, že základom pre riešenie vzťahov s Izraelom má byť izraelské stiahnutie sa na hranice spred šesťdňovej vojny roku 1967 a riešenie otázky palestínskych utečencov. Vo vyhlásení sa uvádza, že voľba mieru je jedinou možnou za súčasného stavu voči Izraelu. Pokiaľ by vyhlásenie bolo zrealizované v praxi, išlo by o zásadný prielom v izraelsko-palestínskych vzťahoch, lebo všetkých 12 predchádzajúcich palestínskych vlád vždy iba podpisovalo dohody, ktoré nikdy nemali v pláne dodržať. Program palestínskej autonómnej vlády by mal schváliť parlament. Toto je však absolútne nereálne. Palestínska zákonodarná rada je pod kontrolou Hamasu, ktorý všetky kroky prezidenta Abbása od odvolania vlády Ismaila Hanníju odmieta akokoľvek podporiť. Hamas vyhlasuje použitie sily proti židovskému štátu za legitímne. Teroristická skupina v rámci Hamasu - Ľudový výbor odporu - v súvislosti s vyhlásením vlády S. Fayyada pohrozila jeho zavraždením, ako aj zavraždením prezidenta Abbása. Skupina ďalej uviedla, že ak sa Fayyad a Abbás vzdajú „Palestínskeho sna o ich zemi vrátane Jeruzalema, stretne ich rovnaký osud ako Židov - smrť!“

V dňoch 30. júla až 1. augusta 2007 sa pri návšteve Moskvy dostalo palestínskemu prezidentovi Abbásovi od prezidenta Ruskej federácie, Vladimíra Putina, jednoznačnej podpory ako jedinému oficiálnemu predstaviteľovi Palestínčanov. V pondelok 30. júla minister zahraničia, Sergej Ivanov, vyjadril stanovisko ruskej vlády, ktorá uznáva Abbása za legitímneho vodcu palestínskej samosprávy. Napriek faktu, že počas júnového prevratu Hamasu v Pásme Gazy bol Fatah M. Abbása z tejto oblasti vytlačený. M. Abbás potom na Západnom brehu vytvoril alternatívnu vládu na čele s premiérom S. Fayyadom. V utorok 31. júla 2007 sa s Abbásom stretol aj ruský prezident Vladimír Putin. Ten potvrdil predchádzajúce vyjadrenia ministra zahraničia S. Ivanova a ubezpečil Abbása o tom, že Rusko ho podporuje ako legitímneho vodcu palestínskeho ľudu. Prezident Putin tiež uviedol, že podporuje Abbásovu snahu vyriešiť palestínsku krízu. V týchto súvislostiach vyvstáva otázka, prečo sa Rusko snaží v poslednej dobe vo zvýšenej miere angažovať na Blízkom východe?

Rusko a Blízky východ

Rusko sa v posledných rokoch intenzívne snaží hrať významnejšiu úlohu na Blízkom východe a obnoviť tak vplyv, ktorý stratil s koncom studenej vojny vtedajší ZSSR. Okrem súčasnej podpory hnutia Fatah palestínskeho prezidenta Abbása a účasti na činnosti tzv. „Kvarteta“ - USA, EÚ, Rusko a OSN, sa Rusko angažuje v tejto oblasti aj obrovskými dodávkami zbraní do Iránu a Sýrii a obranou iránskych jadrových ambícií na pôde OSN. Akokoľvek je Rusko za tieto dodávky kritizované, prinášajú jasné ovocie v podobe obrazu Ruska, ako významného blízkovýchodného „hráča“.

Takže, čím sa z Ruska na Blízkom východe stáva taký významný „hráč“? Koncom júla niektoré izraelské médiá informovali o tom, že Rusko skrze svojho vývozcu zbraní „Rosoboronexport“ dodá v blízkej dobe Iránu 250 stíhacích bombardérov SUCHOJ Su-30 a 20 tzv. „lietajúcich tankerov“ ILJUŠIN Il-78 v hodnote cca. 1 miliardy US dolárov. Už dávnejšie, v decembri 2005, podpísala iránska vláda s Ruskom iný miliardový kontrakt. Išlo o nákup 29 raketových systémov Tor M1, ktoré chcel Irán použiť na obranu svojich jadrových zariadení. Námietkam Západných štátov sa vtedy Rusko bránilo tým, že úloha týchto systémov je čisto obranná. O lietadlách SUCHOJ a ILJUŠIN sa to dá tvrdiť dosť ťažko. Približne v rovnakom čase sa v amerických médiách objavili správy, že aj administratíva prezidenta Busha plánuje veľký predaj zbraní. Má ísť o zbrane v hodnote cca. 30 miliárd US dolárov pre Izrael a cca. 20 miliárd pre arabské sunnitské štáty Perzského zálivu. Má ísť o Saudskú Arábiu, Spojené arabské emiráty, Kuvajt, Katar, Bahrajn a Omán. Aj keď Izrael získa takú rozsiahlu americkú zbrojnú podporu, má z vyzbrojovania arabských štátov značné obavy. Izrael dáva najavo, že obavy nemá zo súčasnej saudskoarabskej vlády, ale z možnosti prevratu, kedy by mohlo dôjsť k podobnej situácii, ako v roku 1979 v Iráne. Vtedy bol prozápadný a proizraelský šáh Rezá Páhláví zosadený islamistickou revolúciou pod vedením Ajatolláha Chomejního.

Vráťme sa k snahe Ruska stať sa významnejším hráčom na Blízkom východe. Po 11. septembri 2001 Rusko na čele s prezidentom Putinom so Spojenými štátmi vo vojne proti teroru spolupracovalo. Teroristická sieť Al-Kajdá Ussámu Bin Ládina sídlila pod ochranou vládneho hnutia Taliban v Afganistane. Američania potrebovali vybudovať základne na logistickú podporu vlastných vojenských síl, ale aj na podporu vojsk tzv. „Severnej aliancie“. Severná aliancia sa skladala z prevažne tadžických a uzbeckých bojovníkov pod vedením veľmi schopného poľného veliteľa Ahmeda Šáha Massúda, ktorý od invázie sovietskych vojsk do Afganistanu v roku 1979 bojoval proti sovietskym votrelcom až do odchodu Sovietskej armády dňa 15. februára 1989. Po odchode sovietskych okupantov z Afganistanu sa v krajine rozpútala krutá občianska vojna. Táto nakoniec vyústila do konfrontácie dvoch najsilnejších ozbrojených skupín. Hnutie Taliban, ktoré kontrolovalo skoro dve tretiny územia a „Severná aliancia“, ktorá tak ako mala v názve, kontrolovala sever Afganistanu. Zásadný zlom nastal dva dni pred teroristickými útokmi Al-Kajdy na USA. 9. septembra 2001 zahynul Ahmed Šáh Massúd, poľný veliteľ „Severnej aliancie“, ktorý si u Sovietov vyslúžil veľký rešpekt a ktorý približne 10 rokov obratne vzdoroval Talibanu podporovanému AL-Kájdou. Zavraždili ho dvaja samovražední atentátnici, fanatickí moslimovia z Maroka, ktorí sa vydávali za belgických novinárov pod zámienkou interview s ním. Na samovražednú misiu ich poslal Ussáma Bin Ládin, ako pozornosť pre svojho priateľa, vodcu Talibanu Muhamada mullu Umara. Celé to však naplánoval „mozog“ a muž číslo 2 v hierarchii AL-Kájdy, Egypťan Ajman Al Zavahírí. Vedel, že ak AL-Kájda vyjde v tejto veci Talibanu v ústrety, vodca Talibanu mulla Umar ich nikdy nevyhostí za to, čo mali v pláne vykonať 11. septembra 2001. Po útokoch z 11. septembra dal teda ruský prezident Putin súhlas na vybudovanie amerických základní na území Uzbekistanu a Kirgizska. Odtiaľto potom podnikali Američania tak letecké, ako aj pozemné operácie do Afganistanu a spoločne s vojskami „Severnej aliancie“ likvidovali bojovníkov Talibanu a Al-Kájdy. V apríli 2002 zase spolupracovali americkí a ruskí vojaci pri vyhnaní teroristických skupín z údolia Pankisi v severnom Gruzínsku. Údolie Pankisi používali ako svoju základňu čečenskí, ako aj medzinárodní teroristi na svoje operácie v Čečensku. Ruskú situáciu je potrebné vnímať v spojitosti s jeho angažovaním sa v Čečensku. Aj keď otvorená vojna v Čečensku už nie je, stále sú unášaní a zabíjaní ľudia. A čečenský terorizmus sa premiestnil aj na ruské územie. V októbri 2002 zahynulo pri rukojemníckej dráme v moskovskom divadle Dubrovka 129 ľudí, v septembri 2004 v základnej škole v Beslane zahynulo 344 ľudí. Za obidve udalosti nesie zodpovednosť vodca čečenských teroristov Šamil Basájev. V týchto súvislostiach sa západní odborníci na ruskú zahraničnú politiku domnievajú, že prezident Putin sa odkláňa od spojenectva s USA a začína hľadať podporu u islamských štátov, výmenou za to, že mu nechajú voľnú ruku v Čečensku. Snaha stať sa významným „hráčom“ na Blízkom východe však má svoje korene aj v dávnejšej imperiálnej politike ešte z čias cárskeho Ruska.

OIC - Organizácia islamských konferencií je organizácia, ktorá vznikla v roku 1969 a združuje 57 štátov, v ktorých je väčšinovým náboženstvom islam. Ruský prezident Putin požiadal v roku 2003 OIC o prijatie Ruska za člena. OIC požaduje na prijatie za plnohodnotného člena 50-percentný podiel moslimského obyvateľstva v krajine. Rusko so svojimi 15-percentami moslimov nemohlo byť prijaté za plnoprávneho člena, bol mu však priznaný štatút pozorovateľa.

Ruské obchody

Pre región Blízkeho a Stredného východu boli vždy dôležité ruské zbrane a je tomu tak i dnes. Putinovo Rusko už nemá také ideologické motívy, ako predtým ZSSR, ale tie ekonomické sú o to silnejšie. V prípade vojenského stretu Sýrie s Izraelom, je Sýria momentálne slabšia ako počas „Jom Kippurskej“ vojny v roku 1973. Izraelské bojové lietadlá preleteli demonštratívne ponad palác sýrskeho prezidenta Bašara Assada v lete tohto roku. Sýrska protivzdušná obrana nijako nezareagovala. Preto sa sýrsky prezident B. Assad snažil od Ruska kúpiť rakety SS-26 „Iskander E“. Tieto rakety majú dolet iba 280 km, ale sú dosť rýchle. Takáto raketa by z Damašku do Tel Avivu doletela približne za 3 minúty. Ruský prezident zamietol ich predaj Sýrii až po varovaní svojich expertov, že Izrael by nemusel mať proti týmto raketám účinnú obranu. Prezident Putin sa rozhodol nakoniec predať Sýrii iba rakety „Strela 2“ s doletom cca. 5 km. Tieto rakety sa dajú odpaľovať z pleca a v rukách teroristov Hizballáhu alebo Hamasu, kde sa pravdepodobne dostanú, by mohli predstavovať hrozbu pre všetky civilné lety v Izraeli. Napríklad, medzinárodné letisko Ben Gurion v Tel Avive je od územia Západného brehu vzdialené iba asi 7 km. Inými ruskými aktivitami v oblasti Blízkeho a Stredného východu sú jeho obchody s Iránom. Rusko dokončuje jadrový reaktor v iránskom Bušáhri. Tento začali ešte za vlády šáha Rezú Páhlávího stavať Nemci a Francúzi, avšak po nástupe islamistov Ajatolláha Chomejního v roku 1979 k moci, od tohto projektu odstúpili. Mohli by sme povedať, že biznis je biznis, ale v prípade Putinovho Ruska je za týmito obchodmi s islamským svetom i čosi viac. Hneď v prvom roku Putinovej vlády - 2000, vydalo ruské ministerstvo zahraničia „Koncepciu zahraničnej politiky Ruskej federácie“. V nej sa otvorene píše, že prioritou Moskvy v regióne Blízkeho a Stredného východu je „obnovenie a posilnenie jej pozícií v tejto oblasti“.

Podobnosť čisto náhodná?

Tieto súčasné aktivity Ruska v tomto regióne dosť korešpondujú s biblickými proroctvami v knihe Ezechiel, ktoré sa zaoberajú veľkým konfliktom, odohrávajúcim sa v posledných časoch. Konkrétne v kapitolách 38. a 39. sa píše o obrovskej koalícii armád, ktoré pritiahnu zo severu do Izraela s cieľom zničiť ho. V biblickom jazyku sú tu vymenované tieto národy: Góg zeme Magóga, knieža Róša, Mešecha a Túbala, ďalej Peržan, Etiop, Pút, Gomer, dom Togarmy a mnohé národy z najvzdialenejších končín severu. Jozef Flavius, biblický učenec 1. stor. n. l. tvrdil, že Magóg sú kmene Skýtov, žijúce na sever od Čierneho mora. Na tomto území sa neskôr rozkladalo staroveké Južné Rusko. Gomer, Mešech, Túbal a Togarma boli kmene, ktoré žili na území, kde je dnešné Turecko. Pút je dnešná Lýbia. Peržan, resp. Perzia, je dnešný Irán. Všetky tieto kmene, neskôr národy, sa v histórii už niekedy s Izraelom stretli vo vzájomných bojoch, resp. nad ním po určité časové obdobie vládli. Dnes sa ako najväčší a otvorený nepriateľ Izraela javí Irán. Ostatné moslimské krajiny majú voči Izraelu viac, či menej nepriateľský postoj. Donedávna mal Izrael aspoň jedného spojenca medzi nimi. Bolo ním Turecko. Je dlhoročným členom NATO a jeho armáda sa takisto dlho snažila udržať sekulárny charakter štátu. Avšak po víťazných parlamentných voľbách islamistickej strany premiéra Erdogana, je možné badať postupné signály smerom preč od Západu, USA, či Izraela a naopak smerom ku konzervatívnejším moslimským štátom. Prijatie Turecka do EÚ je nereálne, a ak by islamisti premiéra Erdogana získali vplyv aj v armáde, potom by bola možno otvorená aj otázka zotrvania Turecka v NATO. V knihe Ezechiel v 38. kapitole 7. verši sa píše: „Priprav sa a prihotov si všetko ty, i všetky tvoje zhromaždenia, ktoré sa zhromaždili k tebe a budeš im strážou.“ Prorok Ezechiel tu hovorí o Magógovi (Rusku?). Nerobím si neomylný nárok na svoje tvrdenia, ale v priebehu posledných 50-tich rokov zásoboval ZSSR (a dnes je to Rusko) zbraňami a cvičil armády a tajné služby všetkých národov (okrem Turecka), ktoré sú popísané v Ezechielovom proroctve. Výrazy: „priprav sa“ a „budeš im strážou“ naznačujú, že Rusko bude v tomto konflikte plniť úlohu dodávateľa výzbroje a vojenského velenia.

Zdroj:

JEFFREY Grant R.: „Koniec sveta?“
FORSYTH Frederick: „Afgánec“
www.eretz.cz