„Zabudnúť, znamená nechať ich znovu zomrieť...“

Rozhovor s J.E. Alexandrom Ben-Zvim

Jeho Excelencia veľvyslanec štátu Izrael Alexander Ben-Zvi nás poctil rozhovorom, ktorý vám prinášame v nasledujúcich riadkoch.

Vaša Excelencia, v prvom rade mi dovoľte poďakovať vám za prijatie nášho pozvania na tento spomienkový večer; je to pre nás veľká česť. Chceli by sme sa spýtať, aké sú Vaše dojmy z tohto večera? Majú podobné akcie zmysel?

Samozrejme! Všetky takéto akcie, obzvlášť 27. január – Medzinárodný deň holokaustu – slúžia dvom cieľom a myslím si, že dnes večer sme ich naplnili. Prvým cieľom je spomienka. Musíme si uchovávať v pamäti, čo sa stalo – na Slovensku, v celej Európe – počas holokaustu. Toto je prvý cieľ. A, samozrejme, vzdať hold obetiam. Druhým cieľom je spomienka s osobitým účelom: pamätať na to, aby sa tie veci, ktoré sa tu diali za druhej svetovej vojny, už nikdy viac nestali. Bez toho, aby sme pamätali na to, čo sa stalo, nemôžeme zabrániť tomu, čo by sa mohlo stať – a, žiaľ, v Európe sú ešte stále rasistické, antisemitské a xenofóbne sily a týmto silám sa musíme vzoprieť – my všetci. Aj táto spomienka je súčasťou tohto boja. 

Zmienili ste myšlienku spomienky, pamäti. Myslíte si, že dnešní Slováci majú zmysel pre niečo ako historickú pamäť?

Myslím, že áno. Napríklad, každý rok chodím sem, do múzea SNP počas výročia Slovenského národného povstania. Vidím, ako sem prichádza veľa mladých. Čiže, ľudia si pamätajú. A nielenže si pamätajú, ale našou úlohou je pomôcť im pamätať si. Všetkým, čo si nepamätajú, alebo si nechcú pamätať, musíme pomôcť pamätať si. Ako som totiž povedal, spomienka alebo pamäť je najsilnejšou zbraňou v prevencii pred niečím podobným v budúcnosti.

Toto „spomínanie“ má horkastú príchuť hlavne pre kresťanské cirkvi... Myslíte si, že cirkvi mohli vynaložiť väčšiu snahu na to, aby sa, povedzme, predišlo holokaustu?

Myslím, že áno. Musíme však povedať, že to, čo sa dialo v cirkvách, malo tiež dve strany. Niektoré cirkvi, ako sme to dnes počuli, sa pozerali iným smerom, niektoré cirkvi neurobili nič. Bohužiaľ, niektoré cirkvi dokonca kolaborovali s utláčateľom. Avšak boli aj také cirkvi, ktoré ľuďom pomáhali. Mnohé židovské rodiny – a pamätáme si to dodnes – boli zachránené vďaka cirkvi. Napríklad v Žiline; v žilinskom kláštore sa počas holokaustu skrývalo deväť židovských chlapcov. A takýchto prípadov je veľa. Niektoré židovské deti, ktoré sa zachránili vďaka cirkvi, konvertovali na kresťanstvo, iné nie. Vo všeobecnosti možno povedať, že čo sa týka cirkvi a jej vzťahu v miestnej komunite so židovskými blížnymi – niektorí mali veľmi blízke vzťahy a zachraňovali ľudí, no niektorí zaujali veľmi negatívny postoj. Vidíme teda, že cez vojnu to bolo dosť pomiešané.

Čo by podľa vás mohli urobiť cirkvi, resp. kresťania dnes? Zvýšiť povedomie?

Áno, presne – zvyšovať povedomie! Opäť, treba zvýšiť povedomie nielen o minulosti. Vždy sa vraciam k tomu istému bodu: nie je to len o minulosti. Musíme pamätať na minulosť, musíme pamätať na obete, ale táto spomienka musí mať cieľ – vzdať hold tým, čo stratili svoje životy v koncentračných táboroch, na uliciach, v Povstaní, kdekoľvek; naša spomienka však musí byť zbraňou – zbraňou proti rasizmu, zbraňou proti xenofóbii, zbraňou proti antisemitizmu. A toto je tiež úlohou cirkvi, ako súčasti našej spoločnosti – nás všetkých: či už ide o cirkev, židovskú komunitu, ľudí bez náboženského vyznania – na tom nezáleží. Niekto musí vyburcovať túto spomienku a niekto musí vyburcovať ľudí k činu. A myslím si, že cirkev hrá v tomto všetkom dosť dôležitú úlohu. Ako príklad spomeniem bývalého pápeža Karola Wojtylu, resp. Jána Pavla II., ktorý nielenže povedal, že Židia sú staršími bratmi kresťanov vo viere, ale tiež bol dosť aktívny pri zachraňovaní Židov počas holokaustu.

Ako ste spomenuli, je dôležité hovoriť aj o prítomnosti a budúcnosti. Príkladom súčasného problému je celá problematika štátu Izrael. Myslíte si, že antisionizmus je v Európe na vzostupe a ak áno, ako proti nemu bojovať?

Bohužiaľ, antisionizmus je v Európe len nové synonymum pre antisemitizmus, lebo nie je populárne byť antisemitom. V niektorých krajinách je to dokonca zakázané. Je preto veľmi populárne, povedal by som, až moderné byť antisionistom. Čo na to povedať? Kto je sionista? Ľudia vôbec nerozumejú konceptu sionizmu. Sionista je niekto, kto vôbec nemusí byť Žid; sionista je niekto, kto tvrdí, že Židia majú právo žiť vo svojom vlastnom štáte, vo Svätej zemi, kde Židia žili tisícky rokov. To je všetko. Nevraví nič iné. Takže celá záležitosť antisionizmu je tak trochu pokrytecká. Viac než to: keď sa pozriete na všetky tie antisionistické demonštrácie proti Izraelu, čo tam vidíte? Často vidieť, že Dávidova hviezda je prirovnávaná k svastike. Čo to znamená? Je to len rýdza forma antisemitizmu. Presne tak: môžeme to nazývať peknými menami, ale koniec-koncov je to veľmi priehľadná forma antisemitizmu.

Napriek rôznym útokom, Izrael stále dokáže byť veľmi prosperujúcou a úspešnou krajinou. Čo považujete za tajomstvo tohto doslova zázraku?

Je toho viac, povedal by som. Nedávno som bol v Izraeli, kde som sa stretol so Shimonom Peresom, naším prezidentom, a hovorili sme o tom, čo posúvalo Izrael dopredu. A on povedal, že jednou z vecí je tá jednoduchá židovská tradícia, a síce, že nie sme šťastní, resp. spokojní. Stále musíme veci meniť a stále sa pozeráme dopredu. Viete dobre, že Izrael nemá prakticky žiadne prírodné zdroje. Nemáme ropu – ako viac-menej jediná krajina na Blízkom východe. Žiadne prírodné zdroje. Naším jediným prírodným zdrojom sú naše mozgy. Preto používame to, čo máme. Vynašli sme veľa vecí, o ktorých mnohí dnes ani netušia: prvý mobilný telefón bol vyrobený v Izraeli; cherry paradajky boli geneticky vyšľachtené v Izraeli; kvapkací zavlažovací systém, ktorý pomáha ľuďom bojovať so suchotou, bol vynájdený v Izraeli; foto-aplikáciu pre mobilné telefóny vynašli v Izraeli – a takto by som mohol pokračovať ďalších desať hodín a hovoriť, čo všetko bolo vynájdené v Izraeli a rozšírilo sa po celom svete. Veľká časť počítačov – a tento váš nie je výnimkou (zn. Apple; pozn. redaktora) – s procesorom Intel má procesor vyrobený v Izraeli. Za časť našich úspechov vďačíme našim potrebám, a, ako som už povedal, tomu, že naším jediným prírodným zdrojom je náš mozog – a používame ho.

A vidno to – štát Izrael je požehnaním pre národy. Vaša Excelencia, veľmi Vám ďakujeme za Váš čas i za to, že ste prijali naše pozvanie.