„Já jsem ta cesta, pravda a život,“ odpověděl Ježíš. „Nikdo nepřichází k Otci než skrze mne. (Jan 14,6)

Zázračná krajina

Založenie a existencia Izraela ako história naplnenia Božích sľubov

logos-04-2018-depositphotos-12020272-1.jpg

Keď si Boh vyvolil Abraháma a jeho potomstvo, aby z neho vytvoril ľud, s ktorým uzatvorí zmluvu, vedel, že to bude musieť v histórii opakovane dokazovať. Dejiny Židov a vznik Štátu Izrael sú jedným z najpresvedčivejších dôkazov Božích zásahov do histórie a pravdivosti biblických textov.

Z diaspóry domov

Boh dal Izraelu (a cez Izrael ľudstvu) Zákon, Tóru, ako základ duchovných a morálnych princípov, na ktorých vyrástla civilizácia západného sveta. Okrem toho dal svojmu ľudu tiež zem, územie, ktoré sľúbil patriarchom a na ktorom v staroveku vyrástlo kráľovstvo Izraela, neskoršie rozdelené na dve kráľovstvá – Judské s centrom v Jeruzaleme a severné, Izraelské s centrom v Samárii.

Keď čítame biblickú históriu, vidíme, že v súlade so záznamami starovekých historikov hovorí o tom, že na izraelský národ okrem mnohého Božieho požehnania doľahli tiež Hospodinove súdy kvôli nevere, bezbožnosti a modlárstvu ľudu. Tieto súdy prichádzali ako vojenské porážky svetovými mocnosťami danej doby a násilné presťahovania alebo rozptýlenia obyvateľstva. Toto sa stalo počas dejín niekoľkokrát. Najskôr došlo k porážke severného Izraelského kráľovstva Asýrskou ríšou (722 pred Kr.) a k vysťahovaniu jeho obyvateľov, ktorí sa nikdy nevrátili a hovoríme o nich ako o stratených 10 kmeňoch Izraela. Judské kráľovstvo s Jeruzalemom ako hlavným mestom existovalo aj naďalej, až kým Jeruzalem v roku 587 pred Kr. nezničilo vojsko babylonského kráľa Nabuchodonozora a nepresťahovalo Židov do Babylona. Z tohto zajatia sa v súlade s posolstvami biblických prorokov Izrael vrátil pod vedením Ezdráša, Nehemiáša a Zorobábela po tom, ako im to perzský kráľ Kýros v roku 538 pred Kr. dovolil.

Babylonské zajatie židovského národa nebolo posledným súdom, aký na Izrael doľahol. V roku 70 po Kr. bol Jeruzalem dobytý, židovský Chrám zničený a po Bar Kochbovom povstaní v rokoch 132-135 bol celý Jeruzalem celkom zničený a na jeho troskách bolo vybudované rímske mesto Aelia Capitolina, ktoré bolo zámerne nežidovské s cieľom vymazať z dejín jeho židovskú minulosť. V dôsledku týchto udalostí boli Židia rozptýlení po celom vtedajšom civilizovanom svete a vznikla tzv. diaspóra (rozptýlenie).

Židia v diaspóre však nikdy nezabudli na Sion, na svoju vlasť a po všetky generácie hovorili o tom, že jedného dňa sa vrátia do svojej vlasti a bude obnovený ich štát v Erec Jisrael, zemi, ktorú Boh prisľúbil ich praotcom. Vždy počas osláv židovského nového roka si ľudia v diaspóre želali do nového roka vetou: Lešana habaa birušalajim! (Budúci rok v Jeruzaleme!) Túto nádej očakávajúcu návrat Božieho ľudu do jeho biblickej domoviny môžeme u Židov v diaspóre pozorovať od nepamäti.

Aj počas života v „rozptýlení“ zažívali synovia a dcéry Izraela požehnania, ktoré Boh vyslovil nad Abrahámom a jeho potomkami. Vždy kládli obrovský dôraz na vzdelanie a usilovnosť, v dôsledku čoho boli schopnými obchodníkmi, podnikateľmi a mnohým z nich sa v porovnaní s ich nežidovskými susedmi darilo vysoko nadpriemerne. V európskych krajinách preto opakovane prebiehali násilné útoky obyvateľstva na židovskú menšinu, tzv. pogromy. Spolu s častými prejavmi antisemitizmu, zapríčinenému rôznymi stredovekými poverami (napríklad v prípade tzv. Dreyfusovej aféry) a tiež obyčajnou závisťou, sa tieto pogromy stali jednou z príčin zrodu tzv. sionistického hnutia.

Nádej sa mení na konkrétnu politickú víziu

Otcom sionistického hnutia sa stal peštiansky rodák, židovský novinár a vyštudovaný právnik Theodor Herzl. V roku 1896 predstavil svetu svoju knihu Der Judenstaat (Židovský štát), v ktorej zhrnul svoju politickú víziu návratu Židov do ich historickej vlasti. Hneď nasledujúci rok (1897) sa v Bazileji uskutočnil Prvý sionistický kongres, ktorý vyhlásil za svoj cieľ „ustanovenie domova pre židovský národ v Erec jisrael (Zemi Izraela) pod ochranou práva…“.

Paralelne s politickými aktivitami sionistov začali prebiehať tzv. alije, masové vlny návratu Židov do krajiny ich predkov. Týchto vĺn bolo niekoľko. Prvú aliju vyvolali protižidovské nepokoje a pogromy vo východnej Európe v roku 1881. Práve v tom období začali vo Svätej zemi vznikať rôzne židovské osady, ktoré sa neskôr stali mestami a existujú až dodnes. Ide napríklad o mestá ako Petach Tikva alebo Rišon Le-Cijon. V poradí piata alija prebehla v 30. rokoch 20. storočia v dôsledku vzostupu nacizmu v Európe. Židia, ktorí prichádzali do nového domova, si kupovali pôdu, ktorá ležala po stáročia ladom a začali ju obrábať.

Počas prvej svetovej vojny (2. novembra 1917) vydal britský minister zahraničných vecí Alfred Balfour deklaráciu, v ktorej píše, že Spojené kráľovstvo „…sa priaznivo pozerá na zriadenie národnej domoviny židovského ľudu v Palestíne…“ Táto tzv. Balfourova deklarácia sa stala veľmi významným dokumentom. Išlo o politické vyhlásenie zo strany svetovej mocnosti, ktorej po skončení prvej svetovej vojny a po porážke regionálnej mocnosti Turecka pripadla správa nad tzv. Britským mandátnym územím Palestína.

Keď začalo v dôsledku jednotlivých prisťahovaleckých vĺn narastať napätie medzi Židmi a Arabmi, začala britská správa obmedzovať počet židovských prisťahovalcov. Napriek tomuto obmedzeniu pokračovala tzv. alija bet, ktorá predstavovala tajné, ilegálne prisťahovalectvo. V kontexte druhej svetovej vojny a tragédie holokaustu sa nám dnes javí toto obmedzovanie prisťahovalectva zo strany Veľkej Británie ako nesmierne tragické rozhodnutie.

logos-04-2018-5-14-15-ben-gurion-israel.jpg

Môže sa zrodiť národ za jeden deň?

Po skončení druhej svetovej vojny, keď začali vychádzať najavo všetky zverstvá páchané na Židoch, ktorých sa nacisti pokúsili vyhladiť, svetová verejná mienka bola naklonená realizácii vízie a sna sionistického hnutia.

Na území Britského mandátu Palestína medzičasom začalo dochádzať k čoraz väčšiemu napätiu a nepokojom medzi Arabmi a Židmi, takže samotná Británia chcela nájsť nejaké riešenie, ktoré očakávala od OSN. 29. novembra 1947 prijalo valné zhromaždenie OSN rozhodnutie, ktoré malo priniesť riešenie. Na území, ktoré doposiaľ spravovala Veľká Británia, budú vytvorené dva nezávislé štáty, ktoré by tvorili hospodársku úniu, pričom Jeruzalem by zostal pod medzinárodnou správou. Židia tento návrh prijali, Arabi ho však odmietli a takmer okamžite začali s útokmi na židovské mestá a osady.

Židia sa zamerali na ozbrojenú obranu území, ktoré im určila OSN a arabskej presile dokázali čeliť aj vďaka dodávkam zbraní z Československa.

Briti začali so sťahovaním svojich jednotiek na konci apríla 1948 a 14. mája 1948 predseda Židovskej národnej rady David Ben Gurion vyhlásil založenie nového štátu menom Izrael. Pri tejto príležitosti povedal: „Nacistický holokaust, ktorý postihol milióny európskych Židov, znovu ukázal naliehavosť potreby opätovného založenia židovského štátu, ktorý vyrieši problém všetkých Židov bez domova tým, že pozdvihne židovský národ na roveň s ostatnými členmi rodiny národov.“

Hneď po vyhlásení nezávislosti bol nový štát takmer okamžite uznaný Spojenými štátmi aj Sovietskym zväzom ako aj mnohými ďalšími štátmi. Došlo tak k naplneniu biblických proroctiev o tom, že Pán zhromaždí svoj rozptýlený ľud a za jeden deň sa zrodí štát.

„Kto kedy niečo také počul? Kto kedy niečo také videl? Či sa zrodí zem za jeden deň? Či sa naraz narodí celý národ? Veď rodila aj porodila dcéra Siona svojich synov. Či ja otvorím život a nedám zrodiť sa dieťaťu? – hovorí Hospodin. Či ja, čo umožňujem zrod dieťaťa, uzavriem lono? – hovorí tvoj Boh. Radujte sa s dcérou jeruzalemskou! Plesajte v nej všetci, čo ju milujete. Tešte sa s ňou preveľmi všetci, čo sa nad ňou rmútite…“ (Iz 66,8-10; SEP)

Vojna za nezávislosť

Izrael si svoje právo na existenciu musel vybojovať. Členovia Ligy arabských štátov, menovite Egypt, Zajordánsko, Sýria, Libanon a Irak odmietli rozhodnutie OSN a okamžite vyhlásili novovzniknutému židovskému štátu vojnu a zo všetkých strán naň zaútočili. Svoje jednotky vyslali tiež Saudská Arábia a Jemen. V arabskom svete vládlo očakávanie, že Izraelské obranné sily, armáda narýchlo vytvorená z oddielov židovskej domobrany Hagana, sa neubránia tomuto koordinovanému útoku.

Veľká Británia medzitým iniciovala rezolúciu Bezpečnostnej rady OSN z konca mája 1948, ktorá vyhlásila embargo na dovoz zbraní do tejto oblasti. Bolo to však Československo, ktoré zásluhou ministra zahraničia Jána Masaryka embargo porušovalo a dodávalo výzbroj židovskej armáde. Táto skutočnosť sa ukázala ako rozhodujúca a spôsobila, že sa Izraelčanom podarilo nepriateľské armády v marci 1949 zastaviť na vonkajšej hranici Izraela, ktorá vstúpila do dejín pod názvom Zelená línia. Na konci vojny došlo k anexii pásma Gazy Egyptom a Západného brehu Jordánu (Judska a Samárie) spolu s východným Jeruzalemom (vrátane Starého mesta) Jordánskom.

Keď utíchli zbrane, nastal čas na politické kroky. Začali sa formovať štátne inštitúcie. Najskôr to bola Dočasná rada, ktorej predsedal Chajim Weizmann a ktorá pripravila podmienky pre voľby do Ústavodarného zhromaždenia. Po voľbách sa Weizmann stal prvým izraelským prezidentom a víťaz volieb David Ben Gurion prvým premiérom. Izrael sa tak stal štátom založeným na princípoch parlamentnej zastupiteľskej demokracie a bez preháňania sa dá povedať, že dodnes je jedinou demokraciou európskeho typu na Blízkom východe.

V roku 1950 Izrael schválil Zákon o návrate, ktorý všetkým Židom garantuje právo prisťahovať sa do Izraela. Okrem ľudí, ktorí zostali po vojne bez domova sústredení v rôznych európskych internačných táboroch, sa do Izraela presťahovalo množstvo Židov z arabských krajín, ktorých počet približne zodpovedá počtu Arabov, ktorí počas vojny o nezávislosť ušli z Izraela s nádejou, že sa po rýchlom víťazstve arabských armád vrátia.

50. roky a Suezská kríza

V päťdesiatych rokoch sa v Egypte dostal k moci prezident Džamál Abd an-Násir, ktorý bol otvoreným zástancom myšlienok militantného panarabizmu. Keď v roku 1953 vykonal celkovú reorganizáciu egyptskej armády, v Izraeli to vnímali ako veľké nebezpečenstvo a snažili sa získať strategického spojenca. Našli ho vo Francúzsku, ktoré Izraelu poskytlo zbrane aj vojenských odborníkov.

V dôsledku Násirovej politiky a jeho úvah o znárodnení Suezského prieplavu došlo v roku 1956 k lokálnemu vojenskému konfliktu, počas ktorého Izrael obsadil Sinajský polostrov a britské a francúzske letectvo spoločne bombardovali egyptské vojenské ciele pri Suezskom prieplave. Výsledkom tejto krízy bolo vyslanie mierových jednotiek OSN do prieplavu a takmer ročná vojenská prítomnosť Izraela na Sinajskom polostrove.

V druhej polovici päťdesiatych rokov zažívalo izraelské hospodárstvo vzostup. Postupne sa darilo riešiť zásobovanie vodou a úspešne sa rozvíjalo izraelské poľnohospodárstvo. Bez preháňania sa dá povedať, že Izraelčania urobili z vyprahnutej púšte záhrady, sady a polia. Ekonomický rast umožňoval prijímanie ďalších prisťahovalcov, predovšetkým Židov z krajín severnej Afriky, z Poľska, Maďarska a Rumunska.

Významným úspechom tohto obdobia bolo tiež dopadnutie nacistického zločinca Adolfa Eichmanna, ktoré sa podarilo v roku 1960 izraelskej tajnej službe Mossad. Eichmann bol po niekoľkomesačnom súdnom procese v Izraeli odsúdený na trest smrti, ktorý bol jedinou popravou vykonanou počas celého obdobia existencie štátu Izrael.

Šesťdňová vojna

logos-04-2018-david-rubinger.jpg
 
V šesťdesiatych rokoch už štát Izrael naplno prežíval svoj úspešný príbeh, arabské štáty však neprestali snívať o jeho zničení, ktoré plánovali a na ktoré sa pripravovali. Tieto vojenské plány arabských susedov Izraela viedli v roku 1967 k takzvanej šesťdňovej vojne.

Zdrvujúca porážka, ktorú zažil Egypt počas Suezskej krízy, viedla k pocitu poníženia a ešte väčšej nenávisti voči Izraelu. Prezident Násir bol rozhodnutý vymazať Izrael z mapy Blízkeho východu. V máji 1967 prekročilo egyptské vojsko Suez a vyzvalo prítomné jednotky OSN, aby sa stiahli so Sinaja. Vojaci OSN tejto výzve vyhoveli, čo prinútilo Izrael, aby vyhlásil úplnú mobilizáciu.

Koncom mája dal prezident Násir rozmiestniť v juhovýchodnej časti Sinajského polostrova delostrelecké batérie a pod hrozbou potopenia zakázal izraelským lodiam plávať Tiranskou úžinou do Akabského zálivu, kde sa nachádza izraelský prístav Ejlat. Proti židovskému štátu sa postavila koalícia Egypta, Jordánska, Sýrie a Iraku. Armády týchto štátov sa začali presúvať smerom k izraelským hraniciam. 5. júna 1967 sa Izrael rozhodol vykonať preventívny útok, zničil celé egyptské letectvo a v priebehu šiestich dní obsadil Pásmo Gazy, Sinajský polostrov, Západný breh Jordánu a Golanské výšiny. S Božou pomocou tak situáciu, ktorá mu hrozila zničením, obrátil na víťazstvo a vytvoril nárazníkové zóny, ktoré mu pomohli lepšie sa brániť počas nasledujúcich konfliktov.

Zrejme najvýznamnejším úspechom tejto vojny bolo oslobodenie východného Jeruzalema, ktoré umožnilo zjednotiť mesto, ktoré pred 3000 rokmi založil židovský kráľ Dávid ako hlavné mesto svojho kráľovstva. Židia sa tak opäť mohli slobodné modliť pri Západnom múre Chrámovej hory, všeobecne známom ako Múr nárekov.

Na obsadených územiach zaviedol Izrael vojenskú správu, ktorá sa snažila presvedčiť arabských predstaviteľov o výhodnosti spolupráce s izraelskou správou. Arabské obce, ktoré sa rozhodli spolupracovať, dostávali od izraelského štátu materiálnu podporu. Obyvateľom východného Jeruzalema bolo ponúknuté izraelské občianstvo. Na Západnom brehu Jordánu ponechal Izrael v platnosti jordánske zákony a umožňoval voľný pohyb osôb medzi Západným brehom a Jordánskom.

Časť Palestínčanov sa rozhodla bojovať proti Izraelu a uchýlila sa k teroristickým útokom. Hnutie Fatah, ktoré vzniklo v palestínskych utečeneckých táboroch, vykonalo v roku 1972 útok na izraelských športovcov na olympiáde v Mníchove. Tento tzv. Mníchovský masaker neprežilo 11 izraelských olympionikov.

Jomkipurská vojna

logos-04-2018-vojna.jpg
 
Roky, ktoré nasledovali po šesťdňovej vojne, boli pre Izrael veľmi úspešným obdobím. Krajina sa rozvíjala a napredovala v mnohých oblastiach, čo viedlo k akémusi falošnému pocitu bezpečia. Nepriatelia Izraela sa totiž s pomocou Sovietskeho zväzu pripravovali na nový konflikt. Ten napokon nastal pomerne skoro, a to 6. októbra 1973 počas osláv sviatku Jom Kippur. Armády Egypta a Sýrie vtedy zahájili nečakaný masívny útok na Izrael.

Egyptské vojská prekročili Sinajský prieplav a vstúpili na Sinajský polostrov, kde napadli izraelské vojenské posádky. Sýrčania medzitým napadli postavenia izraelskej armády na Golanských výšinách. Tieto útoky boli prekvapivé a nečakané. Izraelská armáda sa ocitla v defenzíve a utrpela ťažké straty. V krajine prebehla rýchla mobilizácia a až po dlhých dňoch bojov sa armáde židovského štátu podarilo zastaviť útočiace vojská a zatlačiť ich naspäť. V tomto konflikte bolo viac ako v tých predchádzajúcich vidno neviditeľnú ruku Toho, kto „nedrieme ani nespí a ochraňuje Izrael“. (Ž 12,4) Podľa svedectiev niektorých priamych účastníkov bojov sa na fronte udialo mnoho zjavných zázrakov, ktoré ich presvedčili, že sa im dostáva nadprirodzenej pomoci.

Poučení neúspechom svojich vojenských akcií Egypťania vedení prezidentom Avarom Sadatom sa rozhodli vyjednávať o trvalom mieri s Izraelom. Rokovania prebiehali v americkom meste s príznačným názvom Camp David a vyústili do dvoch mierových dohôd, ktoré boli podpísané v Bielom dome vo Washingtone dňa 17. septembra 1978 za účasti prezidenta USA Jimmyho Cartera. Zmluvy podpísal egyptský prezident Anvar Sadad a premiér Izraela Menachem Begin. Išlo o ďalší dôležitý krok v dejinách Štátu Izrael.

Libanonská vojna

Severný sused Izraela Libanon je krajinou so zmiešaným obyvateľstvom. Po stáročia tu vedľa seba žijú maronitskí kresťania a moslimovia. V dôsledku šesťdňovej a jomkipurskej vojny prišlo do Libanonu množstvo palestínskych Arabov, ktorí vytvorili obrovské utečenecké tábory a celkom zmenili demografiu krajiny, ktorá bola pre svoju vyspelosť a kozmopolitizmus nazývaná Švajčiarskom orientu. Kresťania tu stratili väčšinu a v krajine nastalo pnutie, ktoré vyústilo až do krvavej občianskej vojny, do ktorej sa časom zapojil aj Izrael, aby sa chránil pred útokmi palestínskych teroristických organizácií operujúcich v južnom Libanone a obmedzil vplyv Sýrie a neskôr tiež Iránu, ktorí sa tiež v tomto konflikte snažili presadiť svoje záujmy.

Izraelčania vstúpili do Libanonu po tom, čo v júni 1982 Organizácia pre oslobodenie Palestíny (OOP) zaútočila na izraelského veľvyslanca v Londýne. Už 13. júna obkľúčili Izraelské obranné sily Bejrút a prinútili predstaviteľov aj bojovníkov OOP opustiť Libanon. Hoci splnilo svoj cieľ, nemalo libanonské ťaženie izraelskej armády príliš veľkú podporu verejnosti a doma proti nemu prebiehali masívne demonštrácie. Jedným z dôvodov bola skutočnosť, že armáda nezabránila masakru v palestínskych utečeneckých táboroch Sabra a Šatíla, kde libanonské kresťanské milície povraždili množstvo ľudí po tom, ako bol zavraždený kresťanský prezident Libanonu. S riešením situácie v Libanone pomohli mierové sily OSN, nepodarilo sa však zabrániť sformovaniu ďalšieho nepriateľa Izraela, ktorým sú šíitské milície Hizballáh vojensky aj ekonomicky podporované Iránom a Sýriou. Izraelčania definitívne stiahli svojich vojakov z nárazníkového pásma v južnom Libanone v roku 2000.

Palestínske intifády a mierový proces

Moderné dejiny Izraela sú dejinami úspešného boja o prežitie na jednej strane a nemenej úspešným príbehom budovania štátu a jeho rozvoja vo všetkých oblastiach. Keď sa skončili arabsko-izraelské vojny a Židia sa ubránili všetkým pokusom o zničenie ich štátu, museli vynaložiť tiež obrovské úsilie na zachovanie vnútornej bezpečnosti krajiny.

Arabi žijúci na územiach ovládaných Izraelom (politicky označovaní ako Palestínčania) sa dlhodobo nevedeli zmieriť s existenciou židovského štátu. V charte OOP bolo donedávna uvedené, že cieľom hnutia je zničenie Izraela. Palestínski predstavitelia a moslimskí duchovní opakovane volali po protiizraelskom povstaní. Sami Palestínčania toto povstanie nazývajú arabským slovom intifáda. Doposiaľ prebehli dve intifády. Prvá trvala od roku 1988 počas úradovania izraelských premiérov Jicchaka Šamira a Jicchaka Rabina a skončila sa až podpísaním Mierovej dohody z Osla v roku 1993. Druhá intifáda, známa tiež ako Intifáda Al Aksá, vypukla v roku 2000 a trvala až do roku 2005. Palestínčania vtedy ako zámienku na rozpútanie povstania využili návštevu Ariela Šarona (vtedy opozičného politika) na Chrámovej hore v Jeruzaleme.

Intifády prebiehali v podobe organizovaných nepokojov a násilných demonštrácií, počas ktorých mladí Palestínčania hádzali kamene na vojakov. Dochádzalo tiež k teroristickým útokom na izraelských civilistov v hromadnej doprave, v reštauráciách alebo iných verejných miestach. Útoky prebiehali výbušninami, strelnými zbraňami, nožmi alebo motorovými vozidlami. Izraelské úrady teroristov vždy prísne trestali, napríklad búraním domov a mnohým útokom sa vďaka schopnosti izraelských bezpečnostných zložiek podarilo zabrániť.

Súčasne s nepokojmi prebiehali tiež politické rokovania, sprostredkovávané západnými diplomatmi, tzv. mierový proces. 13. septembra 1993 bola vo Washingtone pod patronátom prezidenta Billa Clintona podpísaná tzv. Mierová dohoda z Osla. Jej signatári Jicchak Rabin a Jásir Arafat boli neskôr za jej podpis ocenení Nobelovou cenou mieru. Výsledkom dohody bolo vytvorenie Palestínskej samosprávy na Západnom brehu Jordánu a v pásme Gazy. Akékoľvek ďalšie kroky však boli zablokované politickým odporom na palestínskej aj izraelskej strane.

V roku 2000 na mierovej konferencii v Camp Davide, na rovnakom mieste, na ktorom bola podpísaná mierová dohoda s Egyptom, nastala príležitosť, ktorá mohla vývoj konfliktu radikálne posunúť k riešeniu. Vtedajší izraelský premiér Ehud Barak ponúkol Jásirovi Arafatovi doposiaľ najväčšie ústupky: odovzdanie 91% sporného územia do správy Palestínčanov, pričom Izrael by si ponechal stávajúce hlavné židovské osady, evakuoval by 63 okrajových osád a zvyšné územie by bolo vykompenzované odovzdaním inej izraelskej pôdy. Izrael by tiež umožnil návrat časti utečencov a bol by ochotný zaplatiť odškodné v ňom stanovenej výške. Očakával, že na oplátku Palestínčania uznajú zvrchovanosť Izraela nad Jeruzalemom. K posvätným moslimským miestam na Chrámovej hore mal byť vytvorený špeciálny koridor a Palestínčania by dokonca mohli spravovať arabské štvrte Jeruzalema. Tieto návrhy však boli predsedom Palestínskej samosprávy Arafatom odmietnuté.

Dá sa povedať, že od tohto krachu rokovaní sa už nikam nepokročilo. Jásir Arafat medzičasom zomrel, Palestínčania sa zmietali v nejednote a vzájomných sporoch medzi hnutím Hamas, ovládajúcim pásmo Gazy a Fatahom, vládnucim na Západnom brehu. V Izraeli v posledných rokoch vládnu predovšetkým pravicové vlády, ktoré nechcú robiť kompromisy v otázke národnej bezpečnosti, a preto Palestínčania už nikdy nedostali takú veľkorysú ponuku ako v roku 2000.

logos-04-2018-depositphotos-22411747.jpg

Dôležité sporné otázky

Ani dnes po 18 rokoch nie sme zmiereniu medzi Izraelčanmi a palestínskymi Arabmi ani o krôčik bližšie. Ak má byť mierová dohoda a z nej vyplývajúce usporiadanie krajiny akceptovateľné pre Izrael, musí byť preň bezpečné a židovský štát musí kontrolovať ubrániteľné územie.

Izrael už viac razy použil stratégiu „územie za mier», napríklad, keď vypratal svoje osady v pásme Gazy a v roku 2005 ho odovzdal Palestínskej samo­správe. Namiesto mieru a upokojenia situácie tento krok priniesol súčasný stav, kedy je Gaza pod kontrolou Hamasu, ktorý násilím vyhnal predstaviteľov umiernenejšieho Fatahu, a slúži ako základňa viacerých teroristických organizácií. Tie odtiaľ vykonávajú raketové útoky na Izrael a snažia sa doňho podzemnými tunelmi infiltrovať. Izraelská opatrnosť v prípade ďalšieho vydávania území je teda celkom pochopiteľná.

Palestínčania v rámci mierového usporiadania požadujú návrat utečencov, tzn. obrovského množstva potomkov Arabov, ktorí počas arabsko-izraelských vojen opustili územie Izraela, pričom odmietajú uznať Izrael ako židovský štát. Tieto požiadavky sú pre Izrael z pochopiteľných dôvodov neprijateľné. Ich splnenie by totiž významne zmenilo demografiu krajiny a z hľadiska bezpečnosti by bolo vážnym rizikom.

Pre Izrael je veľmi dôležitou otázkou štatút hlavného mesta Jeruzalema. Východnú časť Jeruzalema, ktorú však tvorí aj historické hlavné mesto židovského národa, vrátane Dávidovho mesta a Chrámovej hory, na ktorej západnom okraji sa nachádza Múr nárekov, si nárokujú Palestínčania, ktorí sa v žiadnom prípade nechystajú ustúpiť. Pre Izrael, ktorý vyhlásil Jeruzalem za svoje „večné a nedeliteľné hlavné mesto“, neprichádza opätovné rozdelenie mesta do úvahy. Tento vývoj je celkom v súlade s biblickým proroctvom, ktoré vyslovil prorok Zachariáš. Ten vraví, že nastanú časy, kedy bude Jeruzalem „čašou opojenia“ a „priťažkým kameňom“ pre všetky národy, ktoré sa ho budú pokúšať dvíhať a porania sa oň. (Zach 12,2-3) Pre Izrael je veľkým povzbudením a zadosťučinením rozhodnutie USA presunúť do Jeruzalema svoje veľvyslanectvo. Podarilo sa to vďaka americkým kresťanským politikom, ktorých politický názor je ovplyvnený biblickým videním sveta. Práve takíto ľudia sú blízkymi spolupracovníkmi amerického prezidenta Donalda Trumpa, ktorý učinil toto odvážne rozhodnutie a dá presťahovať veľvyslanectvo práve v týchto dňoch v súvislosti s oslavami 70. výročia založenia Štátu Izrael.

Výnimočná krajina

Štát Izrael nemá na Blízkom východe sebe rovného. Ide o jediný štát, kde funguje ozajstná demokracia a ľudia všetkých národností, vierovyznaní, politických názorov tu slobodne žijú bez strachu z prenasledovania a útlaku. Je skutočnou domovinou Židov, ktorí majú zákonom garantované právo vykonať aliju, teda prisťahovať sa do Izraela. Počas 70 rokov existencie štátu sa z diaspóry do staronovej vlasti vrátili Židia z východnej aj západnej Európy, z USA, Ruska, arabských krajín aj čierni Židia z Etiópie.

Izraelčania si svojej slobody vážia, mladí ľudia uvedomelo nastupujú na povinnú vojenskú službu, trvajúcu v prípade mužov 3 a v prípade žien 1 rok. Služba v armáde je v tejto krajine cťou. Ľudí, ktorí ju absolvujú, pripraví nielen na ďalší potenciálny vojenský konflikt, ale zocelí ich a vyformuje z nich ľudí prakticky pripravených do života.

Židia sú odpradávna známi svojím dôrazom na kvalitné vzdelanie, nie inak je tomu aj v Izraeli. Jeho univerzity patria medzi najlepšie na svete. Je to práve táto schopnosť naplno využívať potenciál svojich obyvateľov, čo dáva Izraelu náskok pred ostatnými národmi. Izrael má najvyšší počet nositeľov Nobelových cien v pomere k počtu obyvateľov spomedzi krajín celého sveta. Izrael je krajinou vynachádzajúcou a produkujúcou najmodernejšie technológie. Je až zarážajúce, koľko technológií, ktoré nám každodenne uľahčujú životy, je založených na izraelských patentoch a vynálezoch. Uvediem iba niektoré: mobilný telefón, mikroprocesory Intel, navigačný systém Waze alebo solárne panely na výrobu elektriny, toto všetko sú izraelské vynálezy.

Izraelský národ je stelesnením prísľubu, ktorý dal Boh Abrahámovi: „Urobím z teba veľký národ, požehnám ťa, zvelebím tvoje meno. Buď požehnaním!“ (Gn 12,2; SEP) Hoci sa to z médií ovplyvnených palestínskou propagandou málokedy dozvieme, Izrael je nepochybným prínosom a požehnaním pre celý svet. Platí to zo svetského aj z duchovného hľadiska. Veď nebyť izraelského národa, nebolo by Písiem, neprišiel by Mesiáš a nepovstala by judeo-kresťanská civilizácia a kultúra.

70 rokov Štátu Izrael znamená 70 rokov úspechu, 70 rokov Božieho požehnania a priazne. Je to veľmi úspešný a inšpirujúci príbeh. Nezostáva nič iné, než pogratulovať Izraelu k tomuto krásnemu jubileu. Ako hovoria Židia: Mazal tov!



Související články

Kto (ne)zdedí Božie kráľovstvo|Logos 10 / 2007 | Jaroslav Kříž |Téma
Izrael 2011|Logos 6 / 2011 | Rastislav Bravčok |Ze života církve
Ballet Magnificat|Logos 5 / 2011 | Rastislav Bravčok |Ze života církve
Všichni spolu za Jeruzalém|Logos 11 / 2011 | Roman Farkaš|Ze světa
70. výročie založenia štátu Izrael|Logos 6 / 2018 | Daniel Šobr |Ze života církve