Ale těm, kteří ho přijali, dal právo být Božími dětmi – všem těm, kdo věří v jeho jméno. (Jan 1,12)

Boh je ten, ktorý Ťa ospravedlňuje

kladivo-opt.jpegSpravodlivý človek. Pre tých, ktorí veria v Boha Biblie, je tento výraz veľmi dôležitý. Je to otázka absolútnej existencie - veď podľa Písma sa do života vo večnosti dostanú iba spravodliví ľudia. Údelom tých ostatných je večné trápenie. Najdôležitejšou úlohou kresťanov - nad všetky ostatné - je: získanie a udržanie svojho spasenia, a tiež aby boli v tomto cieli nápomocní iným. K tomuto je však nutné stať sa už tu na zemi spravodlivým človekom, a aj ním zostať. Ale - ako sa dá získať spravodlivosť? A vôbec: čo znamená byť spravodlivým?

Apoštol Pavol zhrnul odpoveď na túto otázku takto: „...tak usudzujeme, že sa človek ospravedlňuje vierou bez skutkov zákona.“ (Rim 3,28) Tieto slová o ospravedlnení podáva Písmo ako centrálne vyhlásenie, ktoré znamená základ kresťanskej viery. Pre prirodzenú myseľ je toto tvrdenie prekvapivé. Vyjadruje to, že sa nestávame spravodlivými pred Bohom vďaka svojim dobrým skutkom, ale výhradne skrze vieru v Ježiša Krista. Toto je v protiklade so všeobecným ponímaním, ktoré má sklon automaticky túto otázku vysvetľovať nasledovne: spravodlivý je ten človek, ktorý činí dobré skutky, tak ako hriešnik konajúci hriešne skutky. Teda, zvyčajne si myslíme, že hriešny človek sa stáva spravodlivým vtedy, keď začne konať dobré skutky. Toto chápanie pochádza z prirodzeného ponímania pozemského človeka. Automaticky takto zmýšľame preto, lebo nevidíme do vnútra človeka, ani jeho duchovný stav, preto vychádzame z posúdenia skutkov. Ale keďže Boh veľmi dobre vidí, čo je v srdci človeka, vidí a zmýšľa presne opačne ako my. Podľa Jeho zmýšľania, ktoré poznáme z Písma, človek nie je hriešny preto, lebo činí hriech, ale preto činí hriech, lebo už je hriešny. Vyjadruje tým svoju prirodzenosť, skrytý stav jeho vnútra – srdca aj ducha. Takisto spravodlivý človek sa nestáva spravodlivý tým, že koná spravodlivo. Opak je pravdou – dobré veci je schopný robiť vtedy, keď už je spravodlivý. A keďže naše skutky určuje vnútorný duchovný stav – toto je koreň, skutky sú už iba ovocím. Tak ako sa ani barón Munchausen nedokázal dostať z močiara tým, že by bol sám seba ťahal za vlasy, tak sa ani jediný hriešny človek nedokáže sám, z vlastných síl stať spravodlivým pred Bohom, lebo každý jeho skutok určuje jeho vnútorný duchovný stav. Nedokáže urobiť nič preto, aby zmenil svoju duchovnú prirodzenosť. Hriech je v prvom rade duchovná, a len v druhom rade, vidiac ovocie, morálna realita, a takisto aj spravodlivosť.

Z milosti

Toto je ústredné vyhlásenie kresťanskej viery, pre prirodzenú myseľ spočiatku nezvyčajné, ktoré Pavol podrobne vysvetľuje vo svojich listoch. Podľa tohoto kvôli Adamovmu pádu, na každého človeka vplýva hriech, t. z. že každý človek sa narodil s hriešnou prirodzenosťou a nikto sa na tejto planéte nenarodil ako spravodlivý (so spravodlivou prirodzenosťou). Ježiš Kristus - Boží Syn, bol jediný, ktorý nebol ovplyvnený prvotným hriechom (bez spolupráce svojho pozemského otca, počatý v stave milosti).

Prvotný hriech teda znamená, že od svojho počatia vlastníme hriešnu prirodzenosť, a preto všetci konáme hriešne skutky, a nie kvôli hriešnym skutkom sa stávame ľuďmi s hriešnou prirodzenosťou. Morálny Zákon daný ľudstvu skrze Mojžiša priniesol známosť, no skutočne oddaných nasledovníkov udivil tým, že ani s vypätím všetkých svojich síl, nedokážu žiť tak, aby ho neporušili, to znamená, že človek nedokáže žiť bez hriechu. Aj toto nám potvrdzuje, že ani známosť, ani prijatie Zákona samo o sebe nikoho neoslobodí z moci hriechu, čo nám zase potvrdzuje, že hriech je väčšia duchovná sila, než sme my sami. Lenže! V stave hriešnosti nemôžeme byť spasení. Toto je ale zúfalá situácia, pretože aj keby sme sa zo všetkých síl snažili urobiť všetko pre večný život - predsa ideme cestou do večného zahynutia! „Alebo či neviete, bratia, - lebo hovorím znalým zákona - že zákon panuje nad človekom dotiaľ, dokiaľ žije? Lebo vydatá žena je priviazaná k živému mužovi zákonom. Ale keby muž zomrel, bola by oprostená zákona muža. A tak teda, kým žije muž, budú ju volať cudzoložnicou, keby bola ženou inému mužovi. Ale keby zomrel muž, slobodná je od zákona, aby nebola cudzoložnicou, keby bola pripojená inému mužovi. Nasledovne, moji bratia, aj vy ste usmrtení zákonu skrze telo Kristovo, aby ste boli vlastníctvom inému, tomu, ktorý to vstal z mŕtvych, aby sme niesli ovocie Bohu. Lebo keď sme boli v tele, pôsobili v našich údoch vášne rôznych hriechov, vznikajúce skrze zákon, aby sme niesli ovocie smrti. Ale teraz sme oprostení zákona zomrúc tomu, kým sme boli držaní, tak aby sme slúžili v novote ducha, a nie v starobe litery. Čo teda povieme? Že je zákon hriechom? To nech sa nestane! Ale hriechu som nepoznal, iba skrze zákon. Lebo ani o žiadosti by som nebol vedel, keby nehovoril zákon: Nepožiadaš! Ale hriech dostanúc príčinu skrze prikázanie spôsobil vo mne všelijakú žiadosť; lebo bez zákona je hriech mŕtvy. A ja som kedysi žil bez zákona, ale keď prišlo prikázanie, hriech ožil, ale ja som zomrel, a ukázalo sa, že prikázanie, ktoré mi malo byť na život, to isté mi bolo na smrť. Lebo hriech dostanúc príčinu skrze prikázanie zviedol ma a skrzeň zabil. Tak tedy je zákon svätý, i prikázanie je sväté i spravodlivé i dobré. Či tedy to dobré sa mi stalo smrťou? Nech sa nestane! Ale hriech, aby sa ukázal, že je hriechom, ktorý mi skrze to dobré pôsobí smrť, aby bol hriech zvrchovane hriešnym skrze prikázanie. Lebo vieme, že zákon je duchovný, ale ja som telesný, predaný pod hriech. Lebo čo robím, neuznávam; lebo nerobím toho, čo chcem, ale činím to, čo nenávidím. Ale ak činím to, čoho nechcem, súhlasím so zákonom, že je dobrý. A tak teraz už nerobím toho ja, ale hriech, ktorý prebýva vo mne. Lebo viem, že neprebýva vo mne, to jest v mojom tele, dobré. Lebo chcenie leží pri mne, ale robenia dobrého nenachádzam, lebo nečiním dobrého, ktoré chcem, ale to zlé, ktorého nechcem, to robím.“ (Rim 7. kap.)

„Boh je, ktorý ospravedlňuje.
Kde, kto odsúdi?“ (Rim 8,33-34)

Apoštol Pavol skrze Ducha Svätého prichádza k tomu, že pôvodne cieľom Zákona nebolo ospravedlnenie, a ani to nebolo ním umožnené, ale išlo práve o to, aby nám zjavil prítomnosť a moc hriechu prebývajúceho v koreňoch ľudskej prirodzenosti, ktorý má vládu nad životom každého človeka, a týmto vytvoril potrebu spasenia - Mesiáša. Ospravedlnenie z vlastných síl je teda úplne nemožnou vecou, človek sa musí obrátiť o pomoc k Bohu, aby ho vyslobodil z moci hriechu a jeho následkov.

Bohabojní, čestní, ale na prirodzenej úrovni zmýšľajúci, náboženskí ľudia hovoria: „Ak sa mi podarí vďaka mojim dobrým skutkom stať sa spravodlivým človekom, Boh ma oslobodí od trestu a úderov osudu pre moje neprávosti, oslobodí ma od neúspechov a zatratenia. Za takýmto zmýšľaním je totiž ilúzia, ktorú apoštol Pavol vyvracia: nikdy sa totiž takýmto ľuďom nepodarí naplniť tú jedinú podmienku - podmienku ospravedlnenia. Musia pochopiť, že túto podmienku nedokáže naplniť nikto, že to musí urobiť namiesto nás Pán, lebo toho nie sme jednoducho schopní. Veď v našej prirodzenosti je zakódovaný hriech, ktorý je omnoho silnejší, než my. Riešením a odpoveďou Božou je spasenie, obeť Pána Ježiša Krista na golgotskom kríži. On jediný bol bez hriechu, počatý zvláštnym spôsobom, a tým ochránený od hriechu. Vyniesol všetky naše hriechy aj trest za ne na kríž, aby sa za nás obetoval Bohu, potom vstal z mŕtvych, a tak porazil moc hriechu a smrti na zemi. Preto dostal anjelom zjavené Meno - Ježiš, ktorého význam je: Vysloboditeľ, Záchranca. „A keď o tom premýšľal, hľa, ukázal sa mu anjel Pánov vo sne a povedal: Jozefe, synu Dávidov, neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, lebo to, čo je v nej splodené, je zo Svätého Ducha; a porodí syna a nazveš jeho meno JEŽIŠ, lebo on zachráni svoj ľud od ich hriechov.“ (Mt 1,20-2)

Z Božieho pohľadu nemôže byť spasenie a ospravedlnenie človeka závislé od jeho vlastných síl a schopností z dvoch príčin: Po prvé, nebola by za to všetko vzdaná sláva Bohu a po druhé, lebo by sa to každému nepodarilo, iba primerane šikovným, múdrym, vzdelaným, inteligentným, silným, schopným a primerane vychovaným ľuďom. Obidva body by protirečili Božej spravodlivosti. „Lebo ste milosťou spasení skrze vieru, a to nie zo seba, je to dar Boží, nie zo skutkov, aby sa niekto nechválil.“ (Ef 2,8-9) Boh znížil latku bez zaujatosti na ten najnižší - na nultý bod, aby bolo spasenie dosiahnuteľné pre každého, aby nezáviselo od ľudskej schopnosti, či majetku, ale aby ho aj ten najzaostalejší, najslabší, najnevzdelanejší, najhriešnejší človek mohol dosiahnuť. Večný život totiž nemôže byť závislý od našej rozumovej schopnosti, pôvodu, materiálneho zabezpečenia, miery vzdelanosti, inteligencie či výchovy, veď toto všetko sa vyskytuje až počas nášho pozemského života. A aby bola za spasenie vzdaná sláva Bohu, uzavrel každú jednu možnosť prístupu k spaseniu z vlastných výkonov, ešte aj pred tými, ktorí si myslia, že sú dostatočne bystrí, silní a múdri na to, aby sa im to podarilo. A keď už naozaj pre nič iné, tak práve pre túto myšlienku, za ktorou stojí obrovská pýcha, ktorá by ich vylúčila z večného života.

... skrze vieru

Z milosti, skrze vieru. Jednu vec predsa len musí urobiť človek, ktorý prijíma spasenie, aby sa Božia sila vyslobodenia od hriechu uvoľnila v jeho živote: musí prijať Božiu milosť vierou, ktorá nám je daná v Kristovi Ježišovi. No aj túto vieru dostávame ako dar od Pána, veď viera pochádza skrze počutie Božieho slova. Pravdaže, každý má slobodu to aj odmietnuť. No aj keď to prijme nie je to jeho zásluha.

V dnešnej náboženskej kultúre chápu vieru tak, že to nie je nič iné, ako prijatie náboženského vierovyznania. Toto je ale taká intelektuálna záležitosť, ktorú Písmo nechápe ako pravú vieru. Ospravedlnenie sa teda neudeje automaticky v živote človeka iba preto, lebo z rôznych príčin v mysli prijme a vyzná - z prevzatia rodinných, či národných tradícií, vďaka výchove, intelektuálnemu uváženiu, či poslušnosti dogmám, že Ježiš je Syn Boží.

Najprv: „... lebo srdcom sa verí na spravodlivosť a ústami sa vyznáva na spasenie,“ hovorí Pavol v liste Rimanom 10,10. Miestom biblickej viery totiž nie je myseľ, ale srdce. Srdce je centrom a podstatou celej osobnosti. Písmo nevyučuje o srdci v dnešnom sentimentálnom, pocitovom ani rozumovom poňatí, ale ako o prameni osobnosti, z ktorého pochádzajú pocity, vôľa aj myslenie. Pojem biblická viera najpravdivejšie vyjadruje hebrejský výraz „emuná“ a znamená: stavať, postaviť na základ, oprieť sa o niečo, čo vydrží. Znamená aj nosiť na rukách, pritúliť, utíšiť, potešiť (ako keď nosíme dieťa na rukách). Emuná teda absolútne neznamená intelektuálne prijatie, ale v prvom rade aktívny východzí pohyb srdca z predchádzajúceho stavu, kedy celú svoju tiaž oprie o niečo (niekoho) iné, tak ako tiaž domu držia základy, alebo tak, ako rodič drží dieťa na rukách (celú tiaž, hmotnosť dieťaťa). Lepšie to v našom jazyku vyjadruje výraz dôvera, než viera, pretože pod výrazom viera v našej kultúre rozumieme skôr prijatie informácií, o ktorých nemáme bezprostredné, isté znalosti. Viera v Boha teda znamená, že celú tiaž o pozemský aj večný život premiestnime na Pána tak, ako tiaž domu stojí na jeho základoch, ako aj tiaž dieťaťa na rukách rodiča. Je to duchovná, srdcová, nie intelektuálna aktivita. Nie je to pasívne prijatie, či očakávanie. Zriekame sa toho, že chceme sami seba podržať - a celú zodpovednosť odovzdávame Bohu.

Na prirodzenej úrovni zmýšľajúci náboženskí ľudia sa toto snažia urobiť tak, že si o istej veci myslia, že celú jej tiaž musia uniesť sami: „keď zvíťazíme nad hriechom, tak v ostatných veciach môžeme dôverovať Pánovi.“

Kresťanská viera ale hovorí: „Potrebujem vyslobodenie od hriechu, spasenie, záchranu od Pána, a potom aj všetko ostatné môžem očakávať od Neho.“ Takýto človek sa stopercentne odovzdá v dôvere Bohu, celú tiaž svojho života položí na Neho, aj vyslobodenie od hriechu a ospravedlnenie.

Morálny, na prirodzenej úrovni zmýšľajúci človek, sa na tomto často pohorší. „No určite! Toto by bolo príliš ľahké!“ hovorí. „Pravdaže, aby všetko robil Boh!“ dodáva. Kde je potom morálna zodpovednosť človeka a zásluhy za dobré skutky?“ pýta sa. Takíto ľudia ešte nezažili, čo je to mať zlomené srdce, kým si myslia, že si vedia sami zaistiť spasenie, ospravedlnenie ako následok dobrých skutkov. Dávid ale hovorí, že Boh nežiada od človeka obeť, ale práve zlomené srdce, zlomeného (skrúšeného) ducha. „Pretože si nežiadaš obeti, lebo by som dal ochotne; v zápalnej obeti nemáš záľuby. Obeti Božie sú skrúšený duch. Skrúšeným srdcom a zdrteným, ó, Bože, neopovrhuješ.“ (Ž 51,18-19) Keďže je srdce a duch centrom osobnosti, jeho fundamentom, človek zdrteného (skrúšeného) srdca a ducha znamená: ten, ktorý v najhlbšom vnútri svojej bytosti stratil prirodzenú stabilitu a ilúziu, že by bol z vlastných síl schopný vyhovieť podmienkam spolužitia (spoločenstva) so Svätým Bohom.

Šalamún nás upozorňuje: „Mužný duch znáša svoju nemoc; ale zroneného ducha kto unesie?“ (Pr 18,14) Udivujúce: pred Bohom je milé to, čo je pre človeka neúnosné! Boží záujem, Jeho prítomnosť je s tými (Iz 57,15-16;66,2), ktorí sú v stave núdze, ktorí pochopili, že celé svoje bytie, tiaž pozemského aj večného života musia vložiť na Pána, lebo ani niet inej voľby, niet inej cesty spasenia! Tomuto stavu, ktorý je okamihom pravdy v živote človeka, slúžil Mojžišovský zákon. Takíto ľudia sú „duchovní žobráci“ (chudobní duchom) - oni dedia Božie kráľovstvo. Toto je teda pôvodný a pravý obsah viery v Božiu milosť. Tí „silní, morálni“ ľudia, ktorí sa cítia urazení z ponuky ospravedlnenia z milosti, ktorí odmietajú žiť „život zadarmo“ od Boha, ktorých pohoršuje, že nemusia urobiť nič pre ospravedlnenie, že by až takto ľahunko fungovalo spasenie! ... že to až takto! … môže obdržať každý, aj ten najväčší hriešnik, že to nie je odmena - mzda, oni vlastne ani nerozumejú vzťahu Boh-človek. On je Stvoriteľ, my sme Jeho stvorenstvom, totálne závislým od Neho. Boh ich „silnú morálku“ vidí ako sebaklam a pýchu. Boh iba zďaleka pozná nadutých ľudí. Na toto hovorí Ježiš: „... toho času odpovedal Ježiš a riekol: Ďakujem Ti, Otče, Pane neba i zeme, že si skryl tieto veci pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich nemluvňatám, áno, Otče, lebo tak sa ti to ľúbilo.“ (Mt 11,25-26)

Abrahám, otec viery

mreze-opt.jpegNový zákon rozhodne hovorí, že Abrahám je ako otcom Židov, tak aj otcom viery. Aj on sa stal spravodlivým skrze vieru. Hoci bola Sára neplodná, Boh im zasľúbil nemožné: „... a Hospodin ho vyviedol von a riekol: … nože pozri hore na nebo a spočítaj hviezdy, ak ich budeš môcť spočítať. A potom mu riekol: Tak bude tvoje semä. A uveril Hospodinovi, (heemin: … vložil celú tiaž na Pána) a On mu to počítal za spravodlivosť.“ (1Moj 15,5-6)

Abrahám nedosiahol ospravedlnenie pred Bohom pre svoje dobré skutky, v morálnom význame, ale preto, lebo dôveroval Bohu v nemožnej situácii, veril v Jeho nadprirodzenú silu a v naplnenie zasľúbení. Inak povedané: vďaka viere v naplnenie zasľúbení sa stal spravodlivým. Bez viery v zázrak ani niet biblického ospravedlnenia: aj ospravedlnenie kresťanov je výhradne a v plnej miere závislé od viery v zázrak Ježišovho vzkriesenia. Toto neznamená iba samotné prijatie tohoto historického faktu, ale že celý svoj život položíme na silu vzkriesenia a naplnenia Božích zasľúbení, na Božiu všemohúcnosť.

Dobré a spravodlivé skutky vyživované z tejto viery len nasledujú ospravedlnenie. Apoštol Pavol v štvrtej kapitole listu Rimanom hovorí o dvoch typoch ľudí: jedni pracujú na svojom ospravedlnení, tí druhí nevynakladajú úsilie, ale veria v Toho, ktorý ospravedlňuje bezbožného, vo Všemohúceho Boha, ktorý je schopný nás s hriešnou prirodzenosťou, neschopných ničoho dobrého, učiniť spravodlivými. K tomu je potrebný aspoň taký stvoriteľský zázrak, aký potrebuje neplodná žena k počatiu.

Tento zázrak sa udeje vo vnútri ducha u tých, ktorí vložia na Pána pre človeka neúnosnú tiaž, uskutočnenie ospravedlnenia a spasenia, to znamená, že dôverujú Bohu. Je mimoriadne dôležité, že túto vieru nemožno oddeliť od Ježiša Krista a Jeho obeti zmierenia. Boží morálny zákon zostáva aj naďalej pravdou, ako tomu vždy bolo a aj bude, milosť ju neruší. Ospravedlnenie z viery nehovorí, že hriech už nie je odteraz hriechom, že Boh jedným šmahom vymazal svoj Zákon, a že si každý môže robiť čo chce. Hriech je realita. Preto je ospravedlnenie zadarmo iba pre nás: Boh musel jeho cenu zaplatiť životom a krvou svojho Syna. Ospravedlnenie z viery spočíva výhradne v krvi a v obeti zmierenia Ježiša Krista - Mesiáša. Skrze živú dôveru v moc vykúpenia sa stáva realitou vďaka sile Ducha Svätého. „... ktorého preduložil Boh za obeť zmierenia skrze vieru v jeho krvi na ukázanie svojej spravodlivosti pre pustenie stranou predošle sa udialych hriechov do času obeti Kristovej.“ (Rim 3,25)

Kedy sa stávame spravodlivými?

Podľa učenia Novej zmluvy sa človek stáva spravodlivým vo chvíli, keď v dôvere vloží celú svoju bytosť do Božej všemohúcej sily skrze Ježiša Krista, vzýva Jeho Meno, aby bol oslobodený od hriechov a jeho následkov. Je mimoriadne dôležité všimnúť si, že Písmo hovorí o ospravedlnení veriaceho v minulom čase ako o niečom, čo sa už stalo. „Ospravedlnení súc teda z viery máme pokoj blížiť sa k Bohu skrze svojho Pána Ježiša Krista. A tak teda je omnoho istejšie, že teraz, keď sme ospravedlnení jeho krvou, budeme zachránení skrze neho od budúceho hnevu.“ (Rim 5,1 a 9)

Ľudia, ktorí veria celým srdcom v Ježiša Krista, sa už teda stali spravodlivosťou, sú za okamihom ospravedlnenia, sú spravodliví. Neznamená to ale, že už nikdy nezhrešia. Znamená to, že sa stav ich vnútra, skrze Božiu stvoriteľskú silu, nielen symbolicky, ale skutočne zmenil. Podľa Božieho zmýšľania je to vnútorný stav človeka, ktorý určuje jeho skutky, preto Pán v prvom rade nemení naše skutky, ale stav nášho srdca. A takto sa ospravedlnenie udeje okamžite z milosti - skrze vieru, keď človek vzýva Meno Ježiša Krista. Z toho potom pramení to, že jeho skutky sa očisťujú, hriechy sa pomaly vytrácajú. Doterajší hriešny životný štýl vystrieda spravodlivý život aj skutky, presne tak, ako sa predtým množili zlé skutky kvôli hriešnej prirodzenosti. Skutky sú už iba ovocím vnútornej zmeny, ktorú Boh vypôsobí od prvého okamihu v srdci človeka. Boh nemusí počkať na naše spravodlivé skutky, aby nás vyhlásil za spravodlivých, ale to urobí hneď, pretože On vidí do nášho srdca. Daruje nám spravodlivosť Ježiša Krista vďaka viere v milosť. Ospravedlneného človeka naplní radosť zo spasenia, šťastie, pocit pokoja, láska voči blížnym a hlavne voči Bohu.

Spravodlivý Jakub

Jakuba - Ježišovho brata - pastora jeruzalemského zboru, podľa raných mimobiblických zdrojov, ešte aj v nekresťanských židovských kruhoch ctili prezývkou - spravodlivý. On dopĺňa Pavlove vyučovanie, v ktorom upozorňuje, že vieru musia nasledovať skutky. „Čo to prospeje, moji bratia, keď niekto hovorí, že má vieru a nemá skutkov? Či ho azda tá viera môže spasiť? A keby brat alebo sestra boli nahí a nemali by denného pokrmu, a keby im niekto z vás povedal: Iďte v pokoji, zohrejte sa a najedzte sa, a keby ste im nedali toho, čo je potrebné telu, čo to osoží? Tak aj viera, keď nemá skutkov, je mŕtva sama v sebe. Ale niekto povie: Ty máš vieru, a ja mám skutky. Ukáž mi svoju vieru bez skutkov, a ja ti ukážem svoju vieru zo svojich skutkov. Ty že veríš, že je jeden Boh? Dobre robíš. Aj démoni veria a trasú sa. Ale či chceš zvedieť, ó, prázdny človeče, že viera bez skutkov je mŕtva? Či nebol Abrahám, náš otec, ospravedlnený zo skutkov donesúc obeťou svojho syna Izáka na oltár? Teda vidíš, že viera spoluúčinkovala s jeho skutkami a že viera bola dokonaná zo skutkov. A naplnilo sa písmo, ktoré hovorí: Abrahám uveril Bohu, a počítalo sa mu to za spravodlivosť, a bol nazvaný priateľom Božím. Tak teda vidíte, že sa človek ospravedlňuje zo skutkov, a nie samo z viery. Tak podobne aj smilnica Rachab, či nebola ospravedlnená zo skutkov, keď prijala poslov a súrne ich vyslala inou cestou? Lebo ako je telo bez ducha mŕtve, tak je i viera bez skutkov mŕtva.“ (Jak 2,14-26)

Množstvo teológov, medzi nimi aj Luther, toto vyučovanie vysvetľuje tak, že Jakub protirečil Pavlovi. Toto je ale nedorozumenie. Jakub totiž vysvetľuje tú istú pravdu, len z iného uhla pohľadu. Niektorí prekrútili Pavlove vyučovania takto: „ak je ospravedlnenie z viery, potom môžeme pokojne hrešiť ďalej a vôbec sa nemusíme namáhať odporovať voči hriechu, veď Boh nás už ospravedlnil.“ Ale všetci, ktorí takto zmýšľajú, nerozumejú - ale vôbec ničomu. Pre nich Pavlovo učenie nie je životom, ale abstrakciou. Totiž, ak sa niekto skutočne s vierou, úprimne obráti k Bohu skrze Ježiša Krista, pretože poznal, že sa inak neoslobodí od hriechov, počíta sa mu to za spravodlivosť. Následkom toho bude, že z celého srdca bude poslúchať Božie slovo a z celej sily sa bude snažiť už nie zo strachu, ale z vďačnosti a lásky k Bohu žiť bez hriechu.

Pavol sa snaží skrze Ducha Svätého vysvetliť, že Božia milosť predčila snahu človeka, veď horlivosti voči zachovávaniu Božích príkazov je schopný iba ten, kto už sa stal spravodlivým. Tu nie je reč o nejakej abstraktnej teológii, aby sme sa nemuseli obrátiť, ale o skutočnom vzťahu s Bohom a o sile posvätenia. Jakub teda zdôrazňuje toto: Ak sa spravodlivý z viery neprejaví v nesení ovocia skutkov spravodlivosti, tak sa v skutočnosti v jeho živote nič neudialo, alebo sa to vytratilo a zostáva na úrovni mysle, existuje to pre dotyčného len na úrovni teológie alebo prázdneho pojmu. V stave skutočného ospravedlnenia totiž Všemohúci Boh nadprirodzene zasahuje skrze silu Ducha Svätého do života človeka, ktorý Mu dôveruje: vzkriesi ho zo stavu duchovnej smrti, znovustvorí jeho ducha a oslobodí ho spod moci hriechu. Toto je znovuzrodenie od Ducha Svätého, bez ktorého nikto neuvidí Božie kráľovstvo. „A Ježiš odpovedal a riekol mu: Amen, amen ti hovorím. Ak sa niekto nenarodí znova, nemôže vidieť kráľovstvo Božie. A Nikodém mu povedal: Ako sa môže narodiť človek, keď je starý? Či azda môže po druhé vojsť do života svojej matky a narodiť sa? Ježiš mu odpovedal: Amen, amen ti hovorím, že ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do kráľovstva Božieho. Čo sa narodilo z tela, je telo, a čo sa narodilo z Ducha, je Duch. Nediv sa, že som ti povedal: Musíte sa narodiť znova. Vietor, kam chce, tam veje, a čuješ jeho zvuk, ale nevieš, odkiaľ prichádza a kam ide; tak je to s každým, kto sa narodil z Ducha.“ (Jn 3,3-8) Toto nie je symbolika, abstrakcia, či prázdna teológia, ale úplne reálna nadprirodzená udalosť. Navyše, skutky viery, ktoré Jakub spomína, vôbec nie sú totožné so skutkami zákona. Spomína vo svojom liste dva príklady na skutky viery: Po prvé, Abraháma, ktorý sa práve chystá obetovať svojho syna Izáka a po druhé, kananejskú prostitútku Rachab, ktorá ukryla izraelských zvedov. Tak schválne: čo majú tieto dva príbehy spoločné s Mojžišovským zákonom? A vôbec! Do akej miery boli tieto skutky morálneho charakteru?

Spory

Hoci stredoveký katolicizmus vyznával ospravedlnenie z viery, cirkevní otcovia stáli ujednotení na tomto základe (aj Augustín, ktorý mal najväčšiu autoritu) - do praxe sa silno prepašovalo falošné učenie o ospravedlnení z dobrých skutkov. V prvom rade to boli rôzne liturgické činnosti (sviatosti, modlitby a pôsty, kult svätých, omše a pod.). Katolícka teológia sa to snažila zlegalizovať, pričom na doktrinálnej úrovni nemohla poprieť ospravedlnenie z viery a učenie apoštolov. Z tejto zmesi sa vytvorila akási podivná zdvojenosť (nie je tu teraz priestor podrobne to rozoberať), ale podstata bola v tom, že hoci sa ospravedlnenie deje výlučne z viery, na tento stav sa človek môže akoby predpripraviť liturgiou a dobrými skutkami, pričom svoje ospravedlnenie môže rozvíjať ďalej, navyše môže získať aj nejaké zásluhy! Táto teológia slúžila ako základ pre púte (skutkami zaslúžené odpustenie hriechov, rozbujnenie kultov až po možnosť zakúpenia odpustkov). Luther a ostatní reformátori prišli na to, že táto poprekrúcaná, vyprázdnená, abstraktná, komplikovaná teológia v skutočnosti zapiera podstatu učenia o ospravedlnení z viery. Pokiaľ sú Pavlove slová pravdivé, tak je absolútne nemožné, aby človek, ktorý má v sebe od počiatku nepriateľský vzťah k Bohu, mohol robiť také skutky, ktorými by sa mohol predpripraviť na ospravedlnenie. K tomuto by musel byť už vopred spravodlivým.

otec-opt.jpegTakisto už ospravedlnený človek nemôže rozvíjať svoje ospravedlnenie, pretože ho už má, a pokiaľ ho už má, tak ho má úplne. Niet už na tom čo stupňovať či vylepšovať. Navyše by potom nebola vzdaná všetka sláva Bohu, pretože človek by mohol získať svoje ospravedlnenie skrze zásluhy.

Na obnovené protestantské učenie o ospravedlnení z viery vyslovil rímsko-katolícky Tridentský koncil v 16. storočí kliatbu. V novembri 1999 Vatikán a Luteránska Svetová Únia vydali spoločné vyhlásenie o ospravedlnení, v ktorom tvrdia, že sa im podarilo aspoň v zásadných otázkach zotrieť rozdiely, a takto záležitosť vzájomných preklínaní vymazali.

Množstvo luteránskych teológov však proti tomuto vyhláseniu protestovalo, no odporcovia sú aj na katolíckej strane. Dokument ale nerieši kliatby týkajúce sa kalvínskych a iných protestantských cirkví, pritom, čo sa týka ospravedlnenia, zväčša vyznávajú to isté, čo vyznával Luther,

Žalobca

Keďže ľudia obdržali ospravedlnenie z milosti skrze vieru, je to pre satana - nadprirodzeného Božieho nepriateľa, totálna prehra a z tohoto dôvodu sa snaží mobilizovať veľkú časť svojich síl na zmarenie tejto skutočnosti. Preto je v tejto oblasti toľko bojov, o ktorých formálni náboženskí a svetskí ľudia nemajú ani poňatia, poznajú ich iba tí, ktorí sú ospravedlnení z viery.

A keďže satan nemôže úspešne zaútočiť proti Božej milosti, snaží sa o prerušenie pupočnej šnúry medzi spravodlivosťou a vierou (dôverou), vo vzťahu Boh - človek. Preto rôznymi prostriedkami obviňuje kresťanov, zatemniac ich spravodlivosť. Zostala mu totiž jediná možnosť: zničiť životy kresťanov tým, že im nanúti uveriť tomu, že sa v skutočnosti ani nestali spravodlivými, týmto sa preruší ich dôvera v Pána a sami sa tak vylúčia z milosti.

„Ešte si nedosiahol absolútnu dokonalosť, a preto nemôžeš byť spravodlivý!“ tento argument používa diabol proti veriacim, zneužijúc prirodzenosť a spôsob zmýšľania človeka, ktorý má sklon posudzovať podľa skutkov, ignorujúc svoj osobný, vnútorný vzťah s Bohom. Pre satana je to až natoľko charakteristické, že podľa tohoto dostal aj svoje meno. Hebrejský výraz „šatan“ znamená: protivník, odporca, žalobca, ten, ktorý obviňuje, osočuje, ohovára. Výraz „sitná“ od slova „šatan“ znamená: zradu, udavačstvo, žalobu. Mená, pochádzajúce od Boha, vyjadrujú vždy najvnútornejšiu podstatu a charakteristiku dotyčnej osoby. Satanove vystúpenia v Biblii súvisia vždy so žalobou. V gréčtine je jeho meno: Diabolos. Význam: osočuje, ohovára, obviňuje, žaluje, udáva, zrádza, ten, ktorý ničí (doslova trhá) vzťahy.

Najhlavnejšou príčinou Jobových utrpení bolo to, že ho Boh uznal pred nebeskými bytosťami za spravodlivého. Toto vyvolalo satanov útok obvinení a žalôb. Tvrdil o ňom, že sa chce Bohu páčiť iba preto, aby si mohol šťastne nažívať, a aby ho snáď nestihol nejaký úder osudu. Boh dopustil na Joba skúšku, aby vyšla najavo pravda. Satan dostal od Pána povolenie zničiť Jobov majetok a deti, no predsa sa mu nepodarilo, aby Job upadol do hriechu. Potom sa satan znovu postavil pred Hospodina a zopakoval svoju obžalobu s tým, že keby sa údery dotkli jeho tela, určite by Ho zaprel. Tu sa začína Jobov zdrvujúci vnútorný zápas o zachovanie a dokazovanie svojej spravodlivosti. Jobova manželka sa postavila na odpor voči Bohu, priatelia proti nemu samotnému - všetci sa stali satanovými prostriedkami, aby ho presvedčili, že tieto údery prišli na neho kvôli hriechu. Napokon ale Boh vyhlasuje Joba za spravodlivého a jeho priateľov vážne pokarhá. Satan sa ukázal ako falošný žalobca.

Keď sa Židia vracajúci z babylonského zajatia opäť pustili do stavby druhej Svätyne, opakovala sa podobná situácia, ako v neviditeľnom, tak aj vo viditeľnom svete. Tu satan obžaloval Jozuu - Veľkňaza, ktorý bol ustanovený za dozorcu stavby, čo prorok Zachariáš videl vo videní: „Potom mi ukázal Jozuu, najväčšieho kňaza, ktorý stál pred anjelom Hospodinovým, a satan, útočník, stál po jeho pravici, aby útočil na neho. Ale Hospodin riekol satanovi: Nech ťa potresce Hospodin, satane, a nech ťa potresce Hospodin, ktorý si vyvolil Jeruzalem! Či nie je on hlavňou, vytrhnutou z ohňa? A Jozua bol oblečený v pľuhavom rúchu a stál pred anjelom. A odpovedal a riekol tým, ktorí stáli pred ním, povediac: Vezmite s neho to pľuhavé rúcho: A riekol mu: Hľa, učinil som to, aby prešla tvoja neprávosť s teba, a obliekol som ťa do slávnostného rúcha. A povedal som: Nech položia čistý ovoj na jeho hlavu! A tak položili čistý ovoj na jeho hlavu a obliekli ho do rúcha, a anjel Hospodinov stál tam.“ (Zach 3,1-5)

Veľkňaz stál pred Bohom v ohavnom rúchu a vedľa neho stál satan, ktorý na neho žaloval. Vtedy Boh pokarhal satana, Jozuu dal obliecť do čistého rúcha a prepustil ho, ospravedlňujúc ho spod žaloby. V tom istom období napísali okolité národy žaloby „sitná“ perzskému kráľovi proti obyvateľom Júdey a Jeruzalema, čo podrobne popisuje Kniha Ezdrášova (4. kapitola). V týchto udavačských listoch obviňujú Židov, že sa búria proti ríši a nebudú vraj platiť dane, keď postavia mesto. Perzský kráľ pozastavil stavbu. Onedlho prorok Zachariáš vysvetlil videnie vedúcim stavby Jozuovi a Zorobábelovi. Tu sa napriek zákazu (po prvýkrát) nanovo pustili do stavby, odvolali sa u kráľa, ktorý preveril situáciu, a napokon dal povolenie na dokončenie stavby.

Z príbehov Joba a Jozuu vyplýva, že satanské útoky proti spravodlivým Božím ľuďom sú zjavné ako v neviditeľnom, tak aj vo viditeľnom svete. Pre prirodzenú ľudskú myseľ je takáto bezdôvodná nenávisť nepochopiteľná, no múdrosť Božieho slova to napokon všetko objasní. Preto to tak zvyčajne býva, že každá Božia iniciatíva, zvlášť taká, ktorá súvisí s ospravedlnením človeka, býva vystavená zvláštnym, až nepochopiteľne hrubým a zákerným diablovým útokom. Na toto upozorňoval Ježiš učeníkov: „Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť, lebo ich je nebeské kráľovstvo. Blahoslavení budete, keď vás budú haniť a prenasledovať a luhajúc hovoriť na vás všetko zlé, pre mňa. Radujte sa a plesajte, lebo je mnohá vaša odplata v nebesiach. Lebo tak iste prenasledovali prorokov, ktorí boli pred vami.“ (Mt 5,10-12)

Ako premôcť Žalobcu

Podľa Knihy Zjavenia Jána v súvislosti s poslednými časmi je jedným z najdôležitejších cieľov kresťanskej viery víťazstvo nad Žalobcom a jeho neustálymi obvineniami. „A zvrhnutý bol veľký drak, ten starý had, ktorý sa volá diabol a satanáš, ktorý zvádza celý svet: zvrhnutý bol na zem, a jeho anjeli boli zvrhnutí s ním. A počul som veľký hlas na nebi, ktorý hovoril: Teraz sa stalo spasenie a moc a kráľovstvo spasením, mocou a kráľovstvom nášho Boha a vláda vládou jeho Krista, lebo je zvrhnutý žalobník našich bratov, ktorý žaloval na nich pred naším Bohom dňom i nocou. A oni zvíťazili nad ním pre krv Baránkovu a pre slovo svojho svedectva a nemilovali svojej duše až do smrti.“ (Zj 12,9-11) Podľa tohoto teda satan v nadprirodzenom neviditeľnom svete neustále žaluje pred Bohom a Jeho anjelmi na kresťanov žijúcich z viery.

Z príbehov Joba, Jozuu a aj z Ježišových slov jednoznačne vyplýva, že toto všetko sa prejaví v prirodzenom viditeľnom svete, v neuveriteľnom množstve a sile obvinení a žalôb, predsudkov a lží proti kresťanom v rôznych podobách. Božie vyslobodenie, sila Jeho Kráľovstva a Kristova moc sa uskutoční v pozemskej dimenzii, keď veriaci - nie Boh! - porazí túto duchovnú silu a nadprirodzenú bytosť stojacu za touto silou. Víťazstvo dosiahneme pomocou troch duchovných zbraní: Krvou Baránkovou, slovami svedectva a sebazaprením.

Krv Baránkova

Najdôležitejšou zábezpekou nášho víťazstva je cena ospravedlnenia a odpustenia hriechov, ktorú už Boh zaplatil. Vďaka tejto zaplatenej cene je pre nás dosiahnuteľné spasenie zadarmo, z milosti. Pavol zdôrazňuje, že zmierenie účinkuje výhradne skrze vieru v moc krvi Ježiša Krista. Keďže je toto výkupnou cenou, satan je bezmocný voči kresťanom, ktorí sa na ňu pred Bohom odvolávajú, tak, ako keď ľud Izraela vychádzal z Egypta a unikol pred anjelom smrti, pretože potreli veraje svojich dverí krvou veľkonočného baránka. Krv pripomenie satanovi, Bohu, aj nám samotným, že dôraz nie je položený na skutkoch - možno ešte nedokonalých, ale na obeti zmierenia. „... lebo duša tela je v krvi, a ja som vám ju dal na oltár pokryť ňou hriech na vašich dušiach, lebo práve krv pokrýva hriech na duši.“ (3Moj 17,11) V Ježišovej krvi, na rozdiel od krvi kozlov, je večná, bezhriešna, Božia sila života, ktorá je väčšia, než sila hriechu a smrti - trestu a zatratenia.

Slová svedectva

Druhou zbraňou na premoženie Žalobcu je to, že vyznáme Ježiša Krista ako svojho Spasiteľa, vieru v Mesiáša a vieru v ospravedlnenie. „Lebo keď vyznáš Pána Ježiša svojimi ústami a uveríš vo svojom srdci, že ho Boh vzkriesil z mŕtvych, budeš spasený. Lebo srdcom sa verí na spravodlivosť, a ústami sa vyznáva na spasenie.“ (Rim 10,9-10) Podstatou vyznania - exhomologeó, čo znamená: „ten, ktorý hovorí to isté“ je, že kresťan musí hovoriť v súlade s Božím slovom. Musí vyslovovať to isté, aj o sebe, čo hovorí o ňom Boh.

V súvislosti s ospravedlnením to znamená, že už nikdy viac nemôžeme poprieť stav nášho ospravedlnenia, lebo práve to je satanovým hlavným cieľom. Aj v tomto je nám Job príkladom: „... že tak iste, dokiaľ len bude vo mne dych môjho života a duch Boha v mojich nozdrách, nebudú moje rty hovoriť neprávosti, ani môj jazyk nebude vravieť ľsti. To nech je preč odo mňa, aby som vás uznal za spravodlivých vo vašich previneniach. Dokiaľ nezomriem, nedám odstrániť od seba svoju nevinu. Držím sa svojej spravodlivosti ani sa jej nepustím. Moje srdce nebude potupovať niktorý z mojich dní. Nech je môj nepriateľ ako bezbožník a ten, kto povstáva proti mne, ako nešľachetník.“ (Job 27,3-7)

Skrze proroka Izaiáša dáva Boh nám, ospravedlneným kresťanom, toto zasľúbenie: „Budeš pevne postavená na spravodlivosti a budeš ďaleko od útisku, lebo sa nebudeš báť, a od strachu, lebo sa nepriblíži k tebe. Hľa, keby sa predsa niekto srotil proti tebe, nebude to odo mňa. Ktože sa srotí proti tebe? Padne pre teba. Hľa, ja som stvoril kováča, ktorý dýma na oheň z uhlia a vyrába zbrane podľa svojej práce; a ja som stvoril i zhubcu, aby kazil. Niktorý nástroj, utvorený proti tebe, sa nepodarí, a každý jazyk, ktorý by povstal proti tebe na súde, odsúdiš. To je dedičstvo služobníkov Hospodinových a ich spravodlivosť odo mňa, hovorí Hospodin.“ (Iz 54,14-17) „Spravodlivosť odo mňa“ - to znamená, že tu nie je reč o samospravodlivosti. Božie slovo radikálne vyslobodí spravodlivého z viery od každého obvinenia - ľudského aj diabolského. K tomu, aby sme správne vyznávali, musíme nevyhnutne poznať Božie slovo, aby sme hovorili v súlade s ním. Správne vyznanie je nevyhnutné k zachovaniu viery a víťazstva. Je rozhodujúce, aby satan nemal možnosť odvrátiť myseľ kresťana späť do psychickej, prirodzenej úrovne, tiež aby nemal možnosť odvrátiť našu pozornosť od Ježišovej krvi a spravodlivosti od Boha a neupriamoval nás na naše ešte nedokonalé skutky, pretože slová Žalobcu sa na tejto úrovni zdajú byť pravdivé. Musíme si podľa toho zariadiť život a podľa toho sa aj správať, že na základe Božieho slova sme sa stali spravodlivými skrze krv Ježiša Krista. Už sme sa stali spravodlivými, je to v minulom čase, sme za okamihom ospravedlnenia. Podľa proroka Hozeáša Boží ľud hynie na nedostatok známosti a môže zahynúť. Je životne dôležitá známosť Božieho slova, a to nie je abstraktná teológia, ale realita! - k tomu, aby sme boli zachránení.

Nemilovali svoju dušu

Treťou zbraňou, skrze ktorú zvíťazíme nad Žalobcom, je sebazaprenie. Keďže sa naše ja, duša, pocitová oblasť, myseľ a vôľa veľmi silno viažu k prirodzenej viditeľnej realite, dokáže satan uviesť kresťanov počas boja, pod mimoriadne silné duševné tlaky. Pocity viny a zatratenia sa často prenesú do našej emocionálnej oblasti aj skrze ľudí ako napríklad skrze „Jobovu ženu, či skrze jeho priateľov“, alebo skrze to, že nemáme biblickú známosť (alebo len chabú), a následkom tohoto padneme v mysli na úroveň „všedného“ chápania a stávame sa bezmocnými. Často nás to odpojí od viery, a potom to môže priniesť ťažké skúšky. „Ale telesný človek nechápe vecí Ducha Božieho, lebo sú mu bláznovstvom a nemôže ich poznať, lebo sa majú duchovne posudzovať. Ale duchovný človek posudzuje všetko a sám nie je posudzovaný od nikoho.“ (1Kor 2,14-15)

Keďže ospravedlnenie je duchovnou skutočnosťou, keď človek padne na úroveň psychiky, zatemní sa pred ním realita ospravedlnenia čiste skrze vieru v zázrak vzkriesenia Ježiša Krista, a nie z vlastných skutkov. Psychickí ľudia v tom chcú vždy vidieť akýsi podvod, a keby túto skutočnosť negarantovala viera v moc krvi Pána Ježiša Krista, tak by to aj bol podvod! A takto títo psychickí alebo náboženskí ľudia aj nazývajú kresťanov ospravedlnených skrze vieru, Jakobmi - podvodníkmi. Boh nás ale nazval Izraelom - Božím bojovníkom. Preto Ježiš upozorňuje: „Ak ide niekto ku mne a nemá v nenávisti svojho otca i matku, ženy i detí, bratov i sestier, ba ešte len aj svojej vlastnej duše, nemôže byť mojím učeníkom.“ (Lk 14,26) Sebazaprenie sa zvyčajne dáva do súvisu s morálnym životným štýlom, čo je aj správne. V živote kresťana je to aspoň tak dôležité, ako uprednostnenie podriadenosti svojej mysle, pocitov a vôle Božiemu slovu - pred našimi argumentami a názormi. Navyše, keďže je to práve viera, ktorá nás zapája do nadprirodzených duchovných skutočností, ktorá je prameňom viditeľnej reality, a keďže morálku určuje náš duchovný vnútorný nadprirodzený stav, je práve viera predpokladom nášho morálneho života.

Z tohoto uhla pohľadu je v prvom rade dôležité rázne vylúčiť psychické chápania a pocity - a v mnohých prípadoch musíme vyhnať aj démonov, ktoré vzniknú v našej duši, následkom satanských, či ľudských obvinení, ktoré zapierajú ospravedlnenie z viery, aby sme mohli úspešne obstáť proti pokušeniam rôznych hriechov.

Preklad: Zlatka Radnotyová

Zdroj: Nový Exodus, december 2000



Související články

O Bohu|Logos 10 / 2009 | Jaroslav Kříž |Téma
Neobviňuj Boha|Logos 8 / 2009 | E. Hagin Kenneth |Vyučování
Boh je Bohom rastu|Logos 12 / 2015 | Jaroslav Kříž |Téma
Meno Božie|Logos 1 / 2012 | Jaroslav Kříž |Téma
Božie kráľovstvo|Logos 6 / 2019 | Jaroslav Kříž |Téma