,,Ja som sa mu 
nestal neverným!“

Väčšina opisov veľkých osobností začína väčšinou časom a miestom narodenia a okolnosťami v detstve, či výpočtom študijných úspechov. Aj keď sa trochu neskôr aj my pozrieme na úvod Finneyho života, začneme práve vetou, ktorú povedal pár hodín pred svojou smrťou: „Ja som sa mu nestal neverným!“ V podstate by táto veta mala byť triumfom v živote každého kresťana. To jest, beh som dokonal, vieru som zachoval. Za týmto už mi je odložená koruna spravodlivosti. Toto napísal apoštol Pavel tiež tesne pred cieľovou rovinou. Ak by sme v Novom zákone mali hľadať parametre pre príklad hodný nasledovania, určite by jednou z prvých vecí bolo to, ako ten ktorý Boží muž či žena dobehli svoj beh.

Charles Finney sa aj napriek vážnejším chorobám vo vyššom veku a neustále sa opakujúcim stavom vyčerpanosti dožil úctyhodných 83 rokov.

V roku 1867 sa na naliehanie kolegov a príbuzných vo svojich 75 rokoch pustil ešte do spísania svojho životopisu a popisu prebudení, ktorých bol účastný. Po jeho smrti v roku 1876 bola kniha vydaná oberlinskou fakultou. Finney mohol až do roku 1872, to jest do svojho 80 roku, zastávať úlohu profesora teológie a duchovného v miestnom zbore. Pomáhal mu síce ešte jeden kazateľ, ale Finney kázal aspoň raz v nedeľu. Rok po roku prednášal o duchovnej správe, kresťanských skúsenostiach a o pestovaní prebudenia. Posledný kurz prednášok skončil asi 14 dní pred svojou smrťou.

Jeho starobu popísali jeho kolegovia teologickej školy nasledovne: „Napriek namáhavému dlhoročnému verejnému pôsobeniu nebolo na ňom veľmi vidno bremeno staroby. Stál ešte vzpriamene ako mladík a do posledných dní si zachoval silu ducha. Jeho život neukazoval nikdy krajšie ovocie zbožnosti ako v posledných rokoch a mesiacoch. Bol trvalým požehnaním.“

Charles Finney sa narodil 29. septembra 1792 vo Warrene, v štáte Connecticut v Amerike. Dva roky po jeho narodení sa jeho rodičia presťahovali do pustej, málo obývanej krajiny, kam zriedkakedy zavítal kazateľ. Novoosadlíci zriadili školy, čím sa postarali o dobré vzdelanie svojich detí. Až do šestnásteho roku mladý Charles navštevoval školu, a to stále s vyznamenaním, takže s prepúšťacím vysvedčením dostal už právo, aby sám mohol v škole vyučovať, ale čo sa týkalo náboženských otázok, mal málo príležitostí k väčšiemu poznaniu.

Keď mal dvadsať rokov, stal sa učiteľom v New Jersey. Po celé toto obdobie sa súkromne vzdelával. Potom odišiel do Adamsu v štáte New York, kde začal pracovať v advokátskej kancelárii, aby sa venoval, prakticky i vedecky, štúdiu práv.

Tu sa zoznámil s miestnym duchovným a každý pondelok spolu viedli dlhé rozhovory o vážnych veciach. Práve jeho inteligencia mu akoby na úvod zabraňovala obrátiť sa, ale možno vďaka jeho právnickému pozadiu vedel počas svojej služby viesť ľudí a obhajovať evanjelium.

Tam sa tiež pravidelne zúčastňoval modlitieb a zhromaždení. Neustále analyzoval ich modlitby, ale nevidel, že by boli niekedy vypočuté. Keď sa Finey 10.10.1821 osamote modlil v lese za dedinou, zažil mocné obrátenie. Toho dňa mal večer vo svojej kancelárii videnie, v ktorom padol k Ježišovým nohám. Sám o tom povedal: „Prijal som mocný krst Svätým Duchom, aj keď som to neočakával, ani som na to nepomyslel, že niečo podobné môže byť aj pre mňa, zostúpil na mňa Svätý Duch a prenikol moje telo a dušu.“ Hneď na druhý deň začal vydávať svedectvo.

Jeden zo spisovateľov kresťanskej biografie označil pamäte Charlesa Finneyho za možno najpozoruhodnejší popis prejavov moci Ducha od doby apoštolov. Do roku 1832 sa v dôsledku prebudenia za Finneyho pripojilo k cirkvi niekoľko stotisíc ľudí. Jeho služba v Rochesteri v štáte New York v roku 1842, pripravila cestu rozsiahlemu prebudeniu 1843-44. Zatiaľ, čo sa tvrdí, že z ľudí obrátených pri Moodym ich odpadlo až 70 percent, odhaduje sa, že až 85 percent obrátených v prebudení Charlesa Finneyho zachovalo svoju vernosť Pánovi.

Na počiatku svojho života s Bohom sa naučil mnohému o vytrvalej a víťaznej modlitbe a modlitebných bremenách. Skoro ráno na úsvite sa zhromažďoval s mladými ľuďmi k modlitbám. Sám sa začal modliť celé hodiny, často chodil do lesa, aby tam bol sám s Bohom. K svojmu modlitebnému režimu začal pripájať aj pôst. Finney kládol veľký dôraz na modlitbu ako nepostrádateľnú podmienku prebudenia. Snažil sa kázať jednoducho, používať iba jednoduché ilustrácie. Vždy hovoril priamo k ľuďom. Ako právnik obhajoval vec Ježiša Krista tak, aby bol rozsudok vynesený okamžite. Finney povedal: „Chodil som od domu k domu, zúčastňoval som sa modlitebných zhromaždení, kázal a pracoval každý deň i každú noc. Tak to šlo mesiac za mesiacom.“

Jeden príbeh z malej dediny Antverpy. Nebola v nej žiadna cirkev. Keď ju raz Finney prechádzal a počul množstvo rúhania, strávil veľkú časť dňa v modlitbách. Modlitebné bremeno bolo také veľké, že ešte v nedeľu ráno pred zhromaždením sa modlil v lese. Keď prišiel do školy, kde malo byť zhromaždenie, všade bolo plno ľudí. Začal kázať na Ján 3:16 a pritom plakal. Povedal im, že sa tam cíti ako na pokraji pekla. Ľudia sa neurazili a na druhé zhromaždenie v nedeľu ich prišlo ešte viac. Veľká časť z 2250 obyvateľov sa obrátila. Hneď na to dostal pozvanie do ďalších blízkych dedín. V jednej z nich sa bohoslužby nikdy nekonali. Finney kázal priamo k ľuďom a asi po 15 minútach zhromaždení začali padať zo stoličiek, padali na každom mieste a kričali o milosť. „Keby som mal v ruke meč,“ povedal Finney, „nedokázal by som ich tak rýchle odsekávať, ako rýchlo padali.“ V tom náreku musel prestať kázať a povedal im: „Ešte nie ste v pekle. Dovoľte mi teraz, aby som vás viedol ku Kristovi.“ Pretože všetci volali k Bohu, nikto ho nepočúval, a tak ich viedol ku Kristovi jedného po druhom, až kým im Svätý Duch nedal svedectvo o spasení. Zhromaždenie trvalo celú noc, až do popoludnia nasledujúceho dňa.

5.10. 1824 sa Finney oženil, vzal si za manželku Lýdiu, a ani to nezastavilo prebudenie. Raz, keď už bol preč šesť mesiacov, na ceste domov sa zastavil v jednom meste, kde ho ľudia spoznali a trvali na tom, že u nich musí kázať. Svätý Duch prišiel v moci, oheň prebudenia sa rozhorel, preto musel Finney poslať jedného kresťana po svoju ženu a zostali tam niekoľko týždňov, a obrátila sa väčšina ľudí. Takéto skúsenosti mali v mnohých menších aj väčších mestečkách. Jeden zo šerifov neďalekého mesta sa správam o prebudení vysmieval a zosmiešňoval ich. Keď prichádzal do mesta, v ktorom bol Finney, zachvátil ho mocný pocit Božej prítomnosti. Čím bol mestu bližšie, tým viac pociťoval Božiu prítomnosť. Ľudí v úradoch našiel premožených od Božej bázne, že len ťažko mohli hovoriť. Sám šerif musel niekoľkokrát 
odísť k oknu, aby sa nerozplakal. Rýchlo vybavil svoje záležitosti a vrátil sa domov, kde sa obrátil.

Finney pri svojej službe povzbudzoval ľudí, aby sa úprimne modlili a očakávali okamžité vyliatie Svätého Ducha. Hovoril im, že ak sa zjednotia v modlitbe, príde od Boha odpoveď skôr ako dopis z hlavného mesta. Na tých miestach, kde Finney slúžil, sa silne rozmnožili modlitebné skupiny - ľudia sa všade modlili. Kdekoľvek sa stretli, vždy sa modlili. Ak bol niekde neobrátený hriešnik, a, dokonca, ak sa búril proti prebudeniu, hneď sa dvaja alebo traja kresťania za neho špeciálne modlili a bolo pozoruhodné, v akej miere ich Boh vypočúval.

Pozrime sa na jedno posolstvo od Finneyho o prebudení: Čo prebudenie nie je.

„Prebudenie býva niekedy považované za zázrak, zákrok Božej moci bez ľudského pričinenia a na jeho vypôsobení nemajú podiel tak, ako keď príde búrka, či vietor. Raz je tam, raz tam, a že kazatelia a veriaci nemôžu prispieť k vyvolaniu prebudenia, ako nemôžu privolať dážď. Prebudenie nie je takým zázrakom. Je to výsledok použitia správnych, náležitých prostriedkov. Prostriedky, ktoré sa ľúbia Bohu, majú, samozrejme, účel prebudenie vyvolať. Inak by ich Boh nepoužíval. Je to ako zasiatie zrna. Ak sa použijú správne prostriedky, potom sa očakáva vzrast zrna a úroda. V Biblii je Slovo prirovnané k zrnu, rozsievanie ku kázaniu a výsledkom je vzrast obilia, čo je obrátenie ľudí.

Žiadne učenie nie je nebezpečnejšie a nezmyselnejšie ako tvrdenie, že sa prebudenie neriadi určitými pravidlami príčin a následkov. Čo by povedali roľníci, keby im niekto kázal učenie, že Boh je zvrchovaný vládca, že im dá úrodu, len keď sa mu zachce, a že konajú nesprávne, keď orú, sejú a znamená to brať Bohu prácu z rúk a zasahovať do jeho zvrchovanosti. Keby tomuto roľníci uverili, svet by určite rýchlo vyhladol.

Práve takéto výsledky má toto učenie. Pokolenie za pokolením ide do pekla, zatiaľ čo cirkev snívala a očakávala na Boha, že ich spasí, aj keď cirkev nechá prostriedky nepoužité. To bol diablov najúspešnejší ťah pre záhubu duší! Dlho sa už uplatňovala všeobecná výhovorka nedbanlivosti pod zásterkou svätosti a odovzdania sa Božej vôli. Očakávať na Boží čas v tejto veci znamená nečakať vôbec a zostávať potichu nie je odovzdanie sa do Božej vôle, ale prejav lenivosti a bezstarostnosti našej nevery. Niektorí sú pobúrení každým priamym úsilím, ktoré má vyvolať prebudenie a volajú: „Chcete spôsobiť prebudenie vlastnou silou! Dajte si pozor, zasahujete do Božej zvrchovanosti, radšej sa držte tradičných spôsobov a prenechajte Bohu, nech on dá prebudenie, keď to sám uzná za vhodné!“ Ľudia nemôžu konať diablovo dielo účinnejšie ako to, že budú vyhlasovať Božiu zvrchovanosť ako príčinu, pre ktorú by sme nemali vynakladať úsilie o vyvolanie prebudenia.“

Toto učenie nielenže prednášal, ale sa ho aj verne držal. Veľa sa modlil, veľa slúžil ľuďom
a veľa kázal.

Jeho ostrá myseľ, naliehavosť a často konanie bez rukavičiek vypôsobili v poslucháčoch zatrasenie s okamžitou nutkavosťou k pokániu. Raz jednu mladú dámu, ktorá veľmi okázalo prechádzala cez modlitebňu, napomenul a opýtal sa jej, či chce strhnúť všetku pozornosť na seba a zatieniť toho, ktorý je Kráľom kráľov. Mladou dámou to tak pohlo, že ešte po rokoch hovorili o jej zbožnosti a odovzdanosti Kristovi.

Okrem evanjelizačných viactýždňových, niekde aj viacmesačných kampaní na východnom pobreží Ameriky, Charles slúžil aj v Británii. Počas niekoľkých mesiacov, ktoré tam strávil, sa obrátili tisíce ľudí. Množstvo duchovných zažilo obnovu a začali kázať novým spôsobom, aby ľudia okamžite prijali spasenie. Po čase sa zasa vrátil do Ameriky, kde pôsobil v teologickom seminári v Oberline.

Raz dostal pozvanie do mestečka - New York Mills. V zhromažďovacej miestnosti bolo veľa ľudí, hlavne mladých robotníkov. Na druhý deň ráno ho pozvali pozrieť si veľkú pradiareň. Vstúpil do haly, kde sa dievčatá pri stavoch a spriadacích strojoch bezstarostne smiali. Keď prechádzal okolo jednej mladej ženy, tá sa mu pozrela do očí a začala sa triasť až tak, že prstami pretrhla niť a stav sa zastavil. Dievča vedľa nej sa pozrelo, prečo jej kolegyňa zastala, uvidelo Finneyho tvár, a tiež sa začalo pod Božou bázňou triasť. Jeden po druhom sa stavy zastavili v celej hale. Keď majiteľ počul, že sa stroje zastavili, prišiel sa pozrieť, čo sa deje. Keď videl všetkých plakať, dal zastaviť celú pradiareň, lebo spasenie duší bolo dôležitejšie. Hneď na to urobili niekoľko zhromaždení a takmer všetci boli spasení.

Odovzdanie sa modlitbe a kázaniu slova vypôsobilo v okolí nášho kazateľa neuveriteľné výsledky. Bol priekopníkom a protagonistom viacerých takmer národných vĺn prebudenia. V päťdesiatych rokoch devätnásteho storočia bola údajne na východnom pobreží taká atmosféra, že ľudia plaviaci sa z Európy do Ameriky sa obracali už len keď sa loď priblížila k pobrežiu. Pozrime sa ešte na niekoľko jeho myšlienok z Preslovu o prebudení:

„,Hlboko zamyslený muž kráča k brehu Niagarského vodopádu bez toho, že by si bol toho vedomý, stále bližšie a bližšie. Dvíha nohu, aby urobil posledný krok do istej záhuby a v tom ty zavoláš: ,,Stoj!“ Slovo prenikne do jeho sluchu a vytrhne ho zo zadumania. Okamžite odstúpi. Bledý, zdesený a trasúci potáca sa, zľaknutím až skoro omdlel. Pribehneš k nemu a on povie: Tento muž mi zachránil život. Tu pripisuje záchranu tebe a má pravdu. V ušiach mu ešte znie slovo: „Stoj,“ ktoré sa mu stalo životom. Pripisuje záchranu tomu slovu, ktoré ho vytrhlo z mdloby a zastavilo. Po chvíli povie: ,,Keby som sa nebol v tom okamžiku obrátil, určite by som sa stal obeťou smrti.“ Tu hovorí o zastavení a obrátení ako o svojom čine a úplne právom. Hneď na to však počuješ dodať: ,,Ach aká veľká je milosť Božia! Keby to Boh nebol vypôsobil, bol by som stratený!“

Boh prevoláva cez svojich služobníkov k hriešnikom: „Stoj“ a na nich je, aby sa zastavili a obrátili.

Nezačal som tieto „Preslovy o prebudení“ preto, aby som vybudoval nejakú vlastnú teóriu o tomto predmete. Nechcel by som stratiť čas a silu len preto, aby som niekoho poučil, alebo ukojil zvedavosť po tomto predmete a mali o čom rozprávať. Nemám v úmysle kázať len preto, aby ste mohli na koniec povedať: „Teraz rozumieme o prebudení všetkému,“ a pritom by ste nič nerobili. Chcete poslúchnuť naučenia zo Slova Božieho a uviesť ich do života? Chcete ich preniesť na svoje životy, rodiny, susedov, mestá? Alebo chcete tráviť čas filozofovaním o prebudení a nič nekonať v jeho prospech? Chcel by som hneď, ako sa o tomto predmete niečo naučíte, aby ste to uplatnili v živote, dali sa do práce a premýšľali, ako sa zapojiť do prebudenia hriešnikov. Ak nechcete takto činiť, chcel by som, aby ste mi to povedali hneď na počiatku, aby som svoje sily nemrhal nadarmo. Mali by ste sa teraz rozhodnúť či chcete tak konať, alebo nie. Apelujem na vás, aby ste uzavreli s Bohom zmluvu, že budete ihneď konať svoju povinnosť, akonáhle to spoznáte, a že sa budete modliť za vyliatie Ducha Svätého na túto cirkev a na toto mesto.“

Posledný deň jeho života bola nedeľa, ktorú trávil v tichom rodinnom kruhu. Pred západom slnka, keď začalo večerné zhromaždenie, vyšiel si na chvíľu von, podopretý o svoju manželku. Na malý okamih si sadol pod zborové okná, aby počúval spev. Keď sa vrátil domov, sťažoval sa na bolesti srdca. Pol hodinu pred smrťou povedal: „Vieš, drahá, že to dlho trvalo, než som spoznal, čo zo mňa Pán chce učiniť. Dlho, dlho som stál, zaháľajúc.“ Jeho manželka odvetila, že to boli Božie cesty, ktorými bol tak zvláštne vedený, a pripomenula mu dlhú dobu jeho požehnaného pôsobenia, veľkého daru Božej milosti. Jemne sa usmial a povedal: „A ja som sa Mu nestal neverným, však nie?“ To boli jeho posledné slová.

Zdroj:
Wesley L. Duewel: Oheň prebudenia,
Praha 1997
www.cb.cz