Kam kráčaš, Jafet?

Po potope sa Noach s rodinou pustili do obrábania pôdy, a okrem iného pestovali aj hrozno. Vína z prvého vinobrania si Noach pustil „dolu krkom“ viac než dosť a nahý si ľahol do stánu. Jeho ráno vyrieknuté slová – akokoľvek to znie neuveriteľne – určili osudy národov Európy a celého sveta, počas dlhých tisícročí.

„Noach, muž pôdy začal obrábať zem a vysadil vinicu. A pil víno a opil a obnažil sa prostred svojho stánu. A Cham, otec Kanaánov, videl nahotu svojho otca a povedal to svojim dvom bratom vonku. Vtedy vzal Sem a Jafet rúcho, položili ho obaja na svoje plece a išli zadom a prikryli nahotu svojho otca, kým ich tváre boli obrátené nazad, takže nevideli nahoty svojho otca. Keď sa potom prebudil Noach zo svojho vína a dozvedel sa, čo mu urobil jeho mladší syn, povedal: Nech je zlorečený Kanaán; sluhom sluhov bude svojim bratom. A potom povedal: Nech je požehnaný Hospodin Boh Semov, a Kanaán nech mu je sluhom. Nech rozšíri Boh Jafeta, a nech býva v stánoch Semových, a Kanaán nech im je sluhom.“ (1 Moj 9,20-27)

Noach nevyslovil na Chama ani požehnanie ani kliatbu. Kliatbu vyslovil na Kanaána – Chamovho syna – ktorého africké národy (chamiti) považujú za svojho spoločného prapredka. No na svojich ďalších dvoch synov požehnanie vyslovil.

„Nech je požehnaný Hospodin, Boh Semov“ – tieto slová nedávajú Semovi nejaké zvláštne majetnícke práva ani v oblasti duchovnej ani vo fyzickej, ale poukazujú na zvláštny vzťah, ktorý je medzi ľudom Sema a Hospodinom. Dôraz je na tom, že tento Boh je Bohom Semovým, že Hospodin si ho vyvolil spomedzi ostatných národov, aby práve v ňom naplnil svoje zasľúbenia. A vôbec, môže nejaký národ na celej tvári zeme zastihnúť väčšie požehnanie, ako je toto?

Poslaním Jafetovcov je, aby sa
v prvom rade stali kresťanmi.

Pozrime sa teraz na to, čo vyslovil Noach na Jafeta: „Nech rozšíri Boh Jafeta, a nech býva v stánoch Semových“ – „jaft Elohim leJefet vejiskun bohalé Šém“.

Pozrime sa teraz na konkrétny obsah tohoto požehnania a jeho naplnenie v histórii. Potrebujeme však mať jasno v tom, že:

1. na koho sa vzťahuje Jafetov pôvod (kto vlastne je Jafetovec?),
2. čo znamená „rozšíri hranice“,
3. čo rozumie Písmo pod pojmom „stány Semove“,
4. a čo to vlastne znamená „bývať v nich“.

Potomkovia Jafetovi

Pripomeňme si ešte raz tieto slová v hebrejčine: „jaft Elohim leJefet“. Citlivým ušiam je okamžite jasné, že v tomto texte je slovná hračka. Meno Jafet pochádza z výrazu „patah“, čo znamená: otvorený, rozšírený, rozprestierajúci.

V 1. Moj 10 sú vymenované rody synov Noachových. „A toto sú rody synov Noachových, Sema, Chama a Jafeta, ktorým sa po potope narodili títo synovia. Synovia Jafetovi: Gomer, Magog, Madaj, Javán, Túbal, Mešech a Tíras.“

Gomer – národ na sever od Čierneho mora

Magóg – macedónske národy, je možné, že aj stredovýchodné ázijské národy

Madaj – Médi Tubal a Mešech – Turecko (Anatólia)

Jávan – jeden z gréckych kmeňov, Ióni z Malej Ázie

Jávan mal štyroch synov: Elíša, Taršíš, Kittím a Dodaním. Potomkov týchto môžeme nájsť v európskych krajinách:

Elíša – egejské územie

Taršíš – Španielsko

Kittím – Cyprus a Kréta

Dodaním – grécke územia

Teraz k podstate: väčšina Jafetových potomkov sa usadila na sever a západ od Blízkeho východu, čiže: na území dnešnej Európy. Preto môžeme s čistým svedomím nazvať Európanov Jafetovcami. Ešte doplnok z gréckej mytológie: Iapetos etimologicky zodpovedá Jafetovi – spoločnému prapredkovi celého ľudstva (z gréckeho pohľadu).

V stánoch Semových

Životný štýl synov Semových (konkrétne židovstvo) sa zásadne líšil od životného štýlu Jafetovcov, či Kanaáncov. Kým tí poslední žili v mestách, (prvé mesto postavil Kain v zemi Nód na východ od Edenu) „... a Kain poznal svoju ženu, a počala a porodila Hanocha. A staval mesto a nazval meno mesta podľa mena svojho syna Hanochom...“ (1 Moj 4,17) Babylončania pokračovali v tejto tradícii a dosiahli vysokú úroveň v oblasti stavieb miest, čo aj exportovali, kam sa len dalo (viď stavbu Babylonu). „A celá zem bola jedného jazyka a jednakých slov. A stalo sa, keď sa rušali od východu, že našli rovinu v zemi Sineáre a bývali tam. Vtedy povedali druh druhovi: Nože narobme tehiel a vypáľme ich v ohni. A tak im bola tehla miesto kameňa a zemská smola im bola miesto malty. A povedali: Nože si vystavme mesto a vežu, ktorej vrch bude siahať až do neba. A učiňme si meno, aby sme neboli rozptýlení po tvári celej zeme. Vtedy zostúpil Hospodin, aby videl mesto a vežu, ktoré stavali synovia človeka. A Hospodin riekol: Hľa, je to jeden národ, a všetci majú jeden a ten istý jazyk, a toto je začiatkom toho, čo budú ďalej robiť; takto im teraz nebude prekazené v ničom z toho, čo si zaumienili robiť. Nože zostúpme a zmiatnime tam ich jazyk, aby nerozumeli druh reči svojho druha. A tak ich rozptýlil Hospodin odtiaľ po tvári celej zeme, a prestali stavať mesto. Preto nazvali jeho meno Bábel , lebo tam zmiatol Hospodin jazyk celej zeme a odtiaľ ich rozptýlil Hospodin po tvári celej zeme.“ (1 Moj 11,1-9)

Noach prikázal Jafetovi, aby ctil jedine
a výlučne Boha Semovho, a to v takej
forme, ako to prikazuje Pán svojmu ľudu!

Synovia Izraelovi si približne do obdobia kráľov zachovali životný štýl bývania v stánoch. No čo vlastne symbolizuje v Písme stán, zvlášť čo sa týka synov Semových.

Poukazuje to na oblasť rodinného života, moderným jazykom vyjadrené: je to sféra intimity, do ktorej sa nesmie nikto cudzí dostať. Ani Abrahám nepohostil anjelov, ktorí ho prišli navštíviť, v stáne. „Potom sa mu ukázal Hospodin v dúbrave Mamreho, keď sedel pri dverách stánu za horúčavy dňa. A keď pozdvihol svoje oči, videl a hľa, traja muži stáli naproti nemu. A keď ich uvidel, bežal im v ústrety odo dverí stánu a poklonil sa k zemi. A povedal: Môj Pane, ak som našiel milosť v tvojich očiach, prosím, neobíď svojho služobníka! Dovoľ, prosím, nech sa donesie trochu vody, a umyte svoje nohy a oprite sa pod stromom. A donesiem kúsok chleba, a posilnite svoje srdce; potom pôjdete ďalej, lebo veď práve preto aj idete popri svojom služobníkovi. A riekli: Učiň tak, ako si povedal. Vtedy sa ponáhľal Abrahám do stánu k Sáre a povedal: Vezmi rýchle tri saty jemnej bielej múky, zamies a sprav koláče. Potom bežal Abrahám k stádu rožného dobytka a vzal útle teľa dobré a dal sluhovi, ktorý sa ponáhľal, aby ho pripravil. A tak vzal masla, mlieka a teľa, ktoré pripravil, a položil to pred nich a sám stál pri nich pod stromom, a jedli. A riekli mu: Kde je Sára, tvoja žena? A on povedal: Hľa, v stáne je. A riekol: Istotne sa navrátim k tebe podľa času života, a hľa, Sára, tvoja žena, bude mať syna. A Sára počúvala pri dverách stánu, ktoré boli za ním.“ (1 Moj 18)

A naopak: Absolon potupil svojho otca Dávida tým, že vtrhol do stánov jeho ženín a potupil ich: „A tak roztiahli Absalomovi stán na postreší paláca, a Absalom vošiel k ženinám svojho otca pred očami celého Izraela.“ (2 Sam 16,22)

Biblia rozumie pod „stánom“ aj rodinu, kmeň, dynastiu a pod. Preto žehná Balám stány Jakobove: „Oj, aké krásne sú tvoje stány, ó, Jakobe, tvoje príbytky, ó, Izraelu!“ (4 Moj 24,5), pod čím sa rozumie pokolenie Izraelovo. No, najdôležitejší význam slova stán sa neviaže k prirodzeným veciam. Stán bol aj bodom stretnutia Boha Semovho s vyvoleným ľudom: stán Zmluvy, ktorý postavil Mojžiš na púšti, aby „Boh prebýval v ich strede“. „A spravia mi svätyňu, aby som býval prostred nich.“ (2 Moj 25,8)

Semov stán bol teda v Starej zmluve jediným možným miestom stretnutia a vzťahu človeka a Boha, a to až natoľko, že ešte aj v dobách po stavbe Chrámu, aj formu Bohoslužby nazýva Biblia „stánom Dávidovým“. „Toho dňa postavím stán Dávidov, padlý, a ohradím ich trhliny, postavím jeho zboreniny a vybudujem ho ako za dní drievneho veku“ (Ámos 9,11) a „... potom sa navrátim a zase vystavím padlý stán Dávidov i jeho zboreniny znova vybudujem a postavím ho rovno.“ (Sk 15,16)

Noachovo požehnanie vyslovené na Jafeta teda nespočíva v tom, že sa Jafet má nasťahovať do stánov Semových, napr. uzatváraním vzájomných manželstiev, alebo že by mali bývať v tesnej blízkosti – čo by bolo v rozpore s požehnaním rozmáhania a rozmnoženia. Noach prikázal Jafetovi, aby ctil jedine a výlučne Boha Semovho, a to v takej forme, ako to prikazuje Pán svojmu ľudu!

Požehnanie Jafetovo

Obeť Pána Ježiša Krista Nazaretského a jeho vzkriesenie umožnili, aby každý národ – a tak aj synovia Jafetovi – sa nasťahovali do stánov Semových. Prvenstvo sa nepochybne týka Židov a Grékov. „Lebo sa nehanbím za evanjelium Kristovo, lebo je mocou Božou na spasenie každému veriacemu, Židovi predne i Grékovi.“ (Rim 1,16) „...súženie a úzkosť na každú dušu človeka, ktorý robí zlé, na dušu Žida predne, i Gréka. Ale sláva i česť i pokoj každému, kto robí dobré, Židovi predne, i Grékovi.“ (Rim 2,9-10)

Nie je náhoda, že Duch Svätý nepustil Pavla ďalej do Ázie so zvesťou evanjelia, ktoré bolo dané predne Židom a Grékom, ale ho poslal cez Macedónsko do Európy. „A keď prešli Frýgiu a Galatskú krajinu, pretože im Svätý Duch zabránil hovoriť slovo v Ázii, prišli k Mýzii a pokúšali sa ísť do Bitýnie, ale im nedal Duch Ježišov. A obíduc Mýziu, zišli dolu do Troady. A tam sa ukázalo Pavlovi cez noc videnie: Akýsi muž, Macedonec, stál, prosil ho a hovoril: Prejdi do Macedonie a pomôž nám.“ (Sk 16,6-9)

Mohli by sme to zhrnúť takto: poslaním Jafetovcov je, aby sa v prvom rade stali kresťanmi, a tak mali podiel na požehnaniach Boha Semovho, a niesli to ďalej ku všetkým národom sveta.

Prirodzene aj úzke kontakty európskych národov so židovstvom boli zdrojom požehnaní pre celú Európu – aká škoda, že to nemôžeme povedať v opačnom poradí!

Svetoví historici potvrdzujú, že doterajšie pozitíva Európy ako sú: demokracia, sloboda volieb, hospodársko-technický rozmach, zlepšenie životného prostredia, zníženie počtu výskytu nákaz a podobne, plynú z dvoch zdrojov: z úzkeho vzťahu Európy so židovstvom a zo vzťahu s Božím Slovom. V skratke spomeniem len niekoľko dôležitých udalostí, ktoré napomohli k naplneniu požehnania vysloveného na Jafeta:

1. Európa do obdobia Novej zmluvy (čo bolo tiež obdobím rozmachu Rímskej ríše) znamenala výlučne oblasť kotliny Stredozemného mora (obývaný svet), čiže bola mimo oblastí, ktoré sú dnes najvyspelejšími vo sfére ekonomickej a spoločenskej.

2. Po rozpade ríše (5. storočie) barbarské vpády (Frankovia, Góti, germánske kráľovstvá) po prijatí štátneho náboženstva – katolicizmu – vegetovali na mimoriadne primitívnom bode a ďaleko zaostávali za Byzanciou, založenou na gréckej civilizácii.

3. Prvý hospodársky a duchovno-kultúrny rozkvet v západnej Európe bol výsledkom príchodu Arabov (semiti) od 7. storočia, čo sa prejavilo vďaka židovskému vplyvu aj to až v 12.-13. storočí. Vtedy sa objavili výsledky arabskej lekárskej vedy a filozofie na západných univerzitách, prví laickí svetskí písmoznalci, ktorí vyvážili dominanciu kléru.

4. Stredoveké predkapitalistické obdobie: ekonomický manažment Európy (aj inde vo svete) bol v rukách Židov, čo vypôsobilo ostrý protest zo strany pápežstva. Králi však aj naďalej všade dosadzovali Židov, pre ich ekonomický úspech. Od konca 14. storočia ich však na nátlak cirkvi vylúčia zo všetkých krajín od západu počnúc až po východ.

5. Na konci 15. storočia Európa objaví Ameriku. Severná Amerika, ktorá bola pod francúzskym a anglickým vplyvom, poskytuje útočište na starom kontinente prenasledovaným Židom a evangelikálnym kresťanom, ktorí zakladajú spoločnosť na základe „európskych hodnôt“ – čiže na princípoch Biblie. Údernú ekonomickú a politickú silu tohto nám nepotvrdí nič presvedčivejšie, než to, keď Severnú Ameriku porovnáme s Južnou a Strednou Amerikou, ktorá bola pod vládou španielskych a portugalských katolíkov, ktorá aj napriek rozsiahlejšiemu územiu a väčším možnostiam, celé stáročia až dodnes zaostáva a žije v temnote.

6. Začiatkom 16. storočia žne úspechy s premáhajúcou silou reformácia v severnej Európe. Uvoľňuje sa „duch kapitalizmu“ (výraz Maxa Webera)°, ktorý v židovstve už existoval, no pre ich vyradenie zo spoločnosti nebolo možné ho uplatňovať.

Od 17. storočia sa rozmáha Vedecko-technická revolúcia. Štáty založené na protestantských základoch ako sú: Anglicko, Holandsko, Škandinávia zažívajú skutočný „ekonomický zázrak“.

Synovia Jafetovi tvoria dnes prevažnú väčšinu obyvateľstva troch kontinentov: Európy, Ameriky a Austrálie. Popri tomto všetkom európska civilizácia dobyla za posledných 2000 rokov celú planétu, a dnes už prekvitá aj v tých krajinách, ktoré prejavovali voči nej trvalý odpor ako napr. Čína a Japonsko.

Noachovo požehnanie sa skutočne naplnilo, no majme na mysli, komu za to všetko môžeme byť vďační, že „kresťanstvo je vyživované z pravej olivy“. „Ale ak sú niektoré vetvy vylomené, a ty, ktorý si z divej olivy, vštepený si medzi ne a stal si sa spoluúčastným koreňa a tuku olivy.“ (Rim 11,17)

Dnes tak často skloňovaná „europanizácia“ nespočíva na katolíckych, ale na židovských a evangelikálnych základoch!

Poznámka:
°Max Weber – najvýznamnejší sociológ min. storočia hovorí, že kapitalizmus je „duch“, ktorý môže naplniť človeka, a celá jeho ideológia tkvie na základoch Písma. Štáty s katolíckou kultúrou sa voči nemu správajú vyslovene nepriateľsky.

Preklad: Zlatka Radnotyová