Až se však na nás vylije shůry Duch, tehdy se z pouště stane sad a sad se bude za les počítat. (Izaiáš 32,15)

Nech sa srdce dá do pôvodného stavu

logos-05-2015-svedectvo-1.jpgMilí bratia a sestry, ďakujeme Pánovi, že nám dal svoju milosť, aby sme v pravde a naozaj pravej známosti mohli spoznať Jeho vôľu v mnohých oblastiach života. A že viera, ktorú On započal v našich životoch, nie je len prázdnym náboženstvom, ale sa stala účinnou v našich okolnostiach, ktoré niekedy vyzerajú beznádejne. 

Sme s manželom obrátení asi 15 rokov, chodíme do zboru v Žiline, kde sme sa spoznali. Pomaly od nášho obrátenia vydávame svoje životy Bohu a manžel aj službe v zbore. Takže, keď nám lekári oznámili hrozivú diagnózu nášho tretieho dieťaťa, boli sme z toho obidvaja dosť prekvapení. Veď sme boli kresťania, ktorým by sa nemalo nič zlé stať.

Sárka mala pol roka a jej srdce bolo, ako lekári hovorili, nevyliečiteľne choré. Jej diagnóza znela dilatačná kardiomyopatia – závažná, to znamená, že ľavá komora bola natoľko zväčšená, že fungovala asi na 30%. Nevedela poriadne jesť, piť a vyvíjať sa, ako to polročné dieťa potrebuje. Bol ohrozený jej zdravý vývoj a život. Lekári nám nevedeli povedať, z čoho tento stav vznikol a prognóza bola dosť zlá. Niektorí lekári jej dávali s jej stavom tak päť rokov života, niektorí nám odporúčali transplantáciu srdca, o ktorej ale ešte bolo priskoro hovoriť, jeden lekár nám povedal, že je to už len o viere. Musíme povedať, že sme sa veľmi modlili aj za lekárov. A naozaj sme nakoniec aj chodili k takým, ktorí nám dávali aj dobré správy – že hoc diagnóza je zlá, Sára vyzerá dobre a že niektoré deti, nie veľa, sa z toho dostanú (aj keď to môže trvať 3-5 rokov). Pravdupovediac, veľmi som si to nevedela predstaviť, že by sme mali päť rokov chodiť po nemocniciach. Toto bolo pre mňa aj pre manžela úplne nereálne, lebo máme ešte dve deti, o ktoré sa treba starať. So Sárou sme chodili do Detského kardiologického centra v Bratislave na kontrolné hospitalizácie (niekedy sme tam boli aj týždeň, dva) a naša rodina nebola pokope. Vtedy som pochopila, ako ťažko môže doliehať na život rodiny jedna choroba – všetko sa musí prispôsobiť tejto negatívnej okolnosti, a toto som nechcela. Ja som nechcela podriadiť a pri­spôsobiť svoj život chorobe. Tomu som nemohla uveriť, že je to Božia vôľa. Boha som spoznala, že je dobrý a že ma má rád. Jednoducho, neobrátila som sa preto, aby mi zomrelo dieťa, nevedela som to prijať. Problém bol v tom, že táto okolnosť ma zastihla v dosť zlom duchovnom stave. Bola som taká „ustarostená“ o deti a domácnosť, že mi trochu unikli veci ako modlitba, čítanie Biblie, uctievanie Boha. Na bohoslužby som chodila, ale myslím, že to bol už iba zvyk (aj keď dobrý). Zaujímavé je, že predtým, ako Sára ochorela, som mala na chladničke verš z 2Moj15,26: „Ak budeš skutočne poslúchať hlas Hospodina, svojho Boha, a budeš robiť, čo je správne,....Ja som tvoj lekár...“ atď., ale keď som sa teraz na tie slová pozerala, bolo mi z toho akosi zle... Mala som ich na chladničke, ale mala som ich v srdci? Nevedela som sa na ne postaviť. Stále mi rezonovalo v hlave, ak naozaj budeš poslúchať, … no neviem, či som úplne poslúchala. A tak namiesto viery prišlo odsúdenie, strach, pochybnosti, pocit viny, zúfalstvo, hystéria. Lekári nás pripravovali na najhoršie, a aj ja som sa trochu musela. Moja viera bola chabá. Vedela som, že ak chcem vierou bojovať o Sárino srdce, musím najskôr dať do poriadku svoje vlastné.

Všetci vieme, ako sa to dá. Obnoviť svoj vzťah s Bohom, naším Spasiteľom a Stvoriteľom, skrze vieru, milosť, Božie slovo, modlitbu. Našťastie, manžel zachoval pokoj. Aj keď nevedel, ako to dopadne, modlil sa v súlade s Božou vôľou, postavil sa na Božie zasľúbenia ohľadne uzdravenia. Vyhlásil, že tomu dáva pol roka. Do polroka sa to musí vyriešiť. Tiež nebol ochotný akceptovať chodenie po nemocniciach. Takže sme sa tomu vzopreli, zhodli sme sa na tom. Sára bola na liekoch (5 x denne 5 druhov liekov), ktoré sa dávajú pri chronickom zlyhávaní srdca, ktoré síce chorobu nevyliečia, ale majú pomôcť srdcu ľahšie pracovať, aby sa tak nenamáhalo. Aj keď stav srdca bol pri kontrolách stále rovnaký, ona relatívne prospievala a mala sa dobre. To trvalo asi pol roka. Po jej prvých narodeninách sme mali ísť na ďalšiu kontrolu do Bratislavy. Asi tri týždne predtým ešte na ňu položil ruky náš pastor Peter Kuba. Pamätám si doteraz slová, ktoré nad ňou povedal: „Nech sa srdce dá do pôvodného stavu.“ Po tejto modlitbe nastal výrazný zlom. Sárka bola oveľa živšia, viac jedla, viac behala a smiala sa, aj niektorí ľudia v zbore si to všimli. Na prehliadke to bolo potvrdené – lekárka prišla po röntgene celá nadšená, aké je srdiečko malé. Ja som sa na ňu dívala s nechápavým pohľadom, že veď to je jasné, že ja už to viem niekoľko týždňov, že sa čosi stalo (ale to som jej nepovedala:-)) a hneď nás poslali domov na otočku bez hospitalizácie a bez ďalšieho zvyšovania liekov. Na ďalšej kontrole, asi až o 4 mesiace, ukazovali všetky parametre (NtproBNP, sono, EKG), normálnu funkciu a tvar ľavej komory. Sárka má teraz 2,5 roka a pri kardiologických kontrolách, ktoré stále absolvujeme, je všetko v norme. Náš obvodný kardiológ nás pochválil, že sme sa dobre modlili.

Naša Sára mala srdiečko v takom stave, že mohla kedykoľvek zomrieť. Hocijaká infekcia, choroba, preťaženie, mohlo byť pre ňu, i pre celú našu rodinu, osudným. Ale my sme sa tomu odmietli prispôsobiť a postavili sme sa na Božie zasľúbenia a Jeho slová. Ako je napísané v 91. Žalme: „Keďže Hospodin je tvoje útočište, ... nič zlé sa ti nestane, ...“ Toto slovo bolo pre nás nádejou a pevnou kotvou. A Boh nedovolil, aby sa nám niečo zlé stalo. Naopak, previedol nás cez toto obdobie, posilnil vo viere, posmelil, utvrdil svoju zmluvu s nami, aby sme vedeli, že je s nami a že mu môžeme dôverovať.

Ďakujeme aj všetkým bratom a sestrám, ktorí vedeli o našom boji a povzbudzovali nás v dobrej nádeji a modlili sa za nás, aj všetkým kazateľom, ktorých si Boh použil na to, aby sme vždy počuli Jeho pravdu. Najväčšia vďaka, samozrejme, patrí nášmu Bohu, ktorý má naše životy vo Svojich rukách, ak Mu to my dovolíme. Vďaka.

Monika a Ján Mandáčkovci



Související články

Srdce člověka|Logos 12 / 2013 | Daniel Šobr |Vyučování
Vyhorenie|Logos 3 / 2010 | Rastislav Bravčok |Vyučování
Láska nech je všetko vo všetkom|Logos 3 / 2007 | Németh Sándor |Převzato z Új Exodus
Tvoje oči nech hľadia na pole|Logos 1 / 2009 | Endre Flaisz |Vyučování
Kam kráčaš, Jafet?|Logos 1 / 2011 | Tibor Grull |Vyučování