„Já jsem ta cesta, pravda a život,“ odpověděl Ježíš. „Nikdo nepřichází k Otci než skrze mne. (Jan 14,6)

Povolaný ľud

trubaci-opt.jpegNovozmluvný výraz „eklésia“, ktorý prekladáme ako cirkev, bol prevzatý z helenisticko-rímskeho sveta, aby sa tým vyjadrilo spoločenstvo učeníkov Ježiša Krista. Ježiš aj apoštoli používali v súvislosti s cirkvou najpravdepodobnejšie starozmluvný výraz káhál.

V Starej zmluve, preloženej v 3. storočí pred n.l. do gréčtiny, židovskí prekladatelia používali výraz káhál ako eklésia. Následkom tohoto sa výraz eklésia preniesol do novozmluvných kníh namiesto pôvodného hebrejského výrazu káhál. Správne to chápu tí teológovia, ktorí pôvod obsahu výrazu cirkev hľadajú v prvom rade v starozmluvných vyhláseniach a nespájajú ho s rímsko-helenistickým obsahovým významom „zhromaždenia ľudu“ v rámci štátnych organizácií. Názory Ježiša Krista určovala Stará zmluva. Nehovoril a nekázal v gréckom, ale v hebrejsko-aramejskom jazyku. O káhál tvrdil, že ju postaví na skale, a ani brány pekiel ju nepremôžu a nebude možné zastaviť jej rozpínavosť. Učeníci, ktorí prekladali Novú zmluvu do gréčtiny, používali výraz eklésia, vychádzajúc z prekladov Septuaguinty.

Kľúčom k objasneniu tisíce rokov trvajúcich sporov ohľadom výrazov petros a petra nám poskytnú pôvodné hebrejské výrazy kéfa a selá. Je to dôležité preto, aby sme pochopili, na čo vlastne Ježiš myslel, keď povedal Petrovi: „na tejto skale postavím svoju eklésiu …“ Výraz petros - úlomok skaly, štrk, skala; petra - útes, bralo. Hebrejský výraz kéfa - kus skalky, selá - skala, výčnelok skaly. Ježiš Nazaretský, ktorý hovoril aramejským jazykom, myslel každopádne ohľadom základov eklésie na selá - - bralo, skalu, a nie na kéfa - Peter (Kéfaš).

V starozmluvnom židovskom vyhlásení znamená výraz káhál spoločenstvo ľudí, ktoré Boh zvolal hlasom - kól. Výraz nám približuje Božie volanie aj s jeho dôsledkami. Starozmluvné spoločenstvo Izraela bolo duchovno-morálne, no zároveň aj etnické. Spirituálny obsah mal prvenstvo pred etnickou identitou. V procese vytvorenia Izraela ako ľudu, zohrával rozhodujúcu úlohu, popri prirodzenom raste, exodus z Egypta a Zákon daný na vrchu Sinaj. Podľa Mojžišových kníh pripojenie Židov k ľudu ám záviselo od poslušnosti k vyhláseniam - zjaveniam. Odtrhnutie od Zmluvy znamenalo ponajprv vylúčenie (vyťatie) spomedzi ľudu, a keď sa celý Izrael odtrhol od Tóry, znamenalo to zánik ľudu: ló ammi = nie môj ľud, (Hozeáš 1,9-10), olúpenie o územia, veľké rozptýlenie a život v diasporách.

Antisemiti dávajú často Biblii nálepku rasistickej knihy. Takéto obvinenie je úplne neopodstatnené. Písmo neodlišuje pozitívne Izrael od ostatných národov na základe biologických daností, ale na základe duchovno-morálnej podstaty. V ňom naplnil Boh v dejinách zvláštnu, eschatologickú úlohu. Starozmluvný Izrael musel vytvoriť spoločenstvo a žiť na základe Božích vyhlásení. Národ alebo spoločenstvo boli vtedy skutočné, keď preukázali zjavné duchovno-morálne hodnoty. Toto nemá, a nikdy nemalo nič spoločné s rasizmom, či nacionalizmom. Po strate spirituálnych hodnôt bol osud židovstva vždy ťažší a tragickejší ako osudy iných národov. Navyše boli nútení žiť pod nadvládou a útlakom cudzích národov po celé stáročia, ba tisícročia. Takže výraz káhál mal už v Starej zmluve významný duchovný obsah, a nevyjadroval iba etnický význam Izraela. Toto potvrdzuje aj mučeník Štefan vo svojej obhajobe, kde Izrael vychádzajúci z Egypta nazýva eklésiou - Cirkvou. Každý národ mal svoje náboženstvo, svojich bohov a kulty, no tieto viac-menej plnili v dejinách úlohu integrácie. Nie toto bolo zdrojom vzniku ich spoločenstva, základom vytvorenia národa. Preto takmer každý národ - bez nejakých zvláštnych nebezpečných dôsledkov - zmenil vo svojej histórii vlastné náboženstvo, a napriek tomu ako etnikum prežilo. Fundamentom etnika bolo vždy vlastníctvo konkrétneho územia, jazyk, rozmáhanie sa, sila na prirodzenej úrovni a podobne, a nie náboženstvo. Naproti tomuto Izrael bol povolaný k životu Božím slovom, preto je aj starozmluvný ľud eklésiou. Boh povolal Abraháma z Mezopotámie, aby bol otcom nového národa v zemi Kanaána. Patriarchovia Izák a Jakob by sa nikdy neboli narodili bez Božieho nadprirodzeného zásahu. V procese zrodu izraelského ľudu, v exode z Egypta, v odovzdaní Zákona na vrchu Sinaj, v zaujatí a rozdelení území, zohrávali hlavnú úlohu Božie vyhlásenia (zjavenia). Je to predovšetkým káhál, ktorý charakterizoval Izrael ako etnické spoločenstvo, disponujúce duchovno-morálnymi hodnotami, ktoré sa prejavilo v sakrálnej podobe vtedy, keď synovia Izraela poslúchali Božie slovo.

Odhalenie

Pre novozmluvný káhál čiže eklésiu - cirkev, je základom známosť Pána Ježiša Krista ako Syna Boha živého, zo zjavenia Ducha Svätého, ktorú obdržia povolaní - klétos. Skala - petra je známosť Kristova, pochádzajúca zo zjavenia Ducha Svätého. Toto nemá nič spoločné s pohanským gnósis. O predmete kresťanskej viery, o Ježišovom mesiášstve a diele Jeho vykúpenia dáva známosť Duch Svätý. Na toto odpovedá človek vierou, odovzdá centrum svojej bytosti - srdce, realite Krista, a skrze Neho uchopí Božie požehnania. Novozmluvnú cirkev vytvára Božie slovo - rhéma, skrze hlásanie evanjelia. Ježiš sa opýtal svojich učeníkov v okolí Césarey Filipovej: „Povedal im: A vy čo hovoríte, že kto som ja?“ (Mt 16,15) „A Ježiš odpovedal a riekol mu: Blahoslavený si Šimone, synu Jonášov, lebo telo a krv ti toho nezjavili, ale môj Otec, ktorý je v nebesiach. A ja ti tiež hovorím, že si ty Peter, Skala, a na tej skale zbudujem svoju cirkev, a nepremôžu jej ani brány ríše smrti; a dám ti kľúče nebeského kráľovstva, a čokoľvek by si zviazal na zemi, bude zviazané aj na nebi; a čokoľvek by si rozviazal na zemi, bude rozviazané aj na nebi.“ (Mt 16,17-19) Vyznanie apoštola Petra, že Ježiš je Kristus, ten Mesiáš sa zakladalo na zjavení (známosti), nie na empirickom, či racionálnom základe. Skutočná podstata identity osoby Ježiša Nazaretského, bola pred učeníkmi a židovskými občanmi utajená.

Každá ľudská predstava o Bohu je nesprávna

Celé Písmo predstavuje Boha ako neviditeľnú duchovnú bytosť, ktorá je nad empirickou skúsenosťou, a ktorá sídli mimo dimenziu viditeľného, hmotného sveta, mimo priestor a čas. Poznanie Božej povahy, prirodzenosti, charakteru je pre človeka nemožné bez zjavenia. Naša ľudská schopnosť, potenciál a závislosť od fyzikálnych zákonitostí neumožňuje skúmať Boha ako predmet napr. hmotného sveta. Nie sme schopní pozorovať Ho, študovať či skúmať. Každá ľudská myšlienka o Bohu je nesprávna. Sú to vlastne iba myšlienky, idey, predstavy a teórie človeka o Stvoriteľovi a Jeho oslávenom Synovi, ktoré sú základom modloslužby, čím sa človek otvára okultným silám.

Vrcholom gréckej filozofie a kultúry bolo, že v Aténach postavili oltár, na ktorom bol nápis „Neznámemu Bohu“- agnostos theos. Títo vynikajúci grécki myslitelia spoznali, že je jeden Boh, ktorý je tajomný a skrze ľudskú múdrosť sofia, nepoznateľný. Naproti tomu, uholným kameňom židovskej kultúry (už od jej vzniku) bol neviditeľný Boh, ktorý sa zahalil pred ľudstvom potom, ako sa svet - olám dostal pod vládu hriechu a smrti. Stvoriteľ udržuje tento svet aj po jeho páde do hriechu, ale svoju osobnú prítomnosť a slávu stiahol z tohoto sveta. Po Jeho odchode z viditeľného sveta, sa „uzavrel“ do neba a človek Ho môže poznať výhradne zo zjavenia - apokalypsis. Toto sa deje na základe suverénnej Božej vôli. Je to taký nadprirodzený zážitok, kedy sa Boh zjaví svojim vyvoleným, odstráni oponu z transcendentálnych právd a faktov, z plánov spasenia sveta a Jeho zasľúbení. Skrze zjavenie vystúpi spoza opony - po určitú hranicu - a skloní sa k svojim vyvoleným, aby zjavil svoju realitu, prítomnosť, a aby zverejnil svoju vôľu so stvorenstvom. Zjavenie v tomto období nie je celoplošné, ale osobné. Boh, ako Osoba osloví konkrétneho človeka. Zjavenie je vyjadrením samotného Boha, osobne pozýva do svojej prítomnosti - do vzťahu s Ním, aby potom konkrétnemu človeku - klétos dal svoje poverenie, aby to potom na základe duchovnej skúsenosti a poznania uskutočnil, a aby tiež zvestoval iným ľuďom Božie vyhlásenia. Množstvo vyhlásení je v rôznych podobách známych z Biblie, ako napríklad zjavenia, videnia, vychvátenia a prejavy chariziem Ducha Svätého. Biblia obsahuje zjavenia, ktoré predstavujú merné šnúry duchovných skúseností s Bohom v postbiblickom období. Cirkev je povinná svoje duchovné skúsenosti, zjavenia a učenia podriadiť Božiemu slovu. Vierohodnosť charizmatických skúseností je potrebné prehodnotiť na základe donášaného ovocia. V živote biblických hrdinov, ktorí mali podiel na zjaveniach, sa menil spôsob myslenia, schopností a skutkov na základe odhalených Božích právd a faktov. Plnosťou Božieho zjavenia v Novej zmluve je: Kristus sa stal človekom, telom - sarx a svojou obeťou zmieril svet s Otcom, vykúpil ho z rúk Satana, z moci hriechu a smrti. Petrova odpoveď potvrdzuje, že tajomstvo stelesnenia Slova (logos) poznal apoštol vďaka zjaveniu od Otca, pričom mal aj empirické poznanie o Nazaretskom Ježišovi. Horeuvedená pasáž z evanjelia je vzorom osobného zjavenia o tom, ako dáva Boh svoje duchovné zjavenia človeku o Ježišovi ako o Kristovi a Pánovi a o Jeho diele spasenia. V dnešných časoch spôsobuje mnoho zmätku to, že prevažná väčšina členov cirkví má o Ježišovi Kristovi iba psychické, intelektuálne poznanie. Takýto spôsob intelektuálnej, náboženskej známosti nie je schopný podnietiť osobný vzťah s Pánom, na základe viery zo srdca, pritom je toto predpokladom členstva v cirkvi - eklésii.

ludia-opt.jpegDuchovnú známosť o Bohu si veriaci nezaobstaráva sám, ale je to dar Ducha Svätého pre nášho ducha. Počas dlhých desaťročí kresťanského materializmu, formalizmu a sekularizácie sa zotrel rozdiel medzi podstatou známosti z duchovných zjavení a psychickou náboženskou známosťou. Množstvo kresťanov poriadne ani nevedelo, v čo a prečo verí. Iní zase bránili náboženské dogmy a tradície. V širokých kruhoch sa rozmohol názor, podľa ktorého biblické zjavenia zanikli spolu s biblickým obdobím. Boh vraj už dnes nedáva o sebe zjavenia - niet duchovných skúseností. A ak aj sú, nie sú hodnoverné, pochádzajú vraj od diabla. Pre toto sa kresťanské vedomie buduje na dogmách cirkví a na kresťanskú identitu zo zjavenia pozerajú ako na kacírstvo. Nebol to Boh, ktorý zmenil nadprirodzenú skúsenosť pri znovuzrodení, ani nezmenil podstatu cirkvi, ale rôzne oficiálne náboženské prúdy zmenili koncepcie, a aj ich uplatňujú v praxi. Peter dostal najprv osobné zjavenie od Otca o osobe Ježiša Krista. Toto zjavenie vyznal Ježišovi, ktorý ho označil za šťastného, a potom ho poučil o podstate eklésie. Podľa príbehu evanjelia a aj apoštolského učenia, Boh osloví a povolá človeka, aby v Kristovi Ježišovi poznal svoje osobné spasenie, prijal ho vierou - následne vznikne eklésia, resp. príslušnosť k nej.

Duchovnú známosť si nezaobstará veriaci
sám, je to dar Ducha Svätého

Šľachetné duše

V Novej zmluve sa zjavenia sprostredkovávajú skrze kázanie Božieho slova. „Lebo keď v múdrosti Božej svet skrze múdrosť nepoznal Boha, zaľúbilo sa Bohu skrze bláznovstvo kázne spasiť veriacich.“ (1Kor 1,21) V origináli je kérygma - vyhlásenie, proklamácia, čo nie je vždy totožné s tým, ako si to niektorí v kresťanskom svete vysvetľujú. Kérygma neznamená v prvom rade kázanie, ako časť bohoslužby, ale obsah kázania, to znamená: ten odkaz, ktorý dostal kazateľ od Boha skrze zjavenie. Toto podá ako správu, oznámi to ľuďom v cirkvi. Pavol v liste Rimanom hovorí o vyhlásení, správe - kérusó, ako o predpoklade zrodu viery. Požiadavkou vyhlásenia správy je, aby sa to udialo verejne s duchovnou mocou a silou. Naše preklady Biblie hovoria, že kazateľ zvestuje Božie slovo, oznámi ho, ale pôvodina to upresňuje takto: rhéma Christú, čiže zvestuje Kristovo vyhlásenie, zjavenie. Takže je tu reč o rhéme logosu, čiže o tom, čo zjaví a oživí v Božom slove - v Logose - Duch Svätý kazateľovi, čo on potom v sile Ducha Svätého verejne odovzdá. Zvestovanie - kérygma, samo o sebe nevypôsobí v poslucháčovi automaticky vieru. „Tak teda viera z počutia (ex akoés) a počutie skrze slovo Božie.“ (Rim 10,17)

Počúvanie je v prvom rade duchovná udalosť, čo vypôsobuje Duch Svätý a zjavenie (rhéma), v duchu a duši poslucháča, čo sa často stáva pri zvestovaní zjavenia. Pri počúvaní sa duchovné porozumenie a vnímanie človeka oživí, uschopní ho to porozumieť a prijať Božie pravdy a stotožniť sa s nimi. Aj duchovné „počutie“ je charizmatická skúsenosť, ktorú dáva do srdca v rozhodujúcej miere osobné zjavenie. Následkom toho dostáva poslucháč známosť o Bohu a Jeho veciach zo zjavenia. K tomu, aby sa vytvorila v človeku známosť zo zjavenia, je dôležitým predpokladom to, aby bol ochotný odmietnuť predsudky, aby sa dal presvedčiť. Je tiež veľmi dôležitá jeho pozornosť a ochota pozitívne sa rozhodnúť. Nová zmluva nazýva šľachetnými takých ľudí, ktorí nie sú si istí empirickými poznatkami a náboženskou známosťou, ale sú otvorení dať sa presvedčiť o pravdách zo zjavenia, argumentami a faktami o tom, aby zmenili svoj spôsob zmýšľania. Predpokladom znovuzrodenia a viery je známosť o Bohu zo zjavenia. Prítomnosť viery v srdci činí zjavnou vyznanie ústami. „Lebo keď vyznáš Pána Ježiša svojimi ústami a uveríš vo svojom srdci, že ho Boh vzkriesil z mŕtvych, budeš spasený. Lebo srdcom sa verí na spravodlivosť, a ústami sa vyznáva na spasenie.“ (Rim 10,9-10) Toto teda urobil apoštol Peter v okolí Césarey Filipovej, keď vyznal vieru v Ježiša, ktorý ho nazval šťastným, lebo skrze svoje vyznanie prijal spasenie v Kristu.

Cesta do slobody

Náš výraz cirkev obsahovo nezodpovedá ani originálnemu výrazu káhál, ani výrazu eklésia. Etymológovia výraz cirkev (doslova jeden dom) po prijatí katolicizmu použili na označenie jedinej kamennej budovy v dedine, ktorú nazývali aj „domom spásy“. Toto je teda vyjadrením istej náboženskej ideológie. Tento výraz je odcudzený biblickému odkazu eklésie - povolaného spoločenstva ľudí, ktorí sa môžu zhromažďovať aj na viacerých miestach dediny, či mesta, ba môžu vlastniť aj niekoľko budov.

Grécky výraz eklésia sa skladá z dvoch častí: ek - predpona vy, (odniekiaľ, z niečoho) kaleó - volať. Eklésia teda znamená spoločenstvo vyvolaných ľudí. Originál znamená nepochybne aj vylúčiť. V novozmluvnom poňatí to v prvom rade znamená vylúčenie spod Satanovej moci, z otroctva hriechu a smrti, vy-volanie z cesty vedúcej do zatratenia. Podľa tohoto je eklésia Bohom vyvolaný ľud, ktorý pozitívne reaguje na evanjelium, oddelí sa a odtrhne spod Satanovej kontroly a od hriešnych skutkov - na základe Božieho slova. Vyvolanie hovorí aj o istých cieľoch. Najdôležitejším cieľom eklésie je vzťah a stotožnenie sa s Ježišom Kristom. Vyvolaný ľud sa potom primerane stáva kristocentrickým tak, aby sa v živote spoločenstva aj v osobných životoch naplnili slová apoštola Pavla Rimanom 8,29-30: „Lebo ktorých predzvedel, tých aj predurčil za súpodobných obrazu svojho Syna, aby On bol prvorodeným medzi mnohými bratmi. A ktorých predurčil, tých aj povolal, a ktorých povolal, tých aj ospravedlnil, a ktorých ospravedlnil, tých aj oslávil.“

liberty-opt.jpegMnožstvo pasáží v Písme tvrdí, že predtým, než Boh čokoľvek stvoril, stvoril svoje stvoriteľské aj spasiteľné dielo. Všetko robil v záujme naplnenia svojich plánov a cieľov. Pripravil aj večný plán spasenia a v rámci tohoto vytýčil ciele a úlohy pre národy, Izrael, aj pre cirkev. Na vývoj histórie sveta - popri ľudských snahách, zámeroch a iných faktoroch - mal značný vplyv aj boh tohoto sveta - Satan. No smer postupu, skutky, činitele, pole pôsobnosti, čas aj obsah života, vymeriaval vždy Pán histórie - Boh. Udalosti, rôzne faktory a osoby postupovali vpred po svojej ceste podľa vlastnej logiky a zákonov, kým sa nestretli s Božím programom a plánmi ohľadom tohoto sveta. Konfliktné situácie medzi týmto svetom a Bohom boli poznamenané nadprirodzenými zásahmi a súdmi. Dejiny pravidelne prelamovali krízy takého typu, ktoré prinútili ľudstvo novým spôsobom zariadiť veci na tejto planéte. Stvoriteľ si je úplne istý úspechov pri uskutočňovaní svojich cieľov týkajúcich sa Izraela, cirkvi a národov celého sveta. Zvlášť budú v udalostiach posledných dní zjavené pred verejnosťou víťazstvá cirkvi nad silami temna. Na základe večných plánov vyvolenia je ťažké stotožnenie sa s pojmom slobody dnešných čias. Biblia a tento svet si navzájom podávajú skutočne protirečivý obraz o slobode. Na základe zjavenia Biblie sloboda tohoto sveta v skutočnosti neexistuje - je stratená. Zvlášť sa to prejavuje v najdôležitejšej oblasti ľudského života - v oblasti duchovno-morálnej. Adamovský rod stratil slobodu a dostal sa do obkľúčenia temných a deštruktívnych síl, proti ktorým bez Božej pomoci nemôže úspešne bojovať.

 

Boh si je úplne istý úspechmi
pri naplnení svojich cieľov

Najzákladnejšou zásadou slobody je sloboda od nepriateľa. Každodenný život nám potvrdzuje, že máme priveľa nepriateľov: démonov, peklo, Satana. No sláviť víťazstvo nad týmito sa podarilo iba jedinej osobe v celej histórii - Ježišovi Kristovi Nazaretskému. Absenciu slobody nám potvrdzuje aj to, že človek jednoducho nie je schopný vidieť svoj stav, porozumieť okolnostiam a situáciám. Nedisponuje dostatočným množstvom prirodzených aj nadprirodzených informácií, vďaka ktorým by sa mohol správne rozhodovať a pochopiť zmysel svojho života. Človek je do takej miery závislý od zla, že iba zo životných skúseností a poznatkov nie je schopný ani po celý život rozpoznať svojho skutočného nepriateľa - diabla, a postaviť sa mu na odpor. Navyše o svojom najukrutnejšom utláčateľovi tvrdí, že ani neexistuje, že je to iba primitívna náboženská predstava. Podľa Písma človek stratil svoju slobodu pádom do hriechu, a tak sa stal otrokom hriechu a smrti. Nikto z ľudí nie je schopný z vlastných síl, potenciálu ani skutkov, získať späť svoju slobodu. Sloboda má rôzne dimenzie: duchovno-morálnu, spoločenskú, politickú, hospodársku a pod. V rámci nich nie je neprítomnosť slobody rovnomerná. Rôzne sféry slobody môžu byť použiteľné proti sebe. Božím cieľom v prospech človeka je znovuzískanie jeho skutočnej slobody. Písmo je plné udalostí vyslobodenia: z Egypta, boje sudcov a kráľov za slobodu, vyslobodenie z babylonského zajatia, odpustenie hriechov, uzdravenie, sloboda od démonov, atď. Dôležitým učením Starej zmluvy bolo to, že stratená sloboda sa dala získať späť vždy vďaka nadprirodzenej Božej pomoci a poslušnosti Božiemu slovu. Sloboda je Boží dar, je to Jeho prítomnosť, ktorú je možné udržať výhradne poslušnosťou k slovám Zmluvy. Podľa novozmluvného učenia človek získa schopnosť slobodnej voľby vďaka Božiemu dotyku a práci Ducha Svätého. „A Pán je Duch, a kde je Duch Pánov, tam je sloboda.“ (2Kor 3,17)

Následne je schopný porozumieť svojej závislosti od zla, tomu, že mu je vydaný napospas. Je schopný vo svojom záujme skoncovať so zlom, a tak môže prijať v Kristovi Ježišovi - svojom Vysloboditeľovi slobodu. Cirkev pozostáva zo slobodných veriacich ľudí, ktorí majú slobodu k tomu, aby obetovali svoje životy do služby Veľkému Poslaniu. Skutočná eklésia Ježiša Krista zjavuje v spoločnosti duchovno-morálnu slobodu, aj keď sa médiá snažia predstaviť zaviazanosť veriacich voči Bohu ako chorobnú závislosť. Ústrednú rolu vo svetskom ponímaní slobody hrajú tieto hriechy: mimomanželský a predmanželský sex, interrupcia, homosexualita a pod. Podľa biblického ponímania práve toto potvrdzuje, že človek je pod útlakom hriechu a smrti.

Právo človeka na hriechy (na ktoré trestné právo neukladá sankcie, no podľa Biblie sú to predsa hriechy) berie cirkev na vedomie, ale ich nemôže podporovať, lebo by to znamenalo jej kapituláciu pred odvekým nepriateľom ľudstva, a tým by sa vzdala svojho poslania, svojej podstaty.

Politickú, hospodársku a spoločenskú slobodu si musia chrániť štát a príslušné politické systémy sami. Z politicko-spoločenského pohľadu, predstavitelia týchto sfér odvádzajú prospešnú a hodnotnú prácu aj v tom prípade, ak je v ich duchovno-morálnom živote evidentná závislosť od hriechu. Rovnováha medzi duchovnou a spoločenskou sférou slobody sa naruší a vznikne medzi nimi konflikt spravidla vtedy, keď jedna z nich začne zasahovať do výsostných oblastí tej druhej tak, že v nej uplatňuje vlastné koncepcie slobody. Toto isté nastáva aj pri násilnej sekularizácii. Prirodzene, medzi týmito dvomi sférami nie je dobré vystavať múr. Popri uplatňovaní vzájomných vplyvov môže byť vyváženosť a rešpekt, ktorý garantuje spoločenskú aj cirkevnú slobodu svedomia. Cirkev má jasno v tom, že prvotný hriech je prítomný v spoločnosti a v rôznych odvetviach štátneho aparátu. Tento fakt nečiní z duchovného hľadiska mocensko-politické systémy nelegitímnymi, pretože rozmach hriechu predstihol vznik týchto systémov. Existencia hriechu nie je kvôli svetskej moci, ale opačne: prítomnosť hriechu vytvorila potrebu vzniku štátnej moci, ktorá ale nie je voči nemu imúnna. Prirodzene, ak štátna moc namiesto potrestania hriechu presvedčí občanov o tom, že hriech je spravodlivosť (pravda) ako napr. fašizmus, stalinizmus, potom sa stáva z hľadiska biblického zjavenia nezákonnou. Cirkev popri očakávaní vzkriesenia, očakáva aj na spasenie a vzkriesenie sfér politickej a štátnej moci. Nádejne očakáva návrat Pána Ježiša Krista na túto zem a vyslobodenie sveta spod útlaku zla, a tak bude sloboda vo svetovom meradle nerozdeliteľná a jednotná. Ukončí sa hrozba nepriateľa ľudstva na každej úrovni, a každý si bude môcť užívať šťastný život v plnej miere. Naplní sa potreba každého jedinca, v oblasti fyzickej, psychickej aj duchovnej. Toto bude konečný stav spasenia, ku ktorému speje cirkev a k vytvoreniu tohoto stavu bola Bohom povolaná.

Vkročili do života

Niektoré náboženské kruhy oddelili spasenie od osoby Ježiša Krista a samotná cirkev sa kochá v úlohe „spasiteľky“, tvrdiac o svojich liturgiách, že sú schopné opakovať a sprítomniť obeť zmierenia Pána Ježiša Krista a sprostredkovať Božie požehnania. Spasenie je pritom výsledkom diela vykúpenia, ktoré je v osobe Vykupiteľa pre každého človeka. Členom cirkvi sa stáva človek vtedy, keď sa jeho život dostane do prítomnosti Ježiša Krista vďaka obráteniu a znovuzrodeniu. Podľa Novej zmluvy je Spasiteľom Ježiš Kristus Nazaretský, Stará zmluva používa tento výraz výhradne v súvislosti s Bohom. Vykúpenie a spasenie (aj v gréčtine) vyjadrujú vzájomnú neoddeliteľnosť. Vykúpenie (spasenie) je tam, kde je Vykupiteľ (Spasiteľ). Podmienkou obdržania osobného vykúpenia (spasenia) je bezprostredný osobný vzťah s Vykupiteľom.

Cirkev nemôže dať spasenie, nemôže stáť medzi Bohom a človekom - ak to urobí, bude niesť vážne dôsledky tohoto podvodu. Pokiaľ trvá na úlohe „spasiteľky“, zabraňuje svojim členom získať spasenie, inými slovami: týmto im dopomáha k večnému zahynutiu! Pravá eklésia pozostáva z takých veriacich, ktorí skrze Ducha Svätého poznali a prijali svoje spasenie v Kristovi Ježišovi. V srdciach znovuzrodených ľudí žije Duch Kristov a skrze toto sú členmi jednej cirkvi. Najdôležitejšou úlohou cirkvi na zemi je to, aby budovala a chránila vzťah veriacich s Otcom v duchu a v pravde. Nenecháva sa svojimi členmi zbožňovať, ale centrom jej života je chvála a oslava Boha. Výraz spasenie sa v našom jazyku stal obsahovo prázdnym náboženským pojmom. Vysvetlenie jeho obsahového významu je dnes komplikovanejšie, ako tomu bolo v 1. storočí n. l. Tento výraz sa používal aj vo svete v širokých kruhoch na vyjadrenie pozitívnych udalostí, ako napr: vyslobodenie z otroctva, zo zajatia, od zla, z choroby, chudoby, hriechu, nešťastia, zo smrti, na vyjadrenie víťazstva či blahobytu. Spasenie je v existenciálnom aj transcendentnom význame životacentrické. V jeho centre je neporušiteľný, nesmrteľný Život, ktorý sa stal človekom - v Kristovi Ježišovi. Tento život je oveľa hodnotnejší než život adamovského druhu. Ba čo viac! Podľa zjavenia je prirodzený ľudský život oproti životu v Kristovi, smrť samotná, lebo je krátkodobý, podriadený procesu starnutia, chorobám, chudobe či utrpeniu. A napokon najväčšou ranou ľudského osudu je to, že: telo sa na prach obráti, a jeho duch ide do pekla.

pinocet-opt.jpegKráľ Šalamún pochopil, že človek sa trápi po všetky dni svojho života, bojujúc s nepriateľom, keď tvrdí: „Márnosť márností, riekol kazateľ; márnosť márností a všetko márnosť.“ (Kaz 1,2) Do tohoto beznádejného stavu prinieslo pozitívny zvrat vzkriesenie Ježiša Krista. Novou alternatívou oproti adamovskému životu a osudu je večný život. V tomto živote niet zla, neukrýva sa v ňom smrť, nie je dočasný a biedny, ale je večný, neporušiteľný, úplný a dokonalý. Večne platnou senzáciou evanjelia je to, že bojujúcemu a zúfalému ľudskému rodu, v zajatí Satana, poslal Otec v Kristovi Ježišovi večný život. Apoštol Ján nazýva Ježiša Chlebom života. Evanjelium nám nezjavuje iba Boží život na zemi, ale nám aj zvestuje, že môžeme prestúpiť, vďaka krvavej obeti zmierenia Ježiša Krista na golgotskom kríži, do neporušiteľného večného života. Základom Novej zmluvy je Ježišova krv, čo znamená jednak ukončenie adamovského typu života a jednak účasť na večnom živote v Kristovi. Cirkev pozostáva z takých veriacich, ktorí už v prítomnosti prestúpili vďaka viere v Ježiša Krista zo smrti do nadradenejšieho života. „Amen, amen vám hovorím, že ten, kto čuje moje slovo a verí tomu, ktorý ma poslal, má večný život a nepríde na súd, ale prešiel zo smrti do života.“ (Jn 5,24)

Terajšie spasenie cirkvi a jej členov je nutné odlíšiť od konečného spasenia v plnosti. V znovuzrodeneckej cirkvi sa spasenie udeje na duchovnej úrovni, na duševnej sa uskutočňuje skrze životný štýl posvätenia každého človeka, a toto má potom vplyv aj na fyzickú oblasť vo forme vyslobodení a uzdravení. Čím je silnejšia a zjavnejšia prítomnosť Ježiša Krista v životoch veriacich a v cirkvi, tým viac sa naplnia večným životom, je tam potom viditeľný ústup zla a zjavná sláva Hospodinova v ich strede. Príprava a očakávanie konečného spasenia vytvára eschatologickú známku cirkvi. V úplnom stave spasenia obdrží fyzické telo kresťana neporušiteľný, nesmrteľný život, a povolaní členovia eklésie sa budú vo všetkom podobať na svojho Spasiteľa a budú žiť v tzv. glorifikovanom tele naveky s Pánom.

Kristocentrická cirkev pozostáva z veriacich orientovaných na spasenie, ktorí popri tom, že budujú vzájomné vzťahy a ich spojivom je znovuzrodenie a popri tom, že pracujú na svojom spasení, oznamujú „tým vonku“, milosť zjavenú v Kristovi Ježišovi.

Činný Duch

Raná cirkvev Ježiša Krista, ktorá je vzorom pre všetky obdobia, bola vždy upriamená na Ducha Svätého. Jej duchovnú existenciu nevyjadrovalo len pôsobenie chariziem, ale aj to, že Duchu Svätému dávali v každej oblasti ústrednú rolu. Bolo im jasné, že požehnania ako napríklad: odpustenie hriechov, zmenu života, uzdravenie, vyslobodenie a iné, dáva vždy Duch Svätý. Apoštol Peter vo svojom prejave zdôrazňuje krst v Duchu Svätom ako dôležitú súčasť nadprirodzenej udalosti, kedy sa človek stáva kresťanom. Každý člen cirkvi prijal Ducha Svätého a následky tejto skutočnosti charakterizovali život a službu ranej cirkvi. Skrze zjavenie rozpoznali v osobe Ježiša, osobu Krista a aj v budovaní vzťahu s Ním bol Duch Svätý ich vodcom, a nie omša, ktorá bola vytvorená v kresťanskom svete omnoho neskôr. Cirkev žila pod vedením Ducha Svätého, nemala tzv. Učiteľský úrad, pretože 1Jn 2,27 hovorí: „A vy, to pomazanie, ktoré ste dostali od neho, zostáva vo vás, a nepotrebujete, aby vás niekto učil, ale ako vás učí to isté pomazanie o všetkom, a je pravdivé a nie je lžou, a ako vás naučilo, tak zostanete v ňom.“ Aj toto nám potvrdzuje, že apoštoli chránili veriacich od psychicko-intelektuálnej náboženskej známosti, a povzbudzovali ich k tomu, aby zotrvali v zjavení Ducha Svätého, ktoré sprostredkováva život a silu. Apoštol Pavol hovorí o cirkvi ako o spoločenstve „služby Ducha“, k čomu ju uschopňuje Duch Svätý, ktorý zjavuje Božie ukryté poklady a dary, a vedie veriacich od slávy k sláve a aj ich mení na podobu Krista metamorfosis. Pravá cirkev je v prvom rade nositeľkou Ducha - pneumatoforos a len skrze to môže byť nositeľkou Krista - Christoforos. To znamená, že v procese posvätenia vedie a mení veriacich Duch Svätý, a takto nadobúdajú podobu Krista - Christianos. V ranej cirkvi sa dlhodobo uplatňovala sloboda a suverenita Ducha Svätého. Tretia Božia osoba nebola v zajatí eklésie, ale veriaci stáli v jej službe. Duch Svätý je viac než prostriedok k udržiavaniu vzťahu s Otcom a Synom. Je viac, než duchovná dimenzia Kristovho diela. Je to osoba, ktorá má svoj vlastný charakter. Skrze naplnenie a prejavy buduje cirkev, aby v atmosfére svätosti oslávil a zjavil Krista. Ježiš Kristus nás krstí Duchom Svätým, Slovo Božie nám hovorí aj o spoločenstve s Ním - koinonia, čoho podstatou je to, že sa na cirkev a veriacich nevylieva iba následkom spolupráce s Otcom a Synom, ale Tešiteľ - para-klétos, „prizvaný k“ je predstavený ako osoba, ktorá sa prezentuje a manifestuje. Toto je základom toho, že ho môžeme bezprostredne pozývať, - epiklésis. „… a to všetko pôsobí jeden a ten istý Duch rozdeľujúc osobitne jednému každému tak, ako chce.“ (1Kor 12,11)

Bez kazajky

Z teologického hľadiska znamená cirkev - Boží ľud (laos). Boh povoláva svojich členov z rôznych etnických skupín, národov a kultúr, aby sa stali ľudom Božím skrze Ducha Svätého a Božie slovo a On, aby bol ich kráľom. Medzi rôznymi kresťanskými prúdmi dochádzalo v histórii k ostrým diskusiám a vzájomným sporom kvôli vlastníctvu názvu cirkev. Všetky tie náboženské smery, ktorým sa podarilo pred svetom vystupovať ako cirkev - eklésia, sa podarilo nanútiť svetu aj to, že sú predstaviteľmi pravej cirkvi. Preto sa stal oficiálny post cirkvi synonymom pravého kresťanstva. Historické fakty pritom dokazujú, že „meno“ sa podarilo získať tým náboženstvám, ktoré uzavreli zmluvu so štátnou mocou, napríklad: Rímsky katolicizmus a Pravoslávna cirkev. Takto sa im za pomoci štátnej moci podarilo obrať spoločenstvá nezávislých veriacich s menším počtom členov o právo používania názvu cirkev. Táto skutočnosť má až do dnešného dňa vplyv na verejnú mienku. Spoločenstvá, ktoré fungujú, alebo majú v úmysle fungovať na základe biblických princípov, sú považované za sekty. Veľké - čo do počtu - náboženské spoločenstvá, ktoré nepovažujú za potrebné podať človeku biblický spôsob prijatia za člena cirkvi, (nehovoriac o tom, že zavrhli pôvodné duchovno-morálne zásady), tie sú v spoločnosti vysoko hodnotené a prijaté ako pravá cirkev. V našej krajine po zmene režimu zohrávajú tieto fakty v sporoch cirkev versus sekty podstatnú rolu. Pokiaľ je možné právne odobrať štatút cirkvi - eklésie, spoločenstvám evangelikálno-letničným, potom to má aj ďalekosiahle teologické dôsledky.

Z teologického hľadiska je cirkev Božím ľudom

Napríklad: je možné tieto spoločenstvá predstaviť štátu ako nevypočítateľné, spoločensky nebezpečné, odcudzené kresťanským princípom a tiež, že sú to nové náboženské kulty, ktoré majú negatívny vplyv a vyčleňujú sa zo spoločnosti, trhajú rodiny, ničia kresťanské hodnoty, napádajú a prenasledujú pravú, historickú cirkev. História výmeny rolí - kedy prenasledovanú cirkev vykreslili ako prenasledovateľku, a skutočnú prenasledovateľku, ktorá mala podporu štátnej moci a solidaritu spoločnosti, bola predstavená ako „mučenícka cirkev“ - sa nezačala v Európe v súčasnosti, ale má za sebou viac než 1500-ročnú škandalóznu minulosť. Fungovanie skutočnej cirkvi sťažuje aj to, že hlavným faktorom európskeho zmýšľania je sekularizácia, ktorej hranice určuje pozemský život, preto sú voľby a rozhodnutia človeka merané podľa svetských hodnôt. Pre tento spôsob zmýšľania neexistuje neviditeľno, duchovné zážitky a zjavenia popiera, alebo to považuje za produkt akejsi zdeformovanej sekty. Najdôležitejšie hodnoty ľudského života sú materiálnej a spoločenskej povahy, preto sú biblické normy a hodnoty kategoricky odmietané a sú v rozpore so „zdravým, moderným, racionálnym spôsobom zmýšľania Európanov“. Biblický svetonázor je zahnaný do getta, a nie je v diskusiách rovnocenný názoru sekularizovaného sveta. Toto je príčinou toho, že témy súvisiace s biblickými názormi ako napr. existencia diabla, vyháňanie démonov, charizmatické prejavy a pod. sú terčom posmechu.

shop-opt.jpegBiblický svetonázor je pod dvojnásobným tlakom. Zo strany spoločnosti aj zo strany zosvetšteného náboženstva je olúpený o rovnoprávnu šancu bojovať za záchranu ľudských duší. Násilná sekularizácia a zdanlivé politicko-kultúrne kresťanstvo zohráva významnú úlohu v tom, že značná časť ľudstva (aj členovia cirkvi) ignoruje Bibliu pri zostavovaní vlastného rebríčka hodnôt a životného štýlu.

Spoločnosť, zovretá v kazajke sekularizácie, od cirkvi v prvom rade neočakáva to, aby pomohla ľuďom v hľadaní spasenia a vytvorenia vzťahu s Bohom, ale to, aby prevzala štátne a spoločenské úlohy ako napríklad: vo vzdelávaní, v charitatívnej a zdravotníckej oblasti, a tiež v občianskej sfére ako napríklad pri sobášoch a pohreboch. Sekularizovaná, materialistická spoločnosť má voči cirkvám viac-menej sociálne a materiálne požiadavky. Z kresťanstva preferujú čiste tvárnosť národných, kultúrnych a rituálnych tradícií. Autoritu evangelikálnych zborov a ich predstaviteľov neustále podkopávajú - neraz aj mocenskými prostriedkami.

Komu to prospieva?

Aj po zmene režimu vznikajú vždy nové a nové predsudky voči znovuzrodeným kresťanom evanjelického smeru, a to nielen u zástupcov veľkých cirkví a štátnej moci, ale aj v sociologickej sfére. Napr: Cirkev definujú ako „Spoločenskú organizáciu s veľkým počtom členov“, do ktorej sa väčšinou narodili. Táto inštitúcia má vyštudovaných kňazov a v praxi zdôrazňuje intelektuálne prvky. Jej dôležitým poznávacím znakom je, že spoločnosť úplne, alebo vo veľkej miere patrí k nej a je spojená so štátnou mocou. Tieto tvrdenia v každom zásadnom bode protirečia biblickému obrazu cirkvi, podľa ktorého cirkev nie je spoločenská organizácia, ale nadprirodzené duchovné spoločenstvo, ktoré vytvoril (aspoň podľa viery jej členov) samotný Boh. Jej počet je minimálne dvaja-traja. „Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som i ja v ich strede.“ (Mt 18,20)

Klerikalizmus jej je úplne cudzí, slúžia v nej charizmatické osoby, dominujú v nej duchovné činitele, popri kázaní Božieho Slova je pre ňu charakteristické uctievanie a chvála živého Boha a charizmatické zážitky. Toto je centrom spoločenského života cirkvi. Z teologického hľadiska je takéto spoločenstvo cirkvou aj v tom prípade, ak aj v rámci spoločnosti vystupuje ako menšina. A čo sa týka vzťahu so štátom, pre biblickú cirkev nie je rozhodujúcim faktorom fúzia, ale odluka. V rôznych literatúrach môžeme nájsť v súvislosti s touto témou aj takéto názory sociológov o sektách: sekta je spoločenstvo s menším počtov členov, ku členstvu je nutné dovŕšiť vek dospelosti a kajať sa, nemá vyštudovaných kňazov, zdôrazňuje pocitové prvky a náboženské zážitky, členov historickej cirkvi nepovažuje za veriacich a chce ich priviesť k obráteniu... Sekty buď zaniknú, alebo sa stanú zborom. Sekty neprijímajú pozitívne črty biblického vzoru cirkvi, stavajú sa k nim negatívne.

Obraz cirkvi na základe Biblie a obraz podaný sociológmi sú v protiklade. Centrálnym vyhlásením evanjelia je, že každý človek sa musí znovuzrodiť z vody a z ducha, ináč nemôže vojsť do Božieho kráľovstva. „Ježiš mu odpovedal: Amen, amen ti hovorím, že ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do kráľovstva Božieho.“ (Jn 3:5) Skutočná cirkev nemala nikdy „špecializovaný“ kňazský úrad, aspoň nie v takom zmysle, ako to tvrdí istý sociológ Rudolf Andorka. Ježiš ani učeníci nenosili kňazské taláre, ktoré by ich odlišovali od civilných obyvateľov. Odlišný odev v dobách Ježišových, nosili saduceji a farizeji. Kresťanský život bol sprevádzaný aj duchovnými zážitkami napr. stretnutie učeníkov so vzkrieseným Ježišom, naplnenie Duchom Svätým na Letnice, Saulovo stretnutie s Ježišom pred Damaškom a takto by sme mohli ešte ďalej pokračovať.

Na základe Novej zmluvy nie je možné členov historickej cirkvi nazvať kresťanmi. Toto sú fakty. A čo sa týka zániku biblickej cirkvi, bude lepšie, ak sa stotožníme s Ježišovou prognózou, že „ani brány pekiel ju nepremôžu“.

prednaska-opt.jpegHlavným problémom takýchto kníh nie je to, že ignorujú základné teologické znaky cirkvi a sekty, ale v prvom rade to, že používajú také absolutistické pojmy a vyučujú tak poslucháčov vysokých škôl, ktoré hlboko urážajú presvedčenie evangelikálnych kresťanov. Toto nemožno nazvať vedecko-výskumnou prácou, lebo vývoj teológie (podľa mojich poznatkov) ešte nedosiahol takú úroveň, aby podával na základe korektných poznatkov posúdenie hodnôt v rôznych cirkvách a náboženských smeroch. Autor podáva svojou vedeckou analýzou hrubé, urážlivé, nepriateľské predsudky, a zavádza tak vysokoškolských poslucháčov v náboženských otázkach.

Ani z právneho hľadiska neobstoja posúdenia hodnôt cirkví, pretože na základe platných noriem je každé zaevidované náboženské (kresťanské) spoločenstvo cirkvou. Počas vlády jednej strany robili z právneho aspektu rozdiely medzi náboženskými smermi. Oficiálne boli ilegálne spoločenstvá chápané ako sekty.

Výraz sekta používali v Ježišových a starokresťanských dobách aj s pozitívnym nábojom. Neskôr však, keď cirkev upadala, tento výraz používali na vyčlenených kresťanov. „… modloslužba, čarodejstvo, nepriateľstvá, zvady, žiarlenia, hnevy, dráždenia, rôznice, sekty, ...“ (Gal 5,20) Hairesis (sekta) znamená: od Božieho slova a cirkvi odtrhnuté systémy, organizácie, prúdy, skupiny. Vzťahovali ich pôvodne na tých, ktorí prestali byť súčasťou cirkvi - eklésie, následkom čoho stratili právo aj na to, aby sa volali Kristovcami-Christianos. Za posledných 1500 rokov znamená výraz sekta vylúčenie. Je to výraz používaný na takú skupinu ľudí, ktorá je hodná odmietnutia a nenávisti. Tí, ktorí tento výraz používajú na určitú skupinu ľudí, o tom vedia veľmi dobre, ale často sa bránia tým, že to používajú v neurčitku. Napriek tomu to nesie u nás odkaz vylúčenia.

Následkom prebudenia v evangelikálnych cirkvách počet znovuzrodených kresťanov narastá a ich členovia trvajú na tom, aby sa na základe Biblie nazývali cirkvou. V prípade, že by vláda právne zúžila kategorizáciu cirkví, diskriminácia by sa nielen legalizovala, ale by narastalo aj historické napätie, živilo a generovalo by to nepriateľstvá.

Pre koho by to bolo dobre? Jedno je isté: skutoční veriaci sú presvedčení o tom, že sú členmi takej cirkvi, ktorú ani brány pekiel nepremôžu. A aj v tomto zápase zvíťazí skutočná cirkev.

Preklad: Zlatka Radnotyová

Zdroj: Nový Exodus, december 2000



Související články

"Tvoj ľud, môj ľud"|Logos 2 / 2010 | Peter Málik |Reportáž
Nechaj môj ľud ísť|Logos 1 / 2016 | Peter Morvay|Osobnost
Ježiš medzi svojím ľuďom|Logos 10 / 2010 | Redakce |Izrael
Pokračujeme|Logos 6 / 2018 | Jaroslav Kříž |Pokračujeme
Muzikál Mojžiš|Logos 1 / 2009 | Alena Filipková |Reportáž