Ale těm, kteří ho přijali, dal právo být Božími dětmi – všem těm, kdo věří v jeho jméno. (Jan 1,12)

Uzdravenie Moniky Balážovej

Keď som po páde zo schodov jedného dňa ležala doma úplne nevládna so zafixovaným kolenom, povedala som si, že dnes pôjdem na zhromaždenie do Prievidze a požiadam pastora o modlitbu za uzdravenie.

logos-09-2011-blazova.jpg

Volám sa Monika Balážová, narodila som sa v Bánovciach nad Bebravou. Tenis ma zaujímal odmalička. Základy ma učil ocino už od piatich rokov, s ním som hrávala vždy, keď bola príležitosť. Na kurtoch som bola často, hrávala som rada, neskôr mi tento druh športu odporučila aj detská lekárka z dôvodu vývoja chrbtice.

V roku 1996, rok po tom, čo sme sa presťahovali do Partizánskeho, ma otec prihlásil do klubu, ktorý v tomto meste fungoval. Každodenné tréningy na kurtoch vonku alebo v zime v hale, turnaje a súťaže sa stali pre mňa životným štýlom a celú svoju mladosť som naplno venovala tomuto športu! Proste hrala som s chuťou a s radosťou! Dosahované výsledky ma veľmi povzbudzovali, rodičia ma v tomto športe, tak ako aj môjho staršieho brata, úžasne podporovali. Bolo to pekné obdobie, kedy som na tréningu vždy dávala zo seba maximum, aj na turnajoch žiakov v rámci Slovenskej republiky.

Až prišiel rok 2003 – posledný rok, kedy som mohla súťažiť za staršie žiačky. Na turnaji v Trenčíne, kde sa zároveň konal aj výber kandidátok do dorastu, som na antuke po výskoku nešťastne dopadla. Pravá noha sa mi pokĺzla, nesprávne som sa stočila a celou váhou svojho tela dopadla na pravé koleno. Niečo zapraskalo, pred očami sa mi zatmelo. Prebrala som sa na pohotovosti v Partizánskom. Diagnóza znela: potrhané väzivá a šľachy na kolene, prasknutý meniskus. Vedela som, že je koniec mojej aktívnej kariéry v tomto športe.

Potvrdilo sa to počas dlhodobej liečby a neskôr, keď som v priebehu troch rokov absolvovala štyri operácie kolena. Možnosť súťažne hrať tenis bola úplne uzavretá. (Všetky záznamy z úrazu, pádov a operácií sú zdokumentované v mojom zdravotnom zázname.)

Koniec aktívneho športovania nebol ešte konečnou stanicou bolesti a strasti. Začala som totiž študovať odbor kuchár – čašník s maturitou. Neustále bolesti a trápenie s kolenom boli často prekážkou absolvovania hlavne praxe. Škola ma však veľmi bavila, túžila som ju dokončiť a začať pracovať v tomto odbore. Môj veľký sen sa naplnil po maturitách v r. 2008. Problémy s kolenom ale neprestávali, často som bola doma so zafixovanou nohou. Práca čašníčky a kuchárky jednoducho dávala kolenu poriadne zabrať!

V roku 2010 som pracovala v motoreste. Bolesti kolena boli, ale spôsob práce a oddychu kolena bol vyvážený. Jedného dňa som však na konci smeny, už unavená, s opuchnutým kolenom, spadla zo schodov. Znova prišla fixácia kolena a rozhodovanie, čo ďalej? Preplakala som celé dni a noci, nielen od bolesti, ale aj od neistoty – čo ďalej? Vyšetrenia nasvedčovali, že je potrebná ďalšia operácia. Bola som už na dne svojich síl! Vtedy som ešte nepoznala, že Boh, Ježiš je živý a že ma má rád, že chce, aby som bola uzdravená!

Spolu s dvomi bratmi nás rodičia v detstve vychovávali v rámci  rímskokatolíckej cirkvi. Nikdy to ale nebolo násilné, oni sami neboli nejako napevno zaintegrovaní v tejto cirkvi. Všetci sme to brali ako nejakú tradíciu. Za posledných šesť rokov rodičia prešli cez rôzne charizmatické spoločenstvá a zrazu prišli s nejakým novým učením! Na jeseň roku 2008 totiž začali aktívne chodiť do Prievidze do Kresťanského spoločenstva. Spolu s bratmi sme sledovali ich život, videli sme rodičov často sa modliť, chváliť Boha a ďakovať Mu za všetko, žehnať nám, keď sme mali problémy. Doma začala byť zvláštna atmosféra pokoja a radosti. Bola jasná zmena na ich správaní sa k sebe navzájom a k nám deťom, dokonca nás požiadali o odpustenie, že našu výchovu mohli viesť aj inak, v pravde a radosti!

Otec sa modlil aj za moje koleno. Cítila som stavy zlepšenia, ale aj zhoršenia. Snažila som sa veriť, že uzdravenie príde, ale strach z následkov zranenia – nemožnosť vykonávať prácu, ktorá ma baví, mi dával predstavu neschopnosti a úzkosti. Sama som si dávala otázky: „Čo som komu spravila, že to je takto? Ako sa zhostím úlohy manželky, matky v budúcnosti?“

Zvedavosť a túžba po uzdravení kolena ma priviedla do zboru.

Rodičia často predtým spomínali uzdravenia chorých, čítali Bibliu, ktorej som ja nerozumela. Zvedavosť a túžba po uzdravení kolena ma priviedla do zboru. Voči náboženstvu som mala vždy akési predsudky, brala som to skôr ako nejaký folklór. Ale v zbore to bolo niečo iné! A to iné spočívalo v akomsi poriadku, radosti a nejakej zvláštnej plnosti, prítomnosti niečoho ako Božia sila, moc. Nevedela som to ani opísať! Keď som bola na bohoslužbe, vždy ma slová pastora Janka Hudeca oslovili a mali sme s otcom o čom diskutovať. Moja práca mi nedovoľovala byť pravidelne na zhromaždeniach. Rodičia ma do ničoho netlačili, ja sama som túžila ísť medzi týchto ľudí. V zbore som sa modlila aj modlitbu spasenia.

Keď som po páde zo schodov jedného dňa ležala doma úplne nevládna so zafixovaným kolenom, povedala som si, že dnes pôjdem na zhromaždenie do Prievidze a požiadam pastora o modlitbu za uzdravenie. A tak som s barlami nastúpila do auta. Bála som sa, ako vyjdem hore do miestnosti, pretože je tam veľa schodov. Ale ani som nevedela ako a bratia ma vyniesli. Po chválach a kázanom slove som sa na konci bohoslužby nejako dokrivkala za pastorom Jankom a predniesla svoju prosbu o modlitbu za uzdravenie kolena aj za celkové uzdravenie emócií. Potom som si sadla s kamarátkami a známymi a ešte sme sa spoločne rozprávali o všeličom možnom. Počas toho času som už pociťovala nejaké prehrievanie kolena a celého tela. Rodičia ma ohlásili, že už zanedlho ideme domov. Tak som vstala a išla pomaly do auta. Bez barlí, ale to som si ani neuvedomila. Zišla som takto aj dole schodmi. Až vonku sa ma otec opýtal, kde mám barly. (Krivkala som totiž s ortézou na nohe, ale bez pocitu bolesti.) Keď sme si všetci uvedomili, čo sa stalo, v tej chvíli sme sa začali smiať a chváliť meno Ježiš! Barly, bez ktorých som za posledný mesiac neurobila ani krok, som zabudla hore v zborovej miestnosti!

O dva týždne mi dali dole ortézu a mňa nič nebolelo. Rehabilitácia prebehla bez komplikácií. Nastúpila som do práce v kúpeľoch vo Veľkých Bieliciach. Od mája tohto roku mám vlastnú prevádzku v Maxe Trenčín. Pracujem v nej 12-hodín denne ako kuchárka i čašníčka. Koleno vôbec nebolí, nenastali žiadne patologické zmeny! A že zázraky sa nedejú? Dejú!

Nie všetkému rozumiem, ale Bohu sa asi ani nedá vo všetkom rozumieť, veď je Boh! Ďakujem Ježišovi Kristovi a chválim Jeho meno vždy, keď si spomeniem na šport, školu a prácu! Je to úžasný lekár a teraz v mojich 24 rokoch začínam chápať rodičov a celkovo odkaz Ježiša pre nás! Je mojím Pánom a Kráľom v celom mojom živote. Ďakujem Mu za rodičov, za všetko čo mi dáva, čím napĺňa moje srdce – radosťou a pokojom. Verím, že je to ešte len začiatok mojej cesty a napĺňania mojich potrieb. Ó, aký je to rozdiel medzi mojou vôľou a Jeho vôľou! Verím, že On mi dá spoznať túto Jeho vôľu, pretože Ho snažne hľadám! Chvála patrí Jemu, Jeho veľkému menu! On ma uzdravil a posilnil, dal príležitosť viesť normálny život, viedol ma a vedie! Ďakujem Mu za to.

Keď som po páde zo schodov jedného dňa ležala doma úplne nevládna so zafixovaným kolenom, povedala som si, že dnes pôjdem na zhromaždenie do Prievidze a požiadam pastora o modlitbu za uzdravenie.


Související články

Uzdravenie|Logos 6 / 2013 | Gejza Tóth|Vyučování
Uzdravenie z pohľadu medicíny|Logos 2 / 2015 | Martina Jasíková|Ze života církve
Modlitby za uzdravenie fungujú!|Logos 7 / 2016 | Redakce |Skutečný příběh
Dr. Peter Gammons|Logos 10 / 2011 | Alena Filipková|Ze života církve
Božie slovo ako liek|Logos 10 / 2011 | Joyce Meyerová|Vyučování