Odměnou hříchu je totiž smrt, ale Božím darem je věčný život v Kristu Ježíši, našem Pánu. (Římanům 6,23)

William Carey

Očakávaj veľké veci od Boha, pokús sa o veľké veci pre Boha!

V minulom čísle Logosu sme si priblížili život, pôsobenie a odkaz Davida Livingstona, významného objaviteľa a priekopníka modernej misie. Keďže dejiny misie sú témou nielen nesmierne pestrou a zaujímavou, ale aj životne dôležitou, rozhodli sme sa, že čitateľom priblížime ďalšiu kľúčovú postavu misijného hnutia, Williama Careyho. Podobne, ako v prípade mnohých ďalších anglosaských služobníkov, o Williamovi Careym sa v našich zemepisných šírkach veľa nevie – napriek tomu, že jeho práca v Indii bola prelomová a nadobro ovplyvnila pohľad západnej cirkvi na šírenie evanjelia v iných kultúrach. Pri nasledovaní Božieho povolania Carey zažil, ako každý človek, nemalé útoky, tlaky, či zlyhania. Jeho výnimočnosť však tkvie, okrem iného, v Bohom vypôsobenej trpezlivej vytrvalosti, ktorá mu nedovolila zastať, podľahnúť a utopiť sa v problémoch, ktoré nepriateľ s obľubou prináša do cesty s cieľom zmariť Božie dielo. Nasledujúce riadky nám priblížia dobrý boj tohto misijného priekopníka.

Šidlo a lexikón

William Carey sa narodil v roku 1761 v dedine Paulespury, v anglickom Northamptonishre. Podobne ako David Livingstone, Carey sa nenarodil do zámožnej, ani do aristokratickej rodiny. Rodičia sa venovali tkáčskemu remeslu a neskôr, keď mal William šesť rokov, prijal jeho otec, Edmund Carey, miesto správcu miestnej anglikánskej farnosti, ktoré zahŕňalo aj pozíciu riaditeľa ľudovej školy. Vďaka otcovmu povýšeniu sa mladému Williamovi naskytla príležitosť navštevovať školu v období od šiestich do dvanástich rokov, ktorú bez váhania využil. Vďaka nižšiemu sociálnemu statusu však dvanásty rok života priniesol koniec Williamovmu formálnemu vzdelaniu a musel sa vyučiť remeslu, aby mohol pracovať a finančne prispievať do fungovania rodiny. V priebehu nasledujúcich rokov bol Carey obuvníckym učňom, pričom pôsobil u viacerých majstrov. Napriek tomu, že William nemohol počas týchto rokov študovať ako ostatní mladí muži z bohatších rodín, jeho učňovské roky neboli neplodné, ani čo sa týka vzdelania. Mladý Carey prečítal každú knihu, ku ktorej sa dostal. Kým dosiahol vek šestnásť rokov, sám sa naučil po latinsky a za pomoci známeho z dediny, ktorý mal ukončené kolegiálne vzdelanie, do svojho jazykového arzenálu pridal aj antickú gréčtinu.

V tomto období sa mladý William Carey spriatelil s Johnom Warrom. Toto priateľstvo malo naňho celoživotný vplyv, keďže o pár rokov starší Warr bol členom nonkomformistického zboru (táto kategória zahŕňala baptistov, kongregacionistov, presbyteriánov a quakerov), bol teda odídencom z anglikánskej cirkvi. Počas istého modlitebného stretnutia nonkomformistického zboru sa William Carey rozhodol, že opustí anglikánsku cirkev a stane sa baptistom. Nešlo o rýchle, ani o jednoduché rozhodnutie, lebo nonkomformisti nemohli zastávať posty v štátnych úradoch ani v armáde, často im nebolo dopriate prijatie na mnohé vzdelávacie inštitúcie. Carey sa však rozhodol, že stojí za to urobiť takéto rozhodnutie aj napriek možným neblahým dôsledkom. Poslušnosť Božiemu slovu považoval za vyššiu hodnotu ako prijatie zo strany sekulárneho systému.

Počas posledného roku učňovského kurzu sa William oženil s Dorothy Plackettovou (tiež zvanou Dolly), švagrinou svojho súčasného majstra. Keďže Carey ešte nebol vyučený, jeho príjmy boli nízke. Počas tohto obdobia Carey naďalej rozvíjal svoj jazykový talent a naučil sa hebrejsky, taliansky, holandsky a francúzsky. Rodina však zažívala nemalé tlaky, keďže čoskoro sa narodilo ich prvé dieťa, dcérka Ann. Carey medzitým začal pôsobiť na polovičný úväzok ako kazateľ nonkomformistického zboru, pričom na plný úväzok sa venoval obuvníckemu remeslu, aby sa mohol postarať o rodinu. Hoci Williamovi rodičia nemohli navštevovať zbor, kde kázal (kvôli svojej pozícii v anglikánskej cirkvi), svojho syna s rodinou však podporovali, ako sa dalo. Príležitosti na podporu sa čoskoro naskytli, žiaľ nie vždy také, ako by si Careyovci priali. Dcérka Ann ako osemnásťmesačná ochorela a nakoniec aj chorobe podľahla. Williamova matka sa načas prisťahovala k synovi a jeho rodine, aby im pomohla a potešila ich uprostred tejto tragickej udalosti. Hoci bola táto (prvá, no žiaľ nie posledná) osobná strata devastujúca a v Dollynom živote spustila dlhodobú depresiu, William nestratil odhodlanie slúžiť Pánovi a nenechal sa ničím zastrašiť. Táto túžba a schopnosť vytrvať za každých okolností v správnom kurze sa neskôr ukázala ako jedna z hlavných Careyho misijných devíz.

„Choďte do celého sveta...“

Tretieho mája 1787 bol William Carey vo veku dvadsaťšesť rokov oficiálne ordinovaný do kazateľskej služby v baptistickej cirkvi a naďalej slúžil ako pastor (zatiaľ čo stále pracoval na plný úväzok ako obuvník). V tom istom roku tohto mladého pastora pozvali slúžiť na stretnutie Bratskej spoločnosti služobníkov Northamptonu (angl. Ministers Fraternal of the Northampton Association), kde sa ostatným kazateľom prihovoril s posolstvom o zodpovednosti šírenia evanjelia medzi ostatnými národmi sveta. Dnešnému čitateľovi by takáto kázeň pripadala ako „znovuvynájdenie kolesa“ či klišé, no v roku 1787 toto v žiadnom prípade nebolo populárne ani bežné posolstvo. Traduje sa, že keď Carey vášnivo kázal o potrebne evanjelizácie pohanských národov, istý brat zareagoval pohoršene (hoci viacerí spochybnili autenticitu tohto výroku): „Keby Boh chcel, aby ho pohania poznali, sám by k nim prehovoril bez pomoci hocijakého človeka.“ Či to pán Ryland (otec Careyho priateľa a neskoršieho spolupracovníka) naozaj povedal alebo nie, môžeme s istotou povedať, že tento neslávne známy výrok odrážal bežný názor vtedajších kresťanov. Carey nenechal nič na náhodu a rozhodol sa túto filozofiu konfrontovať svojou knihou Enquiry (prekl. skúmanie, prieskum). Nebolo jednoduché publikovať túto revolučnú knihu, no v roku 1791 sa Carey zoznámil s Tomom Pottsom, ktorý v nasledujúcom roku zaplatil všetky náklady spojené s jej vydaním. Careyho urputné snaženie nevyšlo nazmar. Na ďalšom stretnutí pastorov, kde dostal pozvanie slúžiť, služobníci „navnadene“ očakávali Careyho posolstvo, pretože mnohí z nich už čítali jeho knihu Enquiry. Táto kázeň sa zapísala do dejín dnes už dobre známym heslom: „Očakávaj veľké veci od Boha, pokús sa o veľké veci pre Boha!“ Táto veta vystihuje celý Careyho život a službu.

Carey nachádzal Božiu milosť na každý deň, aby mohol dôstojne a s tvrdou prácou prežiť v cudzej zemi.

William Carey, vnímajúc bremeno povolania na svojom živote, ale nezostal iba pri slovách. V roku 1792 založil Spoločnosť partikulárnych baptistov na propagovanie evanjelia (angl. Particular Baptist Society for Propagating the Gospel) s Johnom Sucliffom, Andrewom Fullerom a Johnom Rylandom, svojimi tromi mentormi, ktorí ho pred piatimi rokmi ordinovali do služby kazateľa. Táto spoločnosť bola prvou misijnou komisiou vôbec. Po dvoch mesiacoch príprav obdržali list od Dr. Johna Thomasa, ktorý sa stal kresťanom počas svojej lekárskej služby na lodi Východoindickej spoločnosti (angl. East Indian Company). Neskôr zanechal zamestnanie lekára s cieľom pracovať s miestnymi ľuďmi, preto tiež neskôr skontaktoval novovzniknutú misijnú spoločnosť ohľadom možnej vzájomnej výpomoci. Počas osobného rozhovoru s Dr. Thomasom, ho najprv plánovali vyslať ako misionára pod hlavičkou ich misijnej spoločnosti, no kým sa rozhovory skončili, Dr. Thomas mal spoločníka na cestu – Williama Careyho. Ten oznámil svojim priateľom toto rozhodnutie slovami: „Zostúpim do bane, ak mi všetci budete držať laná.“

Boj za Indiu

Zo začiatku toto rozhodnutie Williamovi blízki neniesli najlepšie. Manželka Dolly trpela depresiami a vehementne odmietla cestovať do Indie. Carey bol natoľko rozhodnutý ísť, že bol odhodlaný ísť aj bez manželky, napriek tomu, že by bol omnoho radšej, keby šiel s ňou. Careyho domovská cirkev taktiež neprejavila žiadne nadšenie v súvislosti s eventuálnym odchodom svojho pastora na misijné pole, no neskôr postoj zmenili a považovali to dokonca za česť. V apríli 1793 sa konečne vydali na cestu, no ani tá nebola bez komplikácií. Okrem toho, že plavbu mohli potenciálne ohroziť vtedy aktívni francúzski piráti, museli títo dvaja potenciálni misionári vyriešiť problém zvaný Východoindická spoločnosť. Tá totiž razantne odmietala prítomnosť akýchkoľvek učiteľov či misionárov, ktorí by vzdelávali miestnych ľudí. Vďaka týmto komplikáciám sa Careymu podarilo odplaviť až v júni toho roku s tým, že sa mu medzitým podarilo presvedčiť manželku, aby predsa len išla aj ona. Dorothy súhlasila pod podmienkou, že s ňou tiež pôjde jej sestra.

Už na lodi sa začal ukazovať misijný potenciál Careyho jazykových daností – Dr. Thomas ho naučil všetko z bengálčiny, čo vedel a dokonca začali pracovať aj na preklade knihy Genezis do tohto jazyka. Cesta bola komplikovaná a veľmi únavná, no nakoniec posádka bezpečne dorazila do Indie 9. novembra 1793. Krátko po príchode sa novopečeným anglickým misionárom naskytla prvá evanjelizačná príležitosť. Careyovci s Dr. Thomasom pricestovali do istej dediny, kde čakali na svoju batožinu. Thomas pri prvej príležitosti začal hlásať posolstvo o Kristovi a robil tak asi ďalšie tri hodiny. Hlúčik miestnych obyvateľov ho so záujmom počúval, všetci zjavne rozumeli jeho jasne podanému posolstvu a kládli mu inteligentné otázky. Nikto sa však vtedy neobrátil, hoci nabádali misionárov, aby sa ešte vrátili. Takto kázali aj v iných dedinách predtým, než dorazili do Kalkaty.

Pri príchode sa William Carey zoznámil so strategicky dôležitým človekom a zároveň aj novým členom misijného tímu, Ramom Bošum. Ten sa stal Careyho učiteľom jazyka a neskôr aj evanjelistom.

So zrušením Sati po tridsiatich rokoch padol z Careyho srdca<br>obrovský balvan.

Za týždeň intenzívneho štúdia s Bošum sa William naučil po bengálsky tak, že mohol kázať v plynulej bengálčine davom, ktoré sa schádzali v okolitých dedinách. Počas tohto obdobia sa však Carey dozvedel aj také poznatky, ktoré mu spôsobili viac problémov a bolesti ako potešenia. Dr. Thomas narábal s financiami veľmi nemúdro, už roky žil na dlh na nadštandardnej životnej úrovni a použil aj financie z misijnej pokladnice. Z Careyho pohľadu nemohlo byť nič vzdialenejšie profilu dobrého misionára. Jeho filozofia spočívala v tom, že misionár má pracovať na misijnom poli medzi ľuďmi, a tak sa sám stará o svoje živobytie, aby nezaťažoval ani misijnú spoločnosť ani partnerské cirkvi a už v žiadnom prípade nie miestnych ľudí.

Napriek nešťastným rozhodnutiam svojho spoločníka nachádzal Carey Božiu milosť na každý deň, aby mohol dôstojne a s tvrdou prácou prežiť v cudzej zemi. Dostal do užívania pozemok (láskavo oslobodený majiteľom od platenia nájmu), kde mohol postaviť misijný dom a starať sa o záhradu, ktorá by uživila rodinu. Natrafili tu na vrelé prijatie od suseda, ktorý bol taktiež Angličan. Z dediny sa mnohí domáci odsťahovali preč kvôli tigrom, ktoré sa dostali do nebezpečnej blízkosti osady. No počas toho, ako Carey staval nový misijný dom, pôvodní obyvatelia sa začali vracať – cítili sa bezpečnejšie, lebo Carey mal so sebou pušku. Boh si však použil aj túto bizarnú situáciu na otvorenie nových príležitostí pre budovanie vzťahov s miestnymi Indmi a ich následnú evanjelizáciu. Bolo to počas týchto dní, čo videl Carey po prvýkrát hrôzu niektorých náboženských zvyklostí medzi pôvodným indickým obyvateľstvom: videl, ako hinduistickému božstvu obetovali jedného muža tak, že ho nechali visieť na lane, ktorým bol prichytený dvomi hákmi zapichnutými do jeho chrbta. Tento srdcervúci pohľad vytvoril v Careyho srdci ranu, ktorá rástla každým ďalším pohľadom a poznatkom o podobných náboženských zvyklostiach v tomto regióne. Uvedomil si, že Indovia mali svoje posvätné písma, ktorým verili nasledujúc ich učenie. Ešte väčšmi pociťoval potrebu prekladu Božieho slova do materských jazykov týchto ľudí, aby mohli čítať o skutočnom Bohu a Spasiteľovi Ježišovi Kristovi.

Boh na seba opäť nenechal dlho čakať. Predtým, než Carey stihol dokončiť namáhavú prácu na dome s vyhliadkou veľmi skromného prežitia, ktoré mala tímu zabezpečiť záhrada, dostal ponuku pracovať ako vedúci fabriky na farbenie látok. S novou pozíciou prišiel aj dom a päťnásobný plat oproti Careyho predošlým príjmom. Navyše teraz viedol skupinu päťdesiatich indických robotníkov, s ktorými sa mohol podeliť o posolstvo evanjelia. Práca mu zabrala tri mesiace v roku, pričom počas zvyšných deviatich mohol pracovať na svojich jazykových znalostiach, prekladoch a iných aspektoch misijnej práce. Nepriateľ sa však neprestal snažiť prekaziť Božiu prácu v tomto okultnom prostredí. Careyho päťročný syn Peter ochorel na úplavicu a niekoľko hodín nato dokonal. Petrova smrť nebola prvou stratou, ktorú Careyovci zažili (bolo to už tretie dieťa, o ktoré prišli), avšak zvlášť v tomto období spôsobila taký šok, že Dollyn psychický stav sa zhoršil do takmer neúnosnej miery.

Ako sme už uviedli, William dobre vedel, že miestna kultúra a náboženstvo sú do veľkej miery formované textami, ktoré považovali za posvätné. Tieto boli napísané v jazyku Sanskrit – v reči hinduistického náboženstva, jeho učencov a predstavených. Poznanie tohto jazyka bolo takisto dôležité k plnšiemu porozumeniu modernejšej Bengálčiny.

V roku 1796 prišla vytúžená pomocná misionárska ruka z Anglicka v podobe Johna Fountaina, ktorý pomohol Williamovi, okrem iného, aj s vedením továrne, a tak mohol Carey dokončiť prvú verziu bengálskeho prekladu Biblie. Careyho nadriadený bol k tomuto dielu veľmi priaznivo naklonený a misijnej spoločnosti pomohol kúpou staršej tlačiarne, aby sa nový preklad dostal do rúk indických más. Na ceste do Kalkaty, kde mal William Carey kúpiť olovené matrice do tlačiarenského stroja, bol svedkom ďalšieho krutého náboženského rituálu, Sati, pri ktorom bola vdova zaživa spálená spolu so svojím nebohým manželom. Po tomto zážitku sa Careyho vnútro pohlo ešte väčšmi, odvtedy dlhé roky všemožne bojoval za zákaz Sati a jeho duša nenašla pokoj, kým sa tak nestalo.

Medzitým sa misijná posádka na čele s Careym presunula do mesta Serampúr, aby sa tam mohla začať tlač čerstvo dokončenej bengálskej Biblie. Počas návštevy Dr. Thomasa v týchto končinách, prišiel po pomoc do misijného domu zranený Serampúrčan Krišna Pal. Thomas ho ošetril a odvtedy začal Krišna Pal so svojím známym Gokulom navštevovať misionárov, aby sa dozvedel viac o ich viere. Krátko nato sa obaja Indovia obrátili a boli (oficiálne) prvými konvertitmi Williama Careyho. Sedem ťažkých rokov tvrdej a vytrvalej práce, kedy Carey s vierou a nádejou čelil nepriaznivým okolnostiam, priniesli prvé ovocie. Krišna a Gokul boli „prvotinou na spasenie“ v tomto duchovne vyprahlom regióne. Tento prvý úspech však nezostal bez skúšky ohňom, keďže stolovanie s misionármi pre Indov znamenalo porušenie kastového systému (Hindovia nemohli jesť s ne-Hindmi). Pri návrate domov po nich začali viacerí obyvatelia mesta hádzať kamene. Rodinu Krišnu Pala uväznili. Napriek týmto útrapám prišlo víťazstvo – kým „skúška ohňom skončila“, obrátila sa celá Krišnova rodina (t. j. manželka a štyri dcéry).

Piaty marec 1801 bol vskutku pamätným dňom. Careyho tlačiareň v Serampúre vyprodukovala prvý výtlačok kompletnej Novej zmluvy v Bengálčine. Carey okamžite poslal výtlačok dánskemu kráľovi (keďže Serampúr bol na území pod správou dánskej koruny) s prosbou o ochranu misionárov na jeho území. Zakrátko nasledoval ďalší nečakaný úspech. Pre Careyho nezvyčajné jazykové znalosti ho požiadali, aby sa stal lektorom na novej univerzite Ft. William College v Kalkate. William Carey, ktorý bol naposledy vo formálnej vzdelávacej inštitúcii ako dvanásťročný sa stal vďaka svojim neuveriteľným schopnostiam a poznaniu (nielen jazykov ale aj miestnej kultúry a literatúry) dekanom filologickej fakulty!

Po krátkom konflikte medzi britskou a dánskou korunou misijné dielo znovu nabralo správne obrátky – neustále sa tlačili ďalšie a ďalšie Biblie a veľké množstvá miestnych mužov a žien sa obracalo k Ježišovi Kristovi. Carey sa tešil dobrej práci na univerzite, popri (i prostredníctvom) ktorej mal veľké možnosti rozširovať prácu na evanjelizácii. William Carey bol však pragmatik, nie mystik, ktorý by sa zavrel do akejsi duchovnej ulity. Veľmi túžil po tom, aby Božie slovo zmenilo nielen životy pár ľudí, ale aj stav spoločnosti. Spriatelil sa s indickým guvernérom, lordom Wellesleym a postupne začal lobovať za prísny zákaz Sati a podobných náboženských zvyklostí, pri ktorých prichádzali o život bezbranní a nevinní miestni obyvatelia. Wellesley požiadal Careyho, aby študoval hindské náboženské spisy a zistil, či pôvodné náboženstvo vyslovene vyžaduje praktizovanie Sati a iných podobných tradícií. William zistil, že hoci hindské posvätné texty Sati odporúčali, nikdy to nevyžadovali. Následne lord Wellesley vydal oficiálny zákaz vraždenia novorodeniatok (v staršom hinduizme obetovali niektoré novorodeniatka svojim božstvám), no Sati nezakázal, lebo pociťoval, že predložené dôkazy neboli dostatočné.

William Carey veľmi túžil po tom, aby Božie slovo zmenilo nielen životy pár ľudí, ale aj stav spoločnosti.

V roku 1806 získal William Carey titul profesor, čo mu zdvojnásobilo príjmy. Netreba si myslieť, že začal zrazu žiť na vysokej nohe ako jeho niekdajší blízky spolupracovník Dr. Thomas. Väčšie príjmy boli pre tohto hrdinu viery novou príležitosťou investovať do služby na Božom kráľovstve, veď priestoru pre investície bolo neúrekom. Nasledujúci rok bol Careyho syn, William Jr. ordinovaný za baptistického kazateľa a tiež sa vydal do misijnej služby, ale v inom regióne. Synov odchod do služby však ku koncu roka sprevádzal aj odchod manželky Dolly, ktorá na následky svojho zhoršujúceho zdravotného stavu zomrela. Carey sa neskôr oženil s dánskou grófkou Charlotte Rumohrovou.

V marci roku 1812 zažil Careyho misijný tím jeden z najvážnejších úderov. Obrovský požiar zničil celú tlačiareň aj so skladom, v ktorom boli uchované viaceré doposiaľ nevydané preklady, vrátane vzácneho multilinguálneho (t. j. viacjazyčného) slovníka Sanskritu a všetkých ostatných vtedy známych ázijských jazykov. Mnohých by táto rana položila, nie však Careyho. Vedel, že Boh sa nezmenil a nezmenila sa ani jeho túžba zachraňovať stratené duše v Indii. Do konca roka táto smutná správa dorazila do Anglicka a veriaci na britských ostrovoch vyzbierali dosť peňazí na to, aby bolo nahradené všetko, čo sa dalo nahradiť. Strata bola veľká, ale aj Careyho viera. Len pre porovnanie uvedieme, že do roku 1832 sa Careyho tímu podarilo vydať Bibliu (celú aj po častiach) v štyridsiatich dvoch rôznych jazykoch a dialektoch! Misijná práca teda vôbec neutíchla, naopak – rástla zo dňa na deň do väčších a väčších rozmerov. William Wilberforce, známy svojím (úspešným) bojom za zrušenie otroctva v Británii, opäť úspešne zabojoval za zrušenie zákazu Východoindickej spoločnosti pre vstup misionárov do Indie. Správu o tejto dôležitej udalosti prijal Carey od svojho vlastného synovca, ktorý za ním prišiel do Indie s túžbou po misijnej službe v tejto odľahlej krajine. Aj ostatní Careyho synovia zdieľali otcovu vášeň pre kázanie evanjelia v cudzích kultúrach. Najstarší z nich, Felix, zároveň zdedil otcov jazykový talent a sám preložil časti Biblie do barmského jazyka.

Širšie pôsobenie a stratégia zo strany rastúceho množstva prichádzajúcich misionárov v Indii sa nie vždy vyvíjalo podľa Careyho predstáv. Riadiace centrum sa presúvalo na britské ostrovy, často medzi ľudí, ktorí nemali o realite misijnej práce v zahraničí a iných kultúrach žiadne poňatie. Carey sa však opäť nevzdával. Jeho stratégia bola jasná – misia musí byť vedená, riadená a platená priamo v misijnom poli. Misionár má žiť a pracovať medzi ľuďmi, mať s nimi úzky kontakt, budovať vzťahy, priateľstvá – jednoducho byť jedným z nich. Careymu sa, napriek mnohým úskaliam a protivenstvám (z ktorých sme spomenuli len niektoré) darilo naďalej – v roku 1818 sa mu podarilo založiť kresťanskú vysokú školu, ktorá bola zároveň prvou školou v Ázii, ktorej tituly uznávala dánska vláda. Ďalej taktiež nemôžeme nespomenúť, že Williamovi Careymu sa po celoživotnom boji podarilo nakloniť k sebe priazeň britskej vlády a potom, čo guvernér Lord Bentick znovu preskúmal podklady, ktoré Carey predložil, bola v roku 1829 zákonom zakázaná tradícia Sati. Akonáhle sa to dozvedel, preložil uznesenie do Bengálčiny. Nevinné vdovy viac v Indii nemuseli horieť zaživa pri pohrebe svojich manželov. Veľký balvan padol z Careyho srdca. Balvan, ktorý so sebou nosil takmer tridsať rokov. Deviateho júna 1834 William Carey zomrel v spánku, v pokoji a tichosti.

Odkaz Božieho polyglota

William Carey nebol dokonalý. Ako apoštol Pavol, tak aj on celým svojím životom hlásal: „Ale z milosti Božej som, čo som“ (1Kor 15,10). Zažil zlyhania, mal mnoho nedostatkov ako každý, no na rozdiel od väčšiny svojich „nedokonalých súkmeňovcov“ opäť poznal tajomstvo apoštola Pavla, ako sa môže Božia moc stať dokonalou v ľudskej slabosti (2Kor 2,9). Carey dobre vedel, že jeho vlastná snaha je bez Božieho vedenia, zmocnenia a požehnania odsúdená k neúspechu. Všetku svoju pozornosť venoval Božiemu zámeru záchrany národov, ktoré nikdy nepočuli dobrú správu o záchrane v osobe Ježiša Krista. Jeho život a odkaz predkladajú výzvu aj nám, kresťanom dvadsiateho prvého storočia. Ako vysoko je v našom hodnotovom rebríčku záchrana hriešnikov? Túžime po tom, aby aj náš región zažil vlnu prebudenia, ktorá zmení nielen individuálne ľudské životy, ale aj hodnoty a fungovanie širšej spoločnosti? Sme pripravení ísť dopredu a vytrvať aj vtedy, keď okolnosti hovoria, že sa máme vzdať? William Carey by isto odpovedal kladne. A čo my?

Zdroj:

www.missionarytalks.com
Tim Dowley et al. Introduction to the history of Christianity



Související články

William Tyndale|Logos 1 / 2011 | Peter Málik |Historie
William Wilberforce|Logos 12 / 2012 | Peter Málik|Osobnost
Teroristický útok v Indii|Logos 12 / 2008 | Radoslav Tomík |Aktuálně
Božia práca v Galante|Logos 10 / 2008 | Jozef Lörincz|Představujeme
Božia práca v okolí Banskej Bystrice|Logos 8 / 2017 | Redakce |Představujeme