William Tyndale

Keby bolo Tyndaleovi dané nahliadnuť do dnešných čias, isto by sa ho zmocnil úžas, ale aj hrôza a rozčarovanie. Žijeme totiž v dobe, kedy je Biblia tlačená v miliónových nákladoch, preložená (a neustále prekladaná) do stoviek svetových jazykov. V západnej spoločnosti snáď ani neexistuje človek, ktorý by k Biblii vo svojej rodnej reči nemal prístup. Už len na našom malom Slovensku máme k dispozícii hneď niekoľko rôznych prekladov (pričom na minimálne jednom ďalšom sa aj v týchto dňoch pracuje). To je tá krajšia strana mince. Na strane druhej je tu apatický prístup, ktorý mnohí kresťania (hlavne západnej hemisféry) voči tomuto draho nadobudnutému výdobytku prechovávajú. Charles Spurgeon (známy aj ako „knieža kazateľov“) raz svojim farníkom vo svojej úprimnej chvíľke povedal, „Vrstva prachu na vašich Bibliách je dosť hrubá na to, aby bolo doňho vpísané vaše odsúdenie!“ Či už s jeho odvážnymi závermi súhlasíme alebo nie, laxnosť moderných kresťanov voči svätému Písmu je neblahý jav. Dnes, keď sa človek musí nútiť, aby si horko-ťažko prečítal jednu kapitolu Písma na posedenie, sme v pokušení myslieť si, že obetovať preň celú svoju existenciu je bizarné. Vďaka Bohu, že postoj mnohých historických hrdinov viery bol iný. V dnešnom článku si priblížime jednu z najdôležitejších osobností anglosaského protestantizmu a otca modernej anglickej Biblie, Williama Tyndalea.

Renesancia – kríza tradície

Filozofický vývoj, ktorý prebehol v Európe, mnohí považujú za dvojsečnú zbraň. Je pravdou, že antropocentrizmus (sústredenosť na človeka), ktorý sa začal formovať v európskom myslení v období humanizmu a renesancie, so sebou priniesol aj mnohé neblahé následky pre kresťanstvo. Z pohľadu autora tohto článku však humanistická túžba po poznaní a s ňou spojené kritické myslenie so sebou priniesli aj veľmi dobré ovocie. (Tu musíme podotknúť, že nehovoríme o humanizme ako o pejoratívnom označení bezbožného, do seba zahľadeného myslenia a prístupu k životu.) Prakticky u všetkých osobností raného protestantizmu môžeme vidieť kritické prehodnotenie normatívnej, autoritami stráženej tradície vo svetle pôvodných prameňov kresťanskej viery – Biblie. Túžba po pravom poznaní pravdy (i duchovnej) nemohla byť uhasená vágnymi odpoveďami, ktorým chýbala reálna opora. Nebyť humanizmu, neobnovil by sa dôraz na štúdium pôvodných, antických prameňov. Vskutku, humanistické heslo „ad fontes“ bolo do veľkej miery aj podtónom celej Reformácie, keďže v tomto období došlo k oživeniu klasických štúdií, a tak sa aj grécky jazyk stal de facto štandardnou vedomosťou univerzitne vzdelaného človeka, čím sa učencom priblížili aj texty Novej zmluvy. Štúdium textov v pôvodných jazykoch teda neobišlo ani texty svätého Písma. Vďaka finančnej podpore (a objednávke) anglického oportunistu a podnikateľa Johanna Frobena, v roku 1516 vydal holandský humanista Erazmus Rotterdamský prvé moderné vydanie gréckej Novej zmluvy, dnes známe pod menom Textus Receptus (prekl. Prijatý text).

Viac-menej úspešná rekonštrukcia pôvodného textu už teda bola na svete a prístupná pre klasicky vzdelaných učencov, no otázkou zostávalo, ako sa k vzácnemu Božiemu slovu dostanú aj neučení veriaci, ktorých jediným jazykom bola ich materčina? Súdobá cirkev však nemala záujem preložiť Písmo do bežnej reči, keďže jediným vtedy uznávaným autoritatívnym textom bola latinská Vulgáta. Opäť išlo o pomerne ustálenú tradíciu, ktorá však nemala oporu v najstarších a najhodnovernejších prameňoch kresťanskej viery, v Biblii. Hoci ani v prvom storočí nášho letopočtu nebolo Písmo veľmi rozšírené (nakoľko v grécko-rímskom svete bola iba cca 20 percentná gramotnosť), ale predčítavalo sa Písmo napísané v zrozumiteľnej, hovorovej, helenistickej (alebo koiné) gréčtine. Situácia v 15. a 16. storočí bola radikálne odlišná. Bežnému veriacemu bolo Písmo odopreté – nielen „vďaka“ tomu, že jeho latinskému zneniu, samozrejme, nikto v kostolných laviciach nerozumel, ale aj preto, že Písmo sa stalo doménou klerikov a bolo tak držané v klietke oficiálneho výkladu Cirkvi. Na britských ostrovoch bola situácia sťažená ešte aj tým, že od roku 1408 bola „anglická Biblia“ oficiálne zakázaná cirkevnými autoritami, zo strachu pred Lollardmi, nasledovníkmi Johna Wycliffa, ktorí používali svoj vlastný anglický preklad Biblie z Vulgáty (tzv. Wycliff Bible).

Postrach William

Do takejto napätej klímy sa okolo roku 1490 narodil William Tyndale neďaleko Gloucestershire, v Anglicku. O jeho detstve nevieme veľa, spomenieme len, že sa narodil do jednoduchej waleskej rodiny, kde získal kresťanskú výchovu a hodnoty. V roku 1510 začali jeho štúdiá na Oxfordskej univerzite, kde mu bol v roku 1513 udelený titul Bakalár slobodných umení a dva roky nato Majster slobodných umení. Nasledujúcich šesť rokov strávil ďalším štúdiom na univerzite v Cambridge, ktorá sa tešila nesmiernemu vplyvu humanistu Erazma Rotterdamského, vďaka ktorému sa na škole rozmohlo štúdium klasickej gréčtiny a gréckej literatúry. Ako sme už uviedli, Tyndale sa nachádzal uprostred meniacej sa intelektuálnej klímy a práve možnosť študovať biblické texty v pôvodných jazykoch mu otvorila oči. Uvedomoval si, že vtedajšia teológia a biblistika boli ďaleko odklonené od Boha aj Biblie. Napriek oživeniu štúdia Biblie v pôvodine bolo všetko toto úsilie pod nadvládou „posvätnej“ Vulgáty a dogiem cirkvi. Tyndale zaujal radikálne stanovisko voči súdobému štúdiu teológie: „Na univerzitách nariadili, aby nikto nenahliadol do Písma, pokiaľ nebude osem či deväť rokov kŕmený pohanskými štúdiami a vyzbrojený falošnými princípmi, ktoré ho úplne ohradili pred pochopením Písma... A keď dostane svoj prvý titul, odprisahá, že nebude zastávať žiadne názory odsúdené Cirkvou – ale aké sú tie názory, to sa nedozvie. A potom, keď ho prijmú na štúdium bohoslovia, keďže Písmo je tak zamknuté falošnými výkladmi a falošnými princípmi prírodnej filozofie, že doňho nemôžu vstúpiť, chodia po jeho povrchu a celé svoje životy dajú do dišpút o slovách a márnych názoroch, ktoré sa do takej miery hodia na uzdravenie päty človeka ako na zdravie jeho duše.“

Možnosť študovať biblické texty v pôvodných jazykoch Tyndaleovi otvorila oči.

William Tyndale sa rozhodol začať od seba a stal sa zdatným teológom, lingvistom a učiteľom, rozhodnutým bojovať za právo bežného človeka skúmať Písmo vo svojom rodnom jazyku. Pod vplyvom viacerých humanistických teológov začal skúmať biblické texty bez šošoviek uzákoneného výkladu a tradície v snahe porozumieť pôvodným autorom a ich vlastným pohľadom vyjadreným v Písme. Tyndale bez ostychu analyzoval ustálené učenie Cirkvi vo svetle textov Písma a vehementne odmietol každé učenie, ktoré im odporovalo. Nezastavilo ho ani vedomie, že takýto postoj by ho mohol stáť život.

Misia: Biblia pre všetkých

V roku 1521 bol Tyndale vysvätený za kňaza a začal slúžiť ako kaplán v dome Sira Johna Walsha v Little Sodbury a tiež tam pracoval ako tútor Walshových detí. Už v tom čase Williamove názory považovali jeho kolegovia z kléru za kontroverzné, no napriek predvolaniu pred diecézneho kancelára Johna Bella, voči nemu autority nevzniesli formálne obvinenie. Približne v tomto období si Majster Tyndale zaumienil, že preloží Bibliu do angličtiny v presvedčení, že Božie slovo bolo hlavným spôsobom Božieho jednania so svojimi deťmi, a preto bolo nevyhnutné, aby sa zrozumiteľný preklad dostal aj do rúk bežných ľudí. Tyndalov prvý životopisec, John Foxe, opisuje Majstrove stretnutie s istým duchovným (ktorý mal povesť učenca). Počas výmeny názorov ho Tyndale tak „priklincoval“, že vzdelaný klerik len vyhŕkol: „Je nám lepšie bez Božích zákonov ako bez pápežových.“ Horlivému Williamovi nebolo viacej treba a v spravodlivom hneve odpovedal: „Pohŕdam pápežom a jeho zákonmi! Ak Boh ušetrí môj život, postarám sa o to, že za nie mnoho rokov bude chlapec za pluhom vedieť viac z Písma ako ty!“

V roku 1523 sa Tyndale vybral do Londýna, s cieľom získať povolenie k prekladu Písma do angličtiny. Požiadal o pomoc biskupa Cuthberta Tunstalla (ktorý bol učencom klasických jazykov, známym svojou spoluprácou s Erazmom pri editovaní gréckej Novej zmluvy), no neúspešne. Tunstall neprejavil žiadny záujem o autorizáciu iného než latinského prekladu Biblie a navyše bol nedôverčivý voči Tyndalovým teologickým pozíciám, ktoré pripadali mnohým klerikom ako všetko možné, len nie ortodoxné. Takto zostali nášmu protagonistovi len dve možnosti – zostať v Anglicku a potichu čakať na lepšie časy, alebo opustiť rodnú hrudu a preložiť Písmo v zahraničí. Každému, kto sa dočítal až sem a tak trošičku spoznal William Tyndalea, je jasné, ako sa rozhodol. Koniec koncov, Nemecko bolo v tom čase epicentrom Reformácie, preto sa zdalo, že poskytne Tyndaleovi lepšie útočisko než jeho domáca pôda.

Tyndale bez ostychu analyzoval ustálené učenie Cirkvi vo svetle textov Písma a vehementne odmietol každé učenie, ktoré im odporovalo.

Rozhodnutie nasledoval skutok, a tak v roku 1524 dorazil Tyndale do Hamburgu. Atmosféra prebiehajúcej Reformácie na Tyndalovi zanechala silný dojem – videl veci, o ktorých mohol v rodnom Anglicku len snívať. Historici sa rozchádzajú v tom, či sa Tyndale počas svojho pobytu v Nemecku stretol s Lutherom, avšak z prameňov, ktoré máme k dispozícii, je pravdepodobnejšie, že k ich stretnutiu došlo. Podľa jeho životopisca Johna Foxea sa dokonca stretol nielen s Lutherom, ale aj s inými „učenými mužmi“. Bol to práve osudový Wittenberg, kde (okrem iného aj vďaka dobrej vybavenosti miestnej univerzity) Tyndale preložil väčšinu Novej zmluvy. Majster Tyndale konzultoval pri preklade aj Lutherovu Novú zmluvu, ale v žiadnom prípade sa jej nedržal otrocky (pričom je dosť pravdepodobné, že Tyndaleove znalosti hebrejčiny a gréčtiny prevyšovali Lutherove). Po produktívne strávenom roku v kolíske nemeckej Reformácie, sa v apríli 1524 William vrátil do Hamburgu.

Keď boli základné práce na preklade dokončené, Majster Tyndale odišiel v auguste toho roku do Kolína, kde Peter Quentel začal s tlačou prvého anglického prekladu Novej zmluvy z pôvodných jazykov. Ako väčšina skutkov pre Pána, ani tento nezostal bez opozície. Johann Cochleaus, antagonista Reformácie, v tom istom čase žil v Kolíne a zhodou okolností taktiež využíval tlačiarenské služby Petra Quentela. Cochleaus sa tak nepriamo dozvedel o Tyndaleovej práci a ten musel rýchlo konať – zobral svoje rukopisy a niekoľko vytlačených listov do Wormsi, kde mal tlač nového prekladu zrealizovať Peter Schoeffer. V pôvodnej verzii, ktorú ešte začal tlačiť Quentel, sa nachádzal aj rozsiahly poznámkový aparát (do istej miery ovplyvnený Lutherovými myšlienkami), avšak verzia tlačená vo Wormsi už bola bez neho. Viedli sa polemiky, prečo sa Tyndale nakoniec rozhodol neuviesť výkladové poznámky. Pravdepodobne tak chcel buď znížiť cenu nákladu, alebo nechať čitateľovi „čistý objektív“ pri výklade Písma bez interpretačných názorov prekladateľa. Treba však podotknúť, že Tyndaleove výklady Písma boli na svoju dobu veľmi vyspelé a unikátne – pričom práve v tomto období zmenil Tyndale svoju teologickú pozíciu aj v súvislosti s jednou z najpálčivejších reformačných tém, Večerou Pánovou (z klasickej transbustanciácie prešiel bližšie k Zwingliho chápaniu tohto sakramentu).

Prvý výtlačok prekladu Novej zmluvy z gréčtiny v anglickom jazyku uzrel svetlo sveta v roku 1526 vo Wormsi. Tento medzník v dejinách anglického protestantizmu nemožno preceniť. Len čo sa londýnsky biskup Cuthbert Tunstall dozvedel o novovydanom Tyndalovom preklade, začal sa obávať. Vedel totiž, že William Tyndale pri preklade isto neprihliadal na normatívne historické dogmy a tradície Cirkvi a uvedomoval si, že takýto preklad – navyše zrozumiteľný širokým masám – má potenciál rozvíriť vody (nielen) anglickej Cirkvi. Biskup preto neotáľal a rozhodol sa použiť všetky možné prostriedky, aby mohol tento (jeho slovami) „falošný, mylný preklad“ zlikvidovať – od konfiškácií, cez verejné pálenie, až po trestanie jeho čitateľov. Obzvlášť zaujímavá (a groteskná) je historka o tom, ako londýnsky biskup začal ničiť Tyndaleove Nové zmluvy tak, že ich skupoval od obchodníkov, ktorí ich pašovali do Anglicka. Takto v Antverpách biskup natrafil aj na Augustina Packingtona, obchodníka, ktorý bol spriaznený s Tyndaleom, naopak biskup nemal také šťastie, čo, samozrejme, vtedy netušil. Tunstall oslovil Packingtona, že by veľmi rád kúpil čo najviac výtlačkov Tyndalovej Novej zmluvy. Ten to oznámil Tyndalovi, ktorý ponuku vrelo prijal s domnienkou, že verejné pálenie Biblií pohorší anglické masy, ale hlavne – z výťažku z tohto „obchodu“ bude môcť uskutočniť ďalšie revízie a vydania novej anglickej Biblie. Tak biskup dostal knihy a Tyndale peniaze, o čom samozrejme „veľkorysý kníhkupec“ vôbec netušil. Tunstallov plán zničiť všetky Tyndaleove výtlačky anglickej Biblie zlyhal na celej čiare – nielen, že na tomto pokuse Tyndale zarobil slušný obnos finančných prostriedkov, ale naďalej sa pašovali do Anglicka a dopyt po nich neustále rástol až do takej miery, že po britských ostrovoch začali cirkulovať „pirátske“ kópie!

Niet sa čo čudovať, že Tyndaleova Nová zmluva zaznamenala taký úspech. Veď každý, kto vedel čítať vo svojej rodnej angličtine, jej rozumel! Aj keď táto veta znie až bizarne samozrejme každému z nás, v tej dobe, ako sme vylíčili hneď na začiatku, to samozrejmosťou vôbec nebolo. Biblia sa predčítavala iba v latinčine v kontexte (tiež latinskej) omše, takže odkazy z Božieho slova boli každému radovému veriacemu úplne skryté. Nevieme si ani predstaviť radosť ľudí, ktorých smäd po Božom slove narazil na bezodnú studňu. Ďalšou príčinou úspechu Tyndaleovho prekladu bola jeho kvalita a zrozumiteľnosť. Historik David Daniell, jeden zo súčasných expertov v oblasti štúdia Tyndalea, sa na margo jeho prekladateľských schopností vyjadril nasledovne: „Mal hlboké porozumenie komplexného umenia rétoriky. Jeho dva hlavné prekladateľské úspechy, doposiaľ obdivované, boli presnosť a zrozumiteľnosť, pričom snaha o zrozumiteľnosť mu dovolila používať rôznorodé výrazy. Neobmedzoval sa na používanie toho istého anglického slova zakaždým pri preklade daného slova v hebrejčine či gréčtine (metóda, ktorú ku koncu dvadsiateho storočia nazvali „formálna konkordantnosť“), ale vytváral svoje vlastné preklady významu (takzvaná „funkčná ekvivalencia“).“ Tyndalov výsledok bol priam ideálny – presný, no pre široké masy zrozumiteľný preklad.

Práca na preklade však nezastala. Do roku 1530 preložil Tyndale päť kníh Mojžišových a Žalmy a jeho spolupracovník George Joye preložil Izaiáša, Jonáša a postupne aj ďalšie (hoci nie všetky) knihy Starej zmluvy. Úspech vydania z roku 1526 povzbudil Tyndalea, aby ho revidoval. V roku 1534 vydal túto novú revíziu, ktorá patrila medzi najzdarilejšie Tyndaleove diela. Posledná revízia, ktorú Majster William uskutočnil, pochádza z roku 1535. Táto sa stala základom prekladu Biblie známej ako Matthew Bible (tiež Matthew‘s version). Aj klíma v Anglicku sa postupne začala meniť. Henrich VIII. sa, nie práve v najlepšom, radikálne rozišiel s pápežskou kúriou a jeho priazeň si postupne začali získavať hlasy podporujúce anglický preklad Biblie (napr. Thomas Cromwell). No napriek tomu voči Tyndaleovi zotrvávali v Anglicku zmiešané pocity, ani svojou kritikou kráľovho rozvodu si u Henryho očko rozhodne neurobil.

Po produktívnom pobyte v Nemecku sa William Tyndale zdržiaval v Antverpách u anglického obchodníka Thomasa Pointza. Je dôležité zmieniť, že Antverpy spadali pod jurisdikciu cisára Karla V., neochvejného zástancu rímskej kúrie. Obvinenie z kacírstva by v ušiach tohto horlivého panovníka znelo horšie ako mnoho iných zločinov, a preto sa Majster Tyndale nenachádzal na veľmi bezpečnej pôde. V Pointzovom dome sa však mohol cítiť v princípe bezpečne – mal jeho priazeň, dôveru a ochranu. V dome Thomasa Pointza sa vystriedalo veľa rôznych tvárí – väčšinou jemu známych kupcov a obchodníkov. Jeden z nich, Henrich Philips, sa s Tyndaleom spriatelil a získal si jeho dôveru. Nie však Pointzovu. Podľa slov Johna Foxea, od začiatku bol Tyndaleov hostiteľ opatrný v súvislosti s Philipsom, no Majster nástojil na jeho bezúhonnosti. Keď bol raz Pointz odcestovaný, Philips pozval Tyndalea na obed, na čo Tyndale zareagoval kladne, navyše rozhodol, že naopak Philips bude jeho hosťom. V čase obeda opustili Pointzov dom a po úzkej antverpskej uličke sa vydali smerom na miesto, kde mali obedovať. Philips bol veľmi zdvorilý, nechal Tyndalea, aby šiel pred ním, keďže ulička bola príliš úzka na to, aby šli vedľa seba. Tyndale, muž nízkej a útlej postavy, kráčal popred možno o hlavu vyššieho, statného Philipsa. Tyndale však netušil, že jeho „priateľ“ niekoľko dní predtým navštívil brusselský súdny dvor, odkiaľ sa vrátil v sprievode generálneho prokurátora a vojenskej stráže. Z oboch strán dverí postavil dve stráže, aby videli, na koho ukáže, keď vstúpia. Priam judášovská zrada sa vydarila a nič netušiaceho Tyndalea odviedli do hradu vo Vilvorde. William Tyndale, nie práve najmúdrejšie, odmietol advokáta, možno s istou dávkou naivity, trvajúc na tom, že sa obháji sám. Traduje sa, že jeho rozhovory s väzenskými strážami na nich zanechali silný dojem, keďže Majster Tyndale využil každú príležitosť, aby sa podelil s inými o čisté, biblické evanjelium. Od začiatku procesu bolo jasné, že aj tie najlogickejšie a najrozumnejšie argumenty zo strany tohto hrdinu anglickej Reformácie neobstoja pred rozsudkom, ktorý nariadil sám cisár. Nepomohli ani intervencie zo strany Thomasa Cromwella a Henricha VIII. (ktorý medzičasom začal prechovávať istú sympatiu voči Tyndaleovi). Šiesteho októbra 1536 Tyndalea priviazali k hranici, uškrtili a zároveň upálili. Posledné slová Majstra Williama Tyndalea vraj boli: „Pane, otvor oči anglickému kráľovi.“

Majstrov odkaz

Rozmach, aký zažila anglická Biblia v nasledovných desaťročiach a storočiach, svedčí o vypočutí poslednej modlitby tohto Božieho služobníka. A nielen to. Svedčí o obrovskej dôležitosti Božieho slova v živote človeka, Cirkvi, aj spoločnosti. Bohom roznietená vášeň v Tyndaleovom srdci nadobro zmenila (nielen) anglosaské kresťanstvo. Ako sme spomenuli v úvode, v dnešnej dobe, keď má bežný kresťan v domácnosti niekoľko výtlačkov rôznych prekladov Písma, nám Tyndaleov príbeh môže pripadať neuveriteľne, bizarne, až rozprávkovo. To, čo je pre nás samozrejmosťou (ku ktorej sa aj tak niekedy musíme nútiť), je v skutočnosti klenot, ktorý bol vydobytý mučeníckou krvou Božích detí v minulých generáciách. Už v šestnástom storočí William Tyndale, ktorý bol celé svoje štúdiá konfrontovaný so stredovekou teológiou a tradíciami, vedel, že poznanie a poslušnosť zjavenému Božiemu slovu je jediná cesta k životu, ktorý sa Bohu páči a prináša mu slávu. Tyndale zobral Písmo cirkevnému magistrátu a dal ho do rúk veriacim. Preto aj my chceme povzbudiť všetkých čitateľov Logosu, aby nikdy nepohrdli vzácnym pokladom zrozumiteľného Svätého Písma, ale nechali ho pôsobiť vo svojich životoch za každých okolností.

Zdroj:

Brake, Donald. A VISUAL HISTORY of the ENGLISH BIBLE

Dowley, Tim et al. Introduction to the history of Christianity

Encyclopedia Brittanica. „William Tyndale“

Foxe, John. The life of William Tyndale